Žiť slobodne v neslobode (Napíšte príbeh)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Žiť slobodne v neslobode (Napíšte príbeh)

Polnočná omša v Lendaku. Foto: TASR/Oliver Ondráš

Aj napriek vonkajšiemu útlaku je možné zostať v totalitnom režime vnútorne slobodný.

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Alžbeta Budzáková (1970) – v roku 1987 absolvovala textilné učilište vo Svite. Za účasť na Sviečkovej manifestácii nedostala odporúčanie na ďalšie večerné štúdium. Následne nastúpila do Tatrasvitu v Spišskej Starej Vsi ako šička. Po Nežnej revolúcii večerne absolvovala zdravotnú školu a gymnázium. S manželom Blažejom býva v Rakúsoch a majú spolu päť detí.

Mala som 18 rokov a perestrojka bežala v plnom prúde. K nám do dediny, kde som vyrastala – do Lendaku – chodili tajní kapucíni z Bratislavy. Približne raz za mesiac sme mali duchovnú obnovu. Stretávali sme sa na výletoch a podnikali rôzne akcie. Asi dvadsiati mladí od 15 do 20 rokov sme sa stretávali každý týždeň v jednom starom dome, v zime tam mrzlo, ale nám bolo veselo, zabávali sme sa, spievali a nechýbala tam ani gitara. Stretnutia sme začínali aj končili modlitbou. Z vtedajšieho spoločenstva vzišlo niekoľko rehoľných povolaní.

V tom čase boli len dva televízne programy a prísne cenzurované. Kapucíni k nám nosili rôzne filmy s náboženskou tematikou. Samozrejme sa to robilo všetko tajne, ale aj tak sem-tam niečo presiaklo. Odmalička som sa búrila proti režimu, ktorý ma obmedzoval, a platím za to dodnes a myslím, že je takých ľudí viac. Keď som v roku 1987 odmietla zájazd do Leningradu ako odmenu za výborné študijné výsledky, poriadne som komunistov na škole naštvala. Pri jednom zo stretnutí s kapucínmi sme sa dozvedeli o 31-bodovej podpisovej akcii a následne o Sviečkovej manifestácii. Aj my sme chceli troškou prispieť. Pre mňa to nebolo žiadne hrdinstvo.

Chodili sme po domoch a zbierali podpisy. Keďže Lendak je čisto katolícka obec, stačilo spomenúť, že jedným z bodov je obsadenie prázdnych biskupských stolcov, a ľudia radi podpísali. Náš duchovný otec vedel, že sa stretávame, ale toto zbieranie podpisov sme robili na vlastnú päsť. Komunistov a donášačov sme si nejako nevšímali, veď v tom čase donášal každý štvrtý, či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne. Spolu s mojou sesternicou Ivetkou (sr. Ružena) sme nazbierali okolo 100 podpisov, presne si to už nepamätám. Doniesli sme ich do Bratislavy k sestričkám, ktoré boli v spojení s kapucínmi, a tak to išlo ďalej. Ivetka bola vždy zapálenejšia pre tieto veci a ja som zase rada organizovala.

Atmosféra, v akej sa zbierali podpisy, nebola taká jednoduchá, ako sa to dnes môže zdať. O mnohých veciach sa vtedy verejne nehovorilo, ale každý o nich vedel. Napríklad v školách bolo určené, koľko žiakov môže ísť na strednú školu, aj to, kto v žiadnom prípade na strednú nepôjde, a bolo jedno, či bol dobrý alebo zlý žiak. Dôležité boli politické postoje jeho rodičov, a nie študijný prospech. Keďže sme mali v rodine rehoľníčky, vždy sme boli pod drobnohľadom. Mamu často predvolávali na miestny národný výbor, kde ju za náboženskú činnosť napomínali a vyhrážali sa jej. Rodičia nechodili na komunistické voľby, lebo – ako mama vravela: „Nebolo koho voliť, niet si z čoho vybrať, lebo je len jedna strana.“ Pre odvahu a politické postoje našich rodičov sme na školy mohli zabudnúť. Tie sme si urobili až po Nežnej revolúcii.

Pošta nám chodila otvorená, balíky obtrhané. Dostávali sme totiž náboženské knihy zo zahraničia, ktoré sme potom ďalej rozdávali. Kto ich posielal? Doteraz nevieme. Nevieme ani to, odkiaľ mali našu adresu. Ale určite aj toto priťažilo našej rodine.

Napriek všetkým problémom sme v škole veľmi dobre prospievali, ale ja som bola rebel a často som sa pochytila aj s učiteľom, napr. kvôli dejepisu, lebo nás učili nepravdy a prekrútené polopravdy. Moje aktivity zväčšovali priepasť medzi mnou a maturitou a po Sviečkovej manifestácii už nadobro.

Mám jednu príhodu zo školy. Bola hodina telesnej výchovy a kráčali sme na štadión. Správca sa pozdravil učiteľovi: „Dobrý deň, pán učiteľ.“ „Páni už vymreli, teraz sú súdruhovia,“ odpovedal učiteľ. „No, ktovie dokedy,“ rýchlo som poznamenala. Dostala som trest: behanie okolo štadióna. Mala som dobrú kondíciu, tak mi to vôbec nevadilo. Okolo tribúny som vždy prebehla s úsmevom a vzpriamenou hlavou, bola som slobodná a on to vedel. A o to ide, vedieť žiť slobodne v neslobode. Na školách nás nútili do rôznych svetonázorových prednášok, často sa nám veriacim vysmievali, že sme spiatočníci, keď chodíme do kostola. Jasné, že sme mali niekedy strach a obavy, ale vedeli sme aj to, že to musíme robiť.

Koncom apríla 1989 som sa zúčastnila v Maďarsku na ekumenickom stretnutí mládeže Taizé. Keď sme sa 1. mája 1989 odtiaľ vracali domov, okrem zubnej pasty, mydla a pera, ktoré som mala napísané v dokladoch, som niesla plnú cestovnú tašku (15 kg) kníh s náboženskou tematikou. Možno kvôli prvomájovým sprievodom sme prešli colnou kontrolou ľahko (v taškách sme na knihy poukladali spodnú bielizeň). Knihy boli zo Západu prepašované do Maďarska a odtiaľ ich ľudia pašovali domov. Požičiavala som ich, ale väčšinu som rozdala. Taký „Dakov“ (kniha Patrím k Vám), to bola pecka. Študenti to čítali jedným dychom.

Uvažovať nad tým, ako by vyzeral môj život bez režimu…? Ktovie. Bolo nám veľa odopreté a zažili sme výsmech, urážky a aj vyhrážky (v škole, na internátoch aj na úradoch). Ale napriek všetkému sme to stále my, každý jeden z nás, kto dennodenne a v každej dobe rozhoduje svojím konaním a postojmi o pomere dobra a zla na miskách váh.

 

Z knihy Jána Šimulčíka Čas odvahy, 2017 (krátené)

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo