Pápežstvo nemožno obviniť, že sa opakuje alebo je nezaujímavé

Pápeži Ján Pavol II., Benedikt XVI. a teraz František mali veľmi odlišné štýly riadenia a svojej dobe sa prihovárajú spôsobom, akým to ostatné druhy autority nedokážu.

Často dostávam otázku, ktorý pápež je môj obľúbený. Pravdepodobne je to vďaka môjmu  niekdajšiemu pôsobeniu v Ríme.  Obyčajne sa cítim zaskočený, zvlášť keď sa ma to pýtajú katolíci.

Obávam sa, že v pozadí tejto otázky je vnášanie demokratických noriem a princípov do pápežského úradu. Pápežstvo - podobne ako monarchie alebo ríše - nie je viazané na demokratický mandát. Je pravda, že každý druh autority si vyžaduje určitý stupeň populárneho uznania. V prípade pápežstva však ide o niečo iné ako pri ostatných druhoch demokraticky volených zástupcov a inštitúcií.

Pápežstvo a rozličné modely riadenia

Otázky o osobných preferenciách ma však priviedli k úvahe nad modelmi riadenia, ktorými sa prejavili jednotliví pápeži v poslednom období. Pápežstvo je najstarší úrad v západnom svete a mnohí poukazujú na historický vplyv rímskej republiky a ríše na jeho charakter a fungovanie: napríklad prevzatie rímskych titulov ako Pontifex Maximus, či obdoba inštitúcií ako Collegium Pontificum alebo rímsky senát a kardinálske kolégium.

"Západná civilizácia má jedinečnú výhodu, ktorú ostatné nepoznali - zdroj obnovy vo svojom srdci. Tým zdrojom je kresťanstvo, ktoré pôsobí ako neustály prameň obnovy."

Zdieľať

Súčasná spoločnosť nevie, kam pápežstvo zaradiť a často sa voči nemu vzpiera. Nie je demokratickým úradom a neraz je kritizovaný, že nie je najmodernejším z jestvujúcich podôb autority. Často ide proti prúdu doby a je konzervatívny. Ľudia v jeho stolci si ešte stále viac vážia múdrosť a skúsenosť než mladosť.

A predsa pápežstvo prináša jedinečnú formu riadenia, ktorú iné, „modernejšie“ formy vedia ťažko dosiahnuť. Súčasným ekonomickým a politickým lídrom sa často nedarí zostať originálnymi, mnohokrát nám prinášajú až priveľmi to isté.

Pápežstvo nemožno obviniť, že sa opakuje a je nezaujímavé. Pápeži Ján Pavol II., Benedikt XVI. a teraz František mali veľmi odlišné štýly riadenia a svojej dobe sa prihovárajú spôsobom, akým to ostatné druhy autority nedokážu. Pápežstvo oslovuje globálnu spoločnosť hlasom, ktorý nachádza adresátov a je zrozumiteľný, a hoci nie vždy dokáže presvedčiť širokú verejnosť, je stále relevantný.

Františkova výzva europoslancom

Túto skutočnosť som si nanovo silným spôsobom uvedomil nedávno, keď som čítal prejav Svätého Otca Františka v Európskom parlamente. Časť anglickej tlače písala, akoby sa pápež stal euroskeptikom a pridal sa k britskej Independence Party. Nepridal sa. Naopak, jeho odkaz nemohol byť väčšmi katolícky a európsky. Nekritizoval podstatu, ale v hĺbke konfrontoval európskych demokratických predstaviteľov s výzvou, aby sa obnovili, viedli svoje spoločenstvá a prekonali pokušenie zahĺbiť sa iba do seba.

"Nikdy som nepočul, že by niektorý pápež narábal so záujmovými skupinami, prieskumami verejnej mienky alebo reklamnými guru. A predsa, pápežstvo zostáva zaujímavé."

Zdieľať

V tejto výzve pápež mohol citovať to, čo napísal Arnold Toynbee v kritike medzivojnovej knihy Oswalda Spenglera Zánik západnej civilizácie. Toynbee odmietol Spenglerovu tézu, že Západ nevyhnutne zanikne ako všetky civilizácie pred ňou. Tvrdil, že západná civilizácia má jedinečnú výhodu, ktorú ostatné nepoznali - zdroj obnovy vo svojom srdci. Tým zdrojom je kresťanstvo, ktoré pôsobí ako neustály prameň obnovy.

Výzva pápeža Františka v Štrasburgu sa neniesla v duchu polemiky alebo povrchného nacionalizmu. Jej náplňou bola obnova, a teda bola kresťanským posolstvom nádeje.

Autentický hlas v dnešnej dobe

A tak predstaviteľ tohto najstaršieho úradu, ktorý odvádza svoj pôvod z evanjelií a sformoval sa v prostredí imperiálneho Ríma, ponúka aj dnes smer, sviežosť a výzvu. Ktorý iný úrad v dnešnom západnom svete dokáže ponúknuť takú víziu a výzvu dnešnej dobe? Kto z ostatných ľudí v pozícii autority dokáže takto situovať súčasnosť do širšieho historického kontextu? Pravdupovediac, zriedka sa taký nájde.

Zdá sa, že kým v dnešnej dobe otázky o identite, technológiách a spoločnosti naberajú na intenzite, väčšina našich predstaviteľov sa uspokojuje s riešením bezprostredných, operatívnych záležitostí na úkor väčších, strategických problémov uprostred nás. Naša doba je chudobná na prorocké hlasy.

Pápežstvo je tým úradom, ktorý dnes poskytuje statočný spôsob riadenia a ponúka súčasnosti alternatívny príbeh. Zatiaľ sa zdá, že naše demokratické systémy prestali prinášať živé myšlienky a príťažlivosť v používaní autority. Prečo to pápežstvo dokáže? Azda to spočíva v presvedčení o svojej viere a zásadách.

Nikdy som nepočul, že by niektorý pápež narábal so záujmovými skupinami, prieskumami verejnej mienky alebo reklamnými guru. A predsa, pápežstvo zostáva zaujímavé. Jeho štýl riadenia je autentický a presvedčivý. V čase, keď demokratickí lídri našej spoločnosti potrebujú zaujať a obnoviť svoj hlas, môžu si vziať lekciu od tohto najstaršieho úradu.

Francis Campbell
Autor je zástupcom kancelára St. Mary’s University v Twickenham a bývalým veľvyslancom Veľkej Británie pri Svätej stolici.

Článok vyšiel v britskom katolíckom týždenníku The Tablet 4. decembra 2014. Uverejňujeme ho s jeho súhlasom. Medzititulky redakčne doplnené. Preložil Marián Novák.

Foto: TASR/AP

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo