Blog 12. apríl 2019

Sv. Metod - náš prvý arcibiskup - 2. časť.

Andrej Botek
Andrej Botek
Sv. solúnski bratia sa dostavili na svoju životnú misiu. Pôvodne predpokladali, že pôjde len o krátkodobé posolstvo, kedy po splnení vytýčených cieľov sa opäť navrátia do Byzancie. Božia vôľa však z tejto „epizódnej“ misie urobila centrálnu udalosť ich života. Na veky sú tak spojení s odovzdávaním viery a kultúrnosti našim predkom na Veľkej Morave a odtiaľ v celom slovanskom svete ako *“apoštolovia Slovanov“. Hoci ich dielo lepšie zúžitkovali a naň naviazali iné slovanské národy, iskra však bola zapálená u nás – na Veľkej Morave. Treba azda spomenúť, že termín „Veľká Morava – Há Megalé Morábié“ použil až cisár Konštantín Porfyrogenetos v polovici 10. stor. vo svojom diele „O spravovaní ríše“. Nevieme, ako sa tento štátny útvar v danej dobe nazýval a preto budeme používať odborníkmi akceptovaný, aj keď nereálny názov „Veľká Morava“.
Sv. solúnski bratia sa dostavili na svoju životnú misiu. Pôvodne predpokladali, že pôjde len o krátkodobé posolstvo, kedy po splnení vytýčených cieľov sa opäť navrátia do Byzancie. Božia vôľa však z tejto „epizódnej“ misie urobila centrálnu udalosť ich života. Na veky sú tak spojení s odovzdávaním viery a kultúrnosti našim predkom na Veľkej Morave a odtiaľ v celom slovanskom svete ako *“apoštolovia Slovanov“. Hoci ich dielo lepšie zúžitkovali a naň naviazali iné slovanské národy, iskra však bola zapálená u nás – na Veľkej Morave. Treba azda spomenúť, že termín „Veľká Morava – Há Megalé Morábié“ použil až cisár Konštantín Porfyrogenetos v polovici 10. stor. vo svojom diele „O spravovaní ríše“. Nevieme, ako sa tento štátny útvar v danej dobe nazýval a preto budeme používať odborníkmi akceptovaný, aj keď nereálny názov „Veľká Morava“.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andrej Botek

Sv. Metod - náš prvý arcibiskup - 2. časť.

Pôsobenie svätých solúnskych bratov na Veľkej Morave bolo z hľadiska politickej i nábožensky – jurisdikčnej situácie neľahké. Veľkomoravská ríša už kristianizovaná bola, i keď o jej rozsahu sa vedú spory. Na jednej strane neskoršia tradícia uvádza, že pasovský biskup Reginhar pokrstil 831 „všetkých Moravanov“, na druhej strane sa o moravskom kresťanstve píše ako o „hrubom“. Obe správy sa považujú za tendenčné a konkrétne účelové. Historici predpokladajú, že kristianizácia na Veľkej Morave nemusela byť rovnako pokročilá v moravskej a nitrianskej časti. Zrejme prebehla systémom „zhora“ – pokrstením kniežaťa a veľmožskej elity, neskoršia tradícia /nepotvrdená/ uvádza, že pokrstiť sa dal už predchodca Mojmíra I. Keďže Dunaj bol odvekou hranicou Rímskej ríše, nepredpokladá sa, že územie severne od neho by bolo systematicky kristianizované, i keď nemožno vylučovať prienik individuálnych misionárov. Často sa udáva pôsobenie neskoršieho maastrichtského biskupa sv. Amanda /7. st./ , ktorý pôsobil krátko u Slovanov „nad Dunajom“, nie je však isté, o aké územie presne išlo. Podobne v minulosti často diskutovaní írsko – škótski misionári sa dnes všeobecne z nášho územia vylučujú. Rastislavovi posolstvo hovorí : „I prišli k nám učitelia mnohí. Kresťania i z Vlách, i z Grécka, i z Nemiec, učiac nás rozlične.“ Z textu vyplývajú viaceré misijné prúdy. Kresťania z Vlách predstavujú klérus z Aquilejskej oblasti /severné Taliansko/, ktorá pôvodne vykonávala jurisdikciu na celom území Panónie. Až 796 došlo k rozdeleniu územia aj medzi franské diecézy, ktorých hranice sa ustálili 829. Aquilea tak nemala pôsobiť za riekou Drávou. Ďalšie územie Panónie si rozdelili Salzburg a Pasov, pričom posledne menované biskupstvo malo pôsobnosť aj za Dunajom. To sú „kresťania z Nemiec“. Kresťania z Grécka sú dodnes pre historikov záhadou. Prevláda názor, že šlo o mníchov z pobrežných dalmátskych kláštorov, keďže Dalmácia patrila Byzancii. Rozborom Rastislavovho posolstva sa predpokladá, že bolo koncipované v duchu gréckych diplomatických úzov, čo predpokladá dajakú prítomnosť gréckeho elementu na kniežacom dvore, i keď rozhodne nešlo o širšiu societu, ale skôr o jednotlivcov. Každopádne ich pôsobenie nezanechalo žiadne väčšie stopy.

Najvýraznejším kristianizačným elementom na Veľkej Morave bol franský klérus. Tvorili organizované a fungujúce misie, s cieľavedomým zameraním. Bežne sa tvrdí, že franským kňazom ľud nerozumel, čo nie je celkom pravda. Známy dekrét Karola Veľkého Admonitio generalis ukladá misionárom ohlasovať vieru s ohľadom na materinský jazyk. Akt viery musel byť uvedomelý, preto adept musel rozumieť základným pravdám vierouky. Podobne sa vyjadroval i učený Alkuin a zo zachovaných modlitbových textov tzv. Frízinských zlomkov vidno, že nemeckí kňazi sa snažili o preklad niektorých modlitieb. Samozrejme, úroveň ich zvládnutia slovanských jazykov asi nebola na potrebnej úrovni. Každopádne však vychovali dokonca istý počet kňazov z domácich radov. Takým bol Slavomir – neskorší vodca protifranského povstania, zrejme aj Gorazd a Pribinov kňaz Sonderád. Franský klérus však presadzoval ídeu jednotného kresťanského politického univerza pod vedením obnoveného západorímskeho cisárstva, na čele ktorého stáli Karlovci. Ich činnosť logicky viazala krajinu jednak na franské diecézy, jednak politicky na závislosť od franských panovníkov a teda mala aj politický dopad. Rastislav si uvedomoval, že Východofranská ríša predstavuje nebezpečie pre samostatnosť a nezávislosť Veľkej Moravy. Mocensky sa zatiaľ síce pomerne úspešne bránil, ale uvedomoval si, že pre skutočnú suverenitu jeho ríše je potrebné budovať aj nezávislú cirkevnú provinciu, na ktorú nemal k dispozícii príslušný ľudský potenciál. Preto sa najprv obrátil so žiadosťou na Rím a keď nedostal odpoveď, poslal posolstvo do Byzancie.

Na byzantskom dvore si uvedomovali, že  územie Veľkej Moravy leží pomerne ďaleko a patrí viac do sféry západného okruhu a cirkevnoprávneho hľadiska do jurisdikcie západnej cirkvi. Aj keď v tom čase cirkev bola ešte formálne jednotná, predsa bola už prirodzene členená na západnú a východnú časť, čo bolo spojené s viacerými aj liturgickými rozdielmi. Západná cirkev sa tradične pridržiavala latinskej liturgie, vo východnej cirkvi okrem gréčtiny existovali viaceré, historicky podmienené liturgické jazyky – sýrsky, koptský, arménsky a pod. Zrejme aj z týchto dôvodov cisársky dvor nevyhovel Rastislavovej žiadosti úplne a miesto biskupa poslal v osobách sv. solúnskych bratov „iba“ kňaza a mnícha. Solúnski bratia predstavovali síce dobovú vrcholnú vzdelanostnú úroveň, no nemali jurisdikciu v cirkevnoprávnych otázkach. Ich cieľom bolo vytvoriť predpoklady pre vznik samostatnej vzdelanosti i neskoršej cirkevnej provincie. Misia sv. Solúnskych bratov  znamenala vo svojej dobe veľkolepý, ojedinelý projekt, ktorý v uvedených dejinno - geografických súvislostiach nielenže nemá obdobu a svedčí o nevšednej rozhľadenosti a koncepcii, zameranej na dlhodobý  proces vytvorenia spoločnej kultúrno - náboženskej základne, ktorá mala ambície a mohla plniť úlohu stmeľovacieho prvku slovanských etník ako rovnocenného partnera formujúcej sa kresťanskej Európy. Vo svojej vízii nechápali svoje poslanie len v aktuálnej výchove domáceho duchovenstva, ale videli tu šancu vytvoriť krištalizačné jadro pre kresťanstvo a kultúru slovanských národov. O ich prínose pre vieru, vzdelanosť a kultúru sa popísalo toľko, že nepokladám za potrebné to podrobne uvádzať. Boli to Kristovi nadšenci, ktorí sa neuspokojili s priemerom, ale postavili si métu, ktorú nik predtým a u nás ani po nich nedosiahol.

Ich pôsobenie nebolo vôbec jednoduché. Rastislav ich všemožne podporoval, odovzdal im na výučbu a formáciu učeníkov, ale nemohol zabrániť pôsobenie franského kléru, čím sa tieto dve koncepcie dostávali do nebezpečného stretu a najmä z franskej strany sa budovali animozity voči „votrelcom“. V tejto súvislosti sa často uvádza otázka, ako to bolo s liturgiou, ktorú Konštantín s Metodom aplikovali. Názory nie sú síce jednotné, ale predpokladá sa, že vzhľadom na špecifickú geopolitickú situáciu medzi východom a západom,  používali východnú liturgiu obohatenú o západné prvky. Ešte raz si treba uvedomiť, že pôsobili v dobe, keď cirkev bola jednotná. Jednou z pokladaných otázok je aj tá, či sa ich činnosť prejavila aj v hmotných pamiatkach – sakrálnych budovách. Pôvodne sa predpokladalo, že staršie kostoly bratom nevyhovovali pre nemožnosť aplikovať východnú liturgiu. Za hmotný doklad ich pôsobenia sa považovali kostoly s apsidálnym záverom, u ktorých sa zistila výrazná modulová proporčná koncepčnosť. Neskoršie nálezy túto tézu nepotvrdili, lebo mnohé z takýchto stavieb boli datované do skoršieho obdobia. Dnes sa všeobecne prijíma, že sv. bratia nepotrebovali ani tak sakrálne budovy, ako skôr priestory pre výučbu. V Byzancii sa na tento účel používali hlavne chrámové predsiene, preto sa dnes predpokladá, že stopy ich činnosti sú fixované v dostavbách predsiení ku starším objektom. Výnimkou je azda trikonchálny chrám na Devíne, ktorý sa vymyká geografickej typológii a mohol byť postavený špeciálne pre potreby byzantskej misie.

Sv. bratia po tri a polročnom pôsobení považovali svoju úlohu za skončenú. Vychovali úctyhodný počet žiakov schopných duchovnej služby. Usúdili, že je potrené vysvätiť ich za kňazov a najlepších dokonca za biskupov, ako o tom píšu ich životopisy. Toto nemohli realizovať priamo na Veľkej Morave. Konštantín bol iba kňaz a nemohol teda svätiť nových kňazov. Mohli síce požiadať o konsekráciu franských biskupov, ale tým by boli mladú moravskú cirkev jurisdikčne podriadili franským diecézam, čo nebolo ich úmyslom, nakoľko mali víziu samostatnej cirkvi, „matky“ medzo slovanskými národmi. Preto sa rozhodli s najschopnejšími učeníkmi odcestovať a nechať ich vysvätiť mimo dosah franského episkopátu. Historici sa dodnes sporia, či prvotným cieľom ich cesty bol Rím, alebo Konštantínopol. Pre obe lokácie je možné predložiť vyhovujúce dôkazy, avšak napriek tomu táto skutočnosť ostáva pre nás neznámou. Každopádne sa sprievod svätých bratov a ich učeníkov vydal na cestu s cieľom zabezpečiť pre vznikajúcu cirkev kvalitných hierarchov a kňazov.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0