Svet, v ktorom napokon každý platí reparácie každému

Svet, v ktorom napokon každý platí reparácie každému

Aj texaský kongresman Beto O’Rourke, ktorý chce získať prezidentskú nomináciu demokratov, sa prihlásil k myšlienke reparácií. Na snímke počas konferencie Inter-American Dialogue v roku 2016. FOTO – Wikimedia/Inter-American Dialogue

V prezidentských primárkach amerických demokratov rezonuje myšlienka finančného odškodnenia Afroameričanov za otrokárstvo.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

Nebol to každodenný život pod bičom dozorcu ani vysiľujúca lopota na plantážach, čo bolo na živote čierneho otroka na americkom Juhu v čase otrokárstva najstrašnejšie. Tým bola sústavná hrozba rozdelenia rodín. Teda že váš pán náhle predá vaše deti alebo vášho partnera, prípadne predá vás bez nich a už svojich najmilších nikdy neuvidíte.

Túto vec som si uvedomil pred pár rokmi, keď som navštívil múzeum National Underground Railroad Center v Cincinnati, v americkom štáte Ohio. Je zasvätené histórii otrokárstva v Spojených štátoch, ale tiež „podzemnej železnici“, teda tajnej trase, po ktorej abolicionisti pomáhali zbehnutým otrokom dostať sa z Juhu na Sever.       

Pred múzeom kúsok od rieky Ohio, ktorá tvorí hranicu medzi rovnomenným štátom a kedysi otrokárskym Kentucky, je vystavený panel z Berlínskeho múru. Symbolizuje spoločnú podstatu túžby po slobode v zápasoch rôznych ľudí, v rôznych dobách, na rôznych kontinentoch.

Spojené štáty skoncovali s otrokárstvom v roku 1865, na sklonku americkej občianskej vojny. V roku 1964 bol prijatý zákon o občianskych právach. Ten skoncoval s politikou systematickej segregácie a diskriminácie čiernych Američanov v južných štátoch USA, zakotvenou takzvanými „zákonmi Jima Crowa“ ešte na prelome 19. a 20. storočia.

No Amerika dodnes zápasí s týmto neblahým dedičstvom. Niektoré pokusy, ako sa s ním vyrovnať, sú menej šťastné než iné.

Kandidáti za reparácie

„Keď ma zvolia za prezidentku, ten zákon podpíšem,“ vyhlásila minulý týždeň Kamala Harrisová, kalifornská senátorka za Demokratickú stranu. Patrí k top kandidátom, ktorí sa budú uchádzať o demokratickú nomináciu do prezidentských volieb v roku 2020.

Ona a viacero ďalších demokratických kandidátov, ktorí by radi porazili vo voľbách Donalda Trumpa, sa minulý týždeň zúčastnili na podujatí mimovládnej organizácie National Action Network, ktorú vedie kontroverzný černošský aktivista Al Sharpton. Ten sa každého kandidáta pýtal, či podporuje návrh zákona, ktorým by sa zriadila komisia, majúca za úlohu študovať možnosti odškodnenia Afroameričanov za stáročia otrokárstva a segregácie.

Okrem Harrisovej sa k tejto otázke kladne postavili aj iní prominentní kandidáti, ako napríklad texaský kongresman Beto O’Rourke, ktorého pre jeho vzletnú rétoriku prirovnávajú k Barackovi Obamovi, massachusettská senátorka Elizabeth Warrenová či demokratický socialista z Vermontu Bernie Sanders, ktorý bol v minulosti voči tomuto návrhu zdržanlivý.

Samo osebe je pozoruhodné, že sa z reparácií za otrokárstvo stala politická téma demokratických primárok pred prezidentskými voľbami v roku 2020. Myšlienka, že Američania afrického pôvodu by mali byť finančne odškodnení za stáročia útlaku, je z času na čas nastoľovaná od skončenia občianskej vojny Severu proti Juhu. Novým vetrom do plachiet jej v roku 2014 bola esej Argument pre reparácie, ktorej autorom bol čierny publicista Ta-Nehisi Coates.  

Rozsiahly text, ktorý uverejnil časopis The Atlantic, sa číta ako zoznam a rozbor všetkých krívd, ktorými bieli ublížili americkej černošskej komunite počas uplynulých štyroch storočí. No reparácie sú tu obhajované hlavne ako etický ideál.

„Pán Coates tu neargumentuje ani tak v prospech reparácií ako pre nejaký druh komisie pravdy a zmierenia na spôsob Južnej Afriky,“ píše konzervatívny publicista Kevin D. Williamson vo svojej reakcii, uverejnenej magazínom National Review pod názvom Argument proti reparáciám. Podľa neho ak chceme s ľuďmi narábať ako s jednotlivcami, reparácie sú morálne a intelektuálne neuskutočniteľné.

Ťažkosti nápravy

Vo všeobecnosti je princíp finančnej satisfakcie oprávnený. Najmä konkrétnym ľuďom, ktorým sa ublížilo, od konkrétnych ľudí, ktorí im ublížili.

Napríklad na sklonku občianskej vojny boli pokusy zo strany americkej armády pod vedením generála Shermana prerozdeliť medzi oslobodených otrokov pôdu. Každý mal dostať 40 akrov (16 hektárov) a mulicu. No po Lincolnovej smrti sa s týmito pokusmi viac-menej prestalo a neskôr boli zvrátené aj tam, kde sa uskutočnili, alebo sa slobodní čierni farmári dostali do dlhovej závislosti.

V každom prípade, keby sa po občianskej vojne Severu proti Juhu uskutočnila dôsledná pozemková reforma, kde by sa pôda južanských plantážnikov prerozdelila medzi ich oslobodených otrokov, mohlo to fungovať ako spravodlivé majetkové odškodnenie pre konkrétnych ľudí, ktorým sa ublížilo ich zotročením od ľudí, ktorí ich do tohto stavu uvrhli, prípadne ich v ňom udržiavali.

Ani myšlienku odškodnenia, prichádzajúceho z vládnej kapsy, netreba apriórne odmietať. Ak štát udržiaval režim, ktorý ľuďom ubližoval. Ako boli jednotlivé južné štáty USA s ich zákonmi Jima Crowa. 

Takto napríklad Nemecko platilo po vojne preživším holokaust a aj postkomunistické krajiny hľadali po roku 1989 spôsoby, ako napraviť niektoré krivdy totalitnej minulosti. No v oboch týchto prípadoch sa finančné kompenzácie udiali v relatívne krátkom období po krivdách. Ťažili z nich zväčša ľudia, ktorí boli obeťami, alebo ich bezprostrední potomkovia. Okruhy páchateľov i oprávnených sa dali pomerne ľahko zadefinovať.

No čím ďalej do minulosti sa pri podobných skupinových krivdách zájde, tým ťažšie sa obhajuje legitimita reparácií. Keď Gréci počas dlhovej krízy nastoľovali otázku nemeckých reparácií za zločiny okupácie počas druhej svetovej vojny, dalo sa o tom seriózne diskutovať, keďže ide o relatívne nedávne udalosti, ktoré stále bolia a ešte stále sú medzi nami ich pamätníci, ktorí žijú s ich dôsledkami.

Avšak bolo by zrejme zvláštne, ak by sa dnes napríklad francúzska vláda obrátila na taliansku vládu so žiadosťou o reparácie za dobytie Galie Rimanmi v 1. storočí pred Kristom. Celá história je totiž jeden dlhý príbeh ubližovania ľuďom inými ľuďmi.

Thomas Sowell, ekonóm a čierny kritik reparácií, si všíma, že otrokárstvo bolo typické pre väčšinu kultúr sveta. Ak by sa prijala logika reparácií, išlo by podľa neho o najväčší transfer bohatstva v dejinách a každý by napokon platil každému. Sowell napríklad spomína málo známy fakt, že berberskí piráti zo severnej Afriky po stáročia unášali a zotročovali ľudí z južnej Európy.

Keby sme išli do našich dejín, mohli by sme otvoriť otázku reparácií za nevoľníctvo. Niekto by mohol tiež žiadať reparácie od nás, lebo podľa niektorých teórií historikov profitovala Veľká Morava z obchodovania s otrokmi...   

Kde je teda hranica „premlčania“ podobných historických nárokov?   

Dedičná kolektívna vina?

Nie je náhoda, že demokratickí prezidentskí kandidáti sa v podstate zaviazali len k zriadeniu komisie, ktorá by otázku reparácií skúmala, nie nutne k nejakej konkrétnej forme reparácií samotných. Ťažko povedať, ako by ich podoba po takej dlhej dobe vlastne vyzerala.

Bola by trebárs na bielych Američanov uvalená zvláštna „daň z predkov“, z ktorej by sa vyplácali kompenzačné dávky čiernym Američanom?

Takéto riešenie by ignorovalo veľa medzných prípadov a historických nuáns. Napríklad že desaťtisíce bielych Američanov padli v občianskej vojne v radoch armády Únie za oslobodenie čiernych otrokov. Alebo že zrušenie otrokárstva podporovali v rámci abolicionistického hnutia.

Navyše, milióny dnešných bielych Američanov sú potomkami ľudí, ktorí prišli do USA až po zrušení otrokárstva a ich rodiny celý čas žili mimo južných štátov s ich zákonmi Jima Crowa. Typickým príkladom sú americkí Slováci, ktorí prichádzali najmä na prelome 19. a 20. storočia a usádzali sa v severných priemyselných štátoch ako Pennsylvánia.

Takisto nie všetci súčasní Američania afrického pôvodu sú potomkami otrokov. Ak si vo Washingtone vezmete z letiska taxík, je dosť možné, že ho bude šoférovať relatívne nedávny emigrant z Etiópie, Somálska alebo Eritrey. Mali by aj títo ľudia dostať reparácie za stáročia otrokárstva, segregácie a rasizmu na americkom Juhu? Mal by Barack Obama, syn bielej matky a kenského otca, dostať reparácie alebo na ne, naopak, prispieť? A čo iní ľudia z rasovo zmiešaných rodín?

Ako sa komisia vyrovná s historickým faktom, že existovali aj slobodní černosi, ktorí vlastnili iných čiernych ako otrokov?

A čo dnešní Američania ázijského pôvodu, ktorí nemajú nič spoločné s tým, že bieli utláčali po stáročia čiernych?

So zaujímavým postrehom prišiel do debaty o reparáciách Ryan McMaken z libertariánskeho think-tanku Mises Institute. Vo svojom článku upozorňuje, že ani v južných štátoch veľká časť bielych nevlastnila otrokov. Naopak, mzdy slobodnej bielej chudoby boli stláčané konkurenciou otrokárskej práce. „Skúsenosť bielych nádenníkov ilustruje, ako boli výhody otrokárskej ekonomiky vysoko koncentrované v prospech zámožnej elity,“ píše McMaken.

Takéto nuansy môžu spôsobiť, že snaha o odškodnenie Američanov afrického pôvodu by viedla len k novému kolu rasových naťahovačiek a sporov o historické udalosti. Spojené štáty by z toho mohli vyjsť ešte rozdelenejšie, než sú doteraz. Logika reparácií po toľkých rokoch sa triešti o problém jednak kolektívnej viny a jednak dedičnej viny.

Ako sa to teda môže skončiť?

Je rok 2020 a v prezidentských voľbách porazil Donalda Trumpa vyzývateľ z radov amerických demokratov. Možno sa bude volať Bernie Sanders alebo Beto O’Rourke. Vzniká komisia, ktorá skúma otázku odškodnenia Američanov afrického pôvodu za hriechy otrokárstva a segregácie.

Keďže vytvoriť systém, ktorý by nastolil adresný vzťah medzi vinníkmi a obeťami historickej krivdy, je takmer nemožné, komisia odporučí veľký prerozdeľovací program verejných investícií do zanedbaných afroamerických komunít. Pôjde to z vreciek všetkých Američanov bez ohľadu na farbu pleti a demokratický prezident si zagratuluje k splnenému predvolebnému sľubu...

Takto nejako môže debata o reparáciách za pár rokov skončiť. Teda ako ďalší bežný sociálny program.

Existuje lepšie riešenie? Kevin D. Williamson, autor reakcie na esej Ta-Nehisi Coatsa spred piatich rokov, pripomenul, že ani chudobní prisťahovalci z Európy, ktorí prišli do USA na začiatku 20. storočia, nečelili otvoreným náručiam. No rýchlejší rast miezd počas 20. storočia, než bol americký priemer, im umožnil prevažne zaradiť sa do strednej vrstvy.

Možno je teda riešením sústrediť sa v rámci afroamerickej komunity na ekonomický rast, ktorý by zacelil zaostávanie v bohatstve i v príjmoch, namiesto prerozdeľovania. Stavať na jej silných stránkach a pozitívnych veciach, ktoré v nej fungujú, namiesto problémov. A tiež sústrediť pozornosť na budúce príležitosti viac ako na krivdy histórie.    

Pokiaľ ide o morálne rozhorčenie nad históriou otrokárstva, je v poriadku, že ho pociťujeme. No mali by sme ho zamerať na boj proti súčasným formám otrokárstva a obchodovania s ľuďmi. Podľa niektorých odhadov sa k jeho obetiam v súčasnosti ráta až 40 miliónov ľudí po celom svete.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravideľnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo