Ako som začal fandiť žltým vestám

Ako som začal fandiť žltým vestám

Na snímke demonštranti pod Eiffelovou vežou v Paríži 30. marca 2019. Aktivisti hnutia tzv. žltých viest v sobotu znova vyšli do ulíc francúzskych miest aj napriek policajným zákazom. Foto TASR/AP

Nenašiel som medzi nimi žiadnych pravicových extrémistov, videl som len normálnych, pracujúcich, globalizáciou skúšaných Francúzov z predmestí.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

Jedným z legendárnych kruhových objazdov, ktorý pov­sta­nie žltých viest premenil na verejné občianske fóra, je „Rond-Point Des Vaches“. Je dvojpruhový, vlieva sa doň nákladná i individuálna doprava z diaľnice do industriálnych pred­mestí Rouenu. 

Bolo okolo večera, na dopravnom ostrovčeku príjazdu ku kru­háču zapálili žlté vesty oheň. V zásobe mali nie­koľko navŕšených drevených paliet, do ohňa hodili su­chý stromček a vzplanul. Jednou zo žltých viest bol malý útly chlapec, ktorý mal napísané na svojej veste „Šiesta re­pub­lika“ a „Frexit“. Občas zastavil nejaké náklad­né auto, pre­hodil niekoľko slov s vodičom a dovolil mu ísť ďalej. Len jed­ného poľského vodiča nechal trpieť trocha dlhšie. Po dvoch-troch minútach smel aj Poliak po­kra­čovať. Niektorí vodiči, ktorí prechádzali cez kru­háč, so sympatiami trúbili alebo mávali obsa­di­teľom.      

Naozaj sú žlté vesty „homofóbnymi fašistami“?

Na druhej strane kru­háča, na bahnom zanesenom kúsku lúky, mali zrelšie žlté vesty svoj oheň a prístrešie. Približoval som sa opatrne, žlté vesty mali predsa povesť, že nedôverujú médiám, zvlášť novinári francúzskych tele­víznych správ vyrážali k povstalcom nejaký čas len s och­rankármi. Spôsoby, ako francúzski novinári informo­vali o tomto povstaní, dramaticky nalomili dôveru divákov v tele­vízne správy. 

Považoval som to za pochopiteľné: sotva nejaký politik v Európe má voči sebe takú veľkorysú tlač ako Emmanuel Macron a žiadne ľudové hnutie nie je médiami naprieč Európou opisované tak negatívne ako žlté vesty. Vplyvný filozof Bernard Henri-Lévy, ktorý kedysi prehovoril pre­zi­denta Sarkozyho na bombardovanie Líbye a ani po katastrofe, ktorú tým vyvolal, nevstúpil do seba, nazýva veľké časti žltých viest „homofóbnymi“ a „antisemitskými“ „fašis­ta­mi“. Liberála Macrona nazýva „morálnym lídrom“.

Mne sa však nestalo nič, žlté vesty z kru­háča „De Vaches“ ma prijali srdečne. Nenašiel som žiadnych pravicových extrémistov, o židoch alebo homosexuáloch neutrúsil nikto ani len slovo, videl som len normálnych, pracujúcich, globalizáciou skúšaných Francúzov z predmestí.

Útly chlapec sa ukázal ako ľavičiar a jeho matka ako volička konzervatívnych „republikánov“, ktorá sa na svojom pracovnom mieste v transportnej branži pri­zerala, ako francúzskych vodičov nahrádzali lacnejší Po­liaci. Jazdila na dieselaku. To bol dôležitý detail, povstanie vypuklo predsa z dôvodu ďalšieho zvýšenia ekologickej dane na naftu a kvôli zníženiu povolenej rýchlosti na vidieckych cestách na 80 km/h. Tým pre­tiekol pohár trpezlivosti mnohých robotníkov, ktorí musia deň čo deň pendlovať zo svojich zanedbaných dedín a pred­mestí do metropoly.  

Macronova národná debata

Farba pokožky týchto žltých viest bola biela. Ak od­hliad­neme od Elie, maghrebskej matky, ktorej čierna kukla mohla vyznievať ako závoj. Elia prišla ako každý večer na návštevu s vyradeným detským kočíkom. V ňom bol upev­nený veľký hrniec, z ktorého čerpala chutnú polievku pre všetkých. 

Aby vypustil povstaniu žltých viesť paru, francúzsky prezident usporiadal počas tejto zimy „Veľkú národnú debatu“. Diskusie o homosexuálnom manželstve alebo umelom potrate boli už vopred zakázané, ale o sociálnych, po­litických a ekonomických témach sa smelo diskutovať do 15. marca.  

Samotný Emmanuel Macron vystúpil na veľkých regioná­lnych konferenciách pred primátormi. „Figaro“ in­for­mo­valo s obdivom, že Macron šesť a pol hodiny nepretržite odpovedal na otázky „bez pitia a potenia“. 

Pozrel som si veľkú národnú debatu v Rouene, v najväčšej sále centra voľného času pre deti. Keďže neboli ohlásení žiadni politici, neboli žiadne demonštrácie a všetko zostalo pokojné. 

Debatu realizoval „Éveil“, „Prebudenie“, spolok na podporu štátno-občianskeho angažovania sa mladých. Animátormi z Éveil boli priateľskí, dobre vyzerajúci a elegantne oblečení mladí, zväčša Francúzi s africkými alebo arabskými koreňmi. Ich hovorcom bol normánsky prízrak mladého Obamu, cool, calm & col­lec­­ted.

Približne sto účastníkov debatovalo podľa metódy „World Café“ – každých 20 minút meniac stôl a debatu. Bolo tu tak veľa novinárov, že sa už aj interviewovali navzájom. Onen Obama sľúbil, že všetky myšlienky diskusného večera „doručí vláde“. 

Pri mojom prvom stole sa dôchodca sťažoval na „preplnené špitály“, rodák z Iraku agitoval za „transparentnosť a povinnosť zodpovedať sa“, ďalší dôchodca nadával na reštrukturalizáciu a ďalší sa nazdával: „Musíme mať odvahu presvedčiť verejnosť o reštrukturalizácii“. Na stole ležal biely plagát. Animátorka sa spýtala: „Mám pomaly niečo zapísať? Mám napísať na úkor technokratov?“ Nakoniec zapísala: „Reštruktu­ra­li­zácia zdravotníckych zariadení s prihliadnutím na potreby pa­cientov.“ 

Prestúpil som k Obamovmu stolu. Dynamicky stojac odčítal riadny zoznam nápadov zo svojho plagátu: proporčné volebné právo, povinnosť voliť, anulácia volieb pri väčšine bielych voličov, Národná konferencia s cieľom stopnúť privilégiá, nová definícia laicizmu. Jedna madam Sophie označila občianske fóra v mestských častiach za „alibi“, tieto fóra vraj neboli nikdy zvolávané k dôležitým témam.

Pri mojom treťom stole bolo povedané: „Povinnosť voliť, také niečo je nefrancúzske.“ Jemná mladá ľavičiarka argumentovala za opätovné zavedenie daní z majetku ISF, ktoré zrušil Macron, čím si vyniesol nálepku „prezident bohatých“. Liberálny intelektuál – modrosivý pulóver, strieborné bradové strniská – energicky vystúpil proti mladej žene: „Hovorí z vás emócia. Francúzsko má daňovú kvótu 55 percent. Chcete ešte viac?“ Jemná pani povedala: „Áno.“

Na plagáte tejto skupiny bolo dosiaľ len: „Spolužitie, vyhnúť sa rozkolom, obnoviť väzby. Právo na občiansku iniciatívu za referendá (RIC). Septennat.“ Animátor prosil o ďalšie návrhy. Liberál povedal: „No aby Macron po­kračoval.“ To nebolo zaznačené.

 V mojom štvrtom kole sa diskutovalo o federalizme. Jeden tvrdil: „Výber daní regiónmi je efektívnejší.“ Ďalší: „Belgicko dokazuje opak.“ Múdry obor s nemeckým ak­cen­tom požadoval zrušenie nevolených územných cel­kov ako „In­ter­­com­mu­nau­tés“. Jeden z len dvoch účast­ní­kov, ktorí mali žltú vestu, sa sťažoval na umelosť prezidentom Hol­lan­dom zlúčených obrovských regiónov. A okrem toho: „A prečo sa v Normandii neučí nor­man­čina?“ – „Ale učí sa.“ Zhodli sa na tom, že Francúzsko nemá priveľa úradníkov, ale priveľa vysokých úradníkov.

Pri mojom poslednom stole sa animátor bojazlivo spýtal: „Sú tu nejakí ľudia, ktorí sú proti ekologickej prestavbe?“ Takí tu neboli. To bolo napínavé, veď predsa žlté vesty mali črty protizelenej revolty, jedným z ich mnohých úspechov bolo odročenie zvýšenia ekologickej dane na naftu. Tu pri stole len všetci vymenúvali, čo by sa malo chcieť: vlak namiesto autobusu, ustúpenie od atómovej energie, viac cyklotrás a viac odmietania plastu namiesto separovania, clouds sú žráčmi energie. Animátor rozprával o jednej mestskej štvrti, ktorá na vlastnú zodpovednosť prevádzkuje veterný mlyn. Návrh jedného mladíka polarizoval: „Červené semafory uprostred noci nemajú nijaký zmysel.“   

Žlté vesty a červené šály

Po približne dvoch hodinách sa malé národné zhromaždenie rozpustilo smerom k slanému pečivu a limonádam. Normanský Obama nazval debatu vo svojej záverečnej reči úspechom a nechal ešte raz prečítať všetky návrhy. Keď tu bolo náhle počuť „zákaz dieselakov“, liberál vykríkol: „Tieto myšlienky sú dokonale proti­re­čivé!“ Obama povedal: „To je pravda. No výber myšlienok nie je našou úlohou.“

Počas tejto zimy som prišiel načas nielen na jedenásty pochod „žltých viest“, ale aj na prvú a asi poslednú demonštráciu ich odporcov. Odporcovia sa nazvali „červené šály“. Musím sa priznať, že priame porovnanie urobilo zo mňa sympatizanta žltých viest. Je to azda prvá francúzska revolta, v ktorej nedominuje Paríž a ktorá sa koná cez víkend – od pondelka do piatka totiž chodia žltí pracovať. Mne sa zdalo, že sú to normálni ľudia.

XI. akt, ako sa volá v reči žltých viest, dopadol takto: demonštrovalo 69 000 žltých viest a 10 500 červených šálov. Ak spočítame prejdené kroky, nepomer bude ešte zreteľnejší: podľa obľúbenej tradície žltí pochodujú sobotami osem hodín, zatiaľ čo čistá trasa červených činila 25 minút. 

Sprevádzal som žlté vesty v sobotu od desiatej v Rouene. Stáli pred normansko-gotickým opátskym kostolom Saint-Ouen, vlastne na autobusovej zastávke pred ním, akoby čakali na autobus. Začal sa veľký buchot a sprievod cez stále rovnaké ulice. To nebol dúhový ľud, až na dvoch-troch čiernochov nijaká menšina, bolo to biele Fran­cúz­sko. Nijakí hipsteri, nikto nebol oblečený alebo učesaný podľa nejakej módy.

Niekoľko odborárov, predovšetkým ľavicová CGT s ampliónmi a lístkami plnými pripravených hesiel. Na „Marcon“ sa rýmovali „odroň“, „podnikatelia“ a „odstúpenie“. Ich mantra bola: „Žlté vesty, aké je vaše povolanie?“ – „Ah-uh, ah-uh, ah-uh!“

Dlho nebolo vidno nijakú políciu, pouličná doprava ustúpila akoby mávnutím čarovného prútika. Napätie, keď neďaleko pod železničnou stanicou sa objavil rad mladých svalnatých policajtov. Napäté čakanie, grimasy, lastovičky z papiera, kamienky, potom to šlo ďalej. 

Na konci dlhého prázdneho bulváru stálo naprieč policajné auto. Obratní štíhli mladíci zapálili kontajner na odpad, jeden polomaskovaný bežal napred a postrkoval šinúci sa kontajner smerom na policajné auto. Rušitelia hry odišli autom. Bezradné čakanie. Mladíci hádzali plastické časti staveniskovej bariéry do horiaceho plastickeho kontajnera, ktorý sa pekne stopil do seba a vychádzal z neho pekný dym. 

A išlo sa ďalej. Na klesajúcom bulvári sa mnohí otáčali a fotografovali žltú zostupujúcu vlnu. Jedna milá babička volala objímajúc všetkých: „Žltí, ja vás milujem!“   

Šiel som vyčerpaný na obed. Keď som ich videl ísť okolo v ich piatej hodine, demonštrácia bola omladnutá a menej usporiadaná. Mladíkov odkláňajúcich sa od sprie­vo­du držala v šachu jednotka policajtov. Jeden policajt mieril svojou plastikovou strelnou zbraňou na spolovice zahaleného mladíka. Mladí sa zaradili späť do sprievodu.

Červené šály som sprevádzal v jednu nedeľu od druhej v Paríži. Sotva niekto mal červený šál; kto už má doma červený šál, žltá vesta v aute je povinná. Vekový priemer bol trocha vyšší, sľúbená bola krátka demonštrácia, „nanajvýš jeden a pol hodiny“.

En Marche! On marche!

Zdalo sa mi, že demonštranti boli fajnoví ľudia, tí vnímavejší zo vzdelanej buržoázie. Podiel etnických menšín bol o niečo vyšší, prinajmenšom za hlavným transparentom. Desiatky novinárov sa skutočne podobali demonštrantom, dve novinárky z televízie – jedna zo Švajčiarska – sa unesene usmievali.    

Keď všetci filmovali svojimi mobilmi tým istým smerom, spýtal som sa: „Ide tadiaľto nejaká celebrita?“ Jeden Macronov volič s trikolórovou šatkou okolo krku odpovedal: „Nuž áno, polovičná celebrita. Ten s okuliarmi, on to zorganizoval.“ – „Ten aziat?“ – „Áno.“

Všetci, s ktorými som sa rozprával, boli prívržencami Macrona. Jeden nazval žlté vesty „extrémistickými pravicovými a ľavicovými výtržníkmi, ich legitímne alebo nelegitímne požiadavky stoja už teraz 10 miliárd”. Staršia Aziatka kričala na chodníku „proti fundamentalizmu“ a na moju otázku odpovedala, že fundamentalisti sú prítomní, „ale nie sú rozpoznateľní”. Večná parížska mademoiselle s koketným pohybom žiadala „viac kon­štruk­tívnosti“ a usilovala sa podnecovať zástup názvom Mac­ronovej strany:  „En Marche! On marche!”.

Ozvena bola zdržanlivá. Relatívne veľký hnev sa obracal na vodcu ľa­vicovej opozície Jeana-Lucu Mélenchona a na jeho kon­cept „Šiestej republiky“, ktorá by zosadila monarchický, na De Gaulle pristrihnutý prezidentský úrad Piatej re­pub­liky. Mélenchon sa tiež rýmoval s „odstúpením“.    
Od­hliadnuc od motta „Stop násiliu“ sa mi heslá zdali ľu­bo­voľné. Červené šály často spievali Marseillase a volali zbo­rovo: „Sloboda“, „demokracia“, „aj my sme ľud“. Ok­rem toho demonštrovali – to sa týmto chráneným ob­ča­nom predtým asi ani nesnívalo – za Piatu republiku a za políciu: „Nedotýkaj sa môjho policajta, nedotýkaj sa mojej republiky!“ Na konci, pred Bastillou, červení a žltí na seba navzájom nadávali.

Uvedomujem si, že rakúsky autor, ktorý začal fandiť žltým vestám, nenájde na Slovensku veľa pochopenia. Em­­­­manuel Macron má aj v slovenských médiách svojich fa­­núšikov. Aj mnohým konzervatívnejším Slovákom, ktorí sú väčšinou ekonomickými liberálmi, je Macron sympatic­ký aspoň pre svoj ekonomický liberalizmus.

Neobhajujem excesy násilia, ktoré sú typické pre fran­cúz­ske revolty a zvlášť pre túto netypickú. Pov­sta­­­nie si vyžiadalo tucet mŕtvych, ktorí však neboli zavraž­dení, stali sa obeťami nešťastných nehôd, napríklad v prvej ži­vel­nej fáze blokovania kruháčov.

V médiách prevláda dojem, že hnutie Žltých viest vy­fu­ča­lo. Ich demonštrácie určite raz vy­fu­čia, ale oni donú­ti­li Mac­ro­na, aby zmenil značnú časť svojej vnút­roš­tát­nej a eko­no­­mic­­­kej agendy. Ak vyfučali, tak víťazne. Žlté ves­ty uká­zali, ako nadmieru hlboká je vo Francúzsku prie­pasť med­­zi eli­tou a ľudom. A z toho nás všetkých ešte bude bo­lieť hlava.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo