Slepota dozorcov v Osvienčime

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Slepota dozorcov v Osvienčime

Ilustračné foto: pixabay.com

Čo sa asi dialo v hlave a srdci niekomu, kto chodil každú nedeľu do kostola, poctivo si čítal Bibliu, a potom šiel ráno robiť dozorcu do Osvienčimu?

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja


Návšteva Krakova a Osvienčimu dva dni po sebe predstavuje akýsi existenciálny preplesk. Človek má v tesnej blízkosti možnosť zažiť jeden z najkrajších kultúrnych výdobytkov ľudstva a dejisko jedného z jeho najväčších zločinov.

V Krakove vidíme slávu, ku ktorej môže človeka priviesť jeho prirodzenosť a jeho génius. V Osvienčime sa stretávame s hrôzou, ku ktorej môže človeka priviesť jeho prirodzenosť a jeho génius. Oboje predstavujú dôležité ponaučenie. Kto sa sústredí len na jedno bez druhého, môže sa napokon veľmi pomýliť.

O Osvienčime môžem povedať len veľmi málo – a nič konkrétne o jeho väzňoch, lebo nemám dostatočnú múdrosť ani schopnosti, aby som písal o ich utrpení. Hrôzy tohoto rozmeru si vyžadujú určité mlčanie od tých z nás, ktorí ich pozorujeme z bezpečnej vzdialenosti. Autoritu hovoriť majú iba tí, čo tam boli. Ja by som sa na to neodvážil.

Dúfam však, že mi budú dovolené dva postrehy, nie o utrpení väzňov, ale o dozorcoch. Vlastne jedna vec, ktorá chýba v rámci inak vynikajúcich prezentácií v Osvienčime, je čokoľvek o dozorcoch. Ako som sa však dozvedel, tento nedostatok napráva nadchádzajúca výstava.

Zatiaľ tu je zaujímavá kniha, ktorú nám odporučil náš sprievodca – The Private Lives of the Auschwitz SS (Súkromný život príslušníkov SS v Osvienčime) – obsahuje rozprávania, ktoré napísalo poľské služobníctvo pracujúce v domoch, kde bývali rodiny nacistických dozorcov.

Títo muži sa väčšinou ani zďaleka nepodobali na Hannibala Lectra. Poväčšine prišli domov z práce a robili to, čo robia mnohí otcovia rodín. Rozprávali sa s manželkami, hrali sa s deťmi, venčili psov... Zdieľať

Pred vojnou bolo na mieste, kde stojí tábor, tiché vidiecke poľské mestečko. Nemci jeho poľských občanov vysťahovali, premenovali ho na „Auschwitz“ a domy dali nemeckým dôstojníkom, ktorí – keď prišli večer domov z „roboty“, ktorej náplňou bola systematická dehumanizácia a likvidácia státisícov nevinných mužov, žien a detí – trávili rodinný čas so svojimi ženami a deťmi.

Prečítajte si rozprávania zo Súkromného života a uvedomíte si, že títo muži sa na rozdiel od toho, ako si ich predstavujeme, väčšinou ani zďaleka nepodobali na Hannibala Lectra, ale poväčšine prišli domov z práce a robili to, čo robia mnohí otcovia rodín. Rozprávali sa s manželkami, hrali sa s deťmi, venčili psov a zaoberali sa potravinami či peniazmi a dávali pokyny pestúnke alebo kuchárke.

Nemohol som si pomôcť a musel som sa pýtať, čo sa asi dialo v hlave a v srdci niekomu, kto chodil každú nedeľu na omšu alebo do kostola, poctivo si čítal Bibliu, a potom išiel ráno robiť to, čo robili dozorcovia v Osvienčime. Schopnosť ľudí privodiť si selektívnu morálnu slepotu jednoducho vyráža dych a mala by slúžiť ako neustále varovanie.

Auschwitz ukazuje, že si môžeme pomýliť väčšie zlo s dobrom plnenia si svojich „povinností“. Keď prestaneme vidieť skutočnosť tak, ako ju vidí Boh, a namiesto toho ju začneme vidieť byrokratickými alebo ideologickými očami, vidíme ju úplne falošne. Už nedokážeme vidieť to, čo máme priamo pred sebou – osobu stvorenú na Boží obraz – a namiesto nej vidíme to, čo podľa nás táto osoba reprezentuje.

Piotr Setkiewicz: The Private Lives of the Auschwitz SS (Súkromný život príslušníkov SS v Osvienčime). Auschwitz-Birkenau State Museum (2014)

V Osvienčime som sa dozvedel dva detaily, o ktorých som predtým nevedel.

Po prvé, keď už bolo Nemcom jasné, že vojnu prehrávajú, zabíjanie v táboroch sa nespomalilo, ale naopak zrýchlilo. Stále väčšie zdroje sa sťahovali z vojnového snaženia a vkladali sa do zabíjania čo najväčšieho počtu Židov – akoby šlo len o jednu vec: „Dokážeme to dokončiť skôr, než budeme nútení kapitulovať?“

Po druhé, keď Rusi postupovali k táboru, Nemci vyhodili do vzduchu všetky krematóriá a spálili oba sklady, ktoré obsahovali hory topánok, okuliarov, kufrov, kuchynského riadu a modlitebných šálov, ktoré vzali Židom, keď vystúpili z vlakov.

Len máločo dokáže tak odpudivo ukázať rozsah vraždenia v tábore Auschwitz-Birkenau ako pohľad na horu topánok a kufrov – kufre sú všetky označené menom a dátumom narodenia majiteľa, akoby šli na výlet do letného tábora (povedali im, že budú presunutí), a niektoré topánky nie sú väčšie než tie, ktoré by sa dali vidieť na bábätku.

Občas, keď študenti obhajujú svoj morálny relativizmus, hovoria veci ako: „Nacisti museli mať svoje dôvody.“ (Áno, mali. Zlé.) Alebo sa spýtajú: „Ale čo ak sa im to zdalo správne?“ (Potom sa mýlili, alebo nie?)

Pozor na ľudí, ktorí vravia: „Máme vznešenú úlohu,“ no potom skrývajú svoju činnosť pred kontrolou zvonka alebo ju ukrývajú pod slovné eufemizmy. Čo skrývajú, možno dokonca aj sami pred sebou? Zdieľať

Je tu však aj to, že Nemci pálili tie sklady a odpálili krematóriá: znamená to, že samotní Nemci veľmi dobre vedeli, že ich konanie je zlé. Keby naň boli hrdí, čakali by sme, že budú svoje „úspechy“ roztrubovať svetu – akoby tvárou v tvár všetkému odporu vraveli: „Vieme, že ste boli proti tomu. A vieme aj to, že ste boli príliš zbabelí urobiť, čo bolo treba. Ale my nie.“

Namiesto toho sa to pokúšali skryť. Preto sa zabíjanie vykonávalo na prázdnych miestach v Poľsku, a nie vo veľkých mestách v Nemecku. Preto skrývali svoje činy pod slovné eufemizmy.

Títo nemeckí dôstojníci žili so svojimi rodinami, akoby sa nič nedialo: len ďalší deň v úrade. No kdesi hlboko to vedeli.

Mali by sme sa snažiť pochopiť, aké znetvorenie ľudského srdca a ľudskej duše umožnilo takúto bezcitnosť.

Pozor na ľudí, ktorí vravia: „Máme vznešenú úlohu,“ no potom skrývajú svoju činnosť pred kontrolou zvonka alebo ju ukrývajú pod slovné eufemizmy. Čo skrývajú, možno dokonca aj sami pred sebou?

Našou prvoradou povinnosťou ako slobodných ľudských bytostí je jasne vidieť skutočnosť, na rovinu hovoriť pravdu a správať sa v súlade s plnou pravdou o ľudskej dôstojnosti. Morálna slepota dozorcov v Osvienčime by nás mala poučiť, čoho sme schopní, keď to nerobíme.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha, Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Návod pre začiatočníkov), sa dá v súčasnosti dostať na Amazone a v Emmaus Academic Press.

Pôvodný text: Guarding Auschwitz.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!


Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo