Kolakovič je v Chorvátsku neznámy

Už dvakrát sa po stopách chorvátskeho kňaza a jezuitu Tomislava Poglajena, na Slovensku známeho ako profesor Kolakovič, vybrala skupina piatich priateľov. Neboli jediní, ktorí sa na takúto cestu v posledných rokoch podujali. Aký bol ich cieľ, vysvetľuje jeden z putujúcich PETER FURIEL. 

Kolakovič (v kabáte v strede) s členmi Rodiny na Slovensku v roku 1944

Zdá sa, ako by sa s cestami za Kolakovičom roztrhlo vrece. Najprv sa po jeho stopách vydali novinári Jozef Majchrák a Jaroslav Daniška, potom sa k nim pridal dokumentarista Slavo Zrebný a historik a novinár Lukáš Obšitník. A do toho aj liptovská partia. Prečo je dnes takýto záujem o Kolakoviča?

My ako skupina priateľov z Liptova sme Chorvátsko navštívili prvýkrát v lete 2013. Druhýkrát v približne rovnakom čase aj v roku 2014. Snažili sme sa porozumieť, čo spôsobilo, že v chorvátskom národe vyrástla taká osobnosť, akou Kolakovič je.

Kedy a ako vznikol nápad vydať sa po stopách Kolakoviča?

O Kolakovičovi a o jeho stope v slovenskom katolicizme sa v našej partii rozprávalo ešte pred mojím príchodom do nej. Ja som o ňom predtým nič nevedel. No postupne, ako som sa začal zoznamovať nielen s ním, ale aj s jeho „žiakmi,“ ma tento človek začal zaujímať čoraz viac.

Kedy presne vznikol ten nápad, neviem povedať. Vedel som len to, že jeden z nás mal túžbu navštíviť Kolakovičov rodný Podgorač. Hnaný viacerými pohnútkami som mu navrhol, aby sme tam teda išli. On súhlasil a ostatní tiež.

Aký cieľ mala vaša cesta?

V prvom rade sme chceli získať potvrdenie o skutočnom narodení Stjepana Tomislava Poglajena, u nás známeho ako profesora Kolakoviča. Takisto sme chceli zistiť, či v Podgorači po ňom zostali nejaké „stopy“. A posledným cieľom bola inštalácia ďakovnej tabuľky v podgoračskom kostole.

Cítili sme morálnu podlžnosť za to, že zo slovenských katolíkov sa za posledných dvadsaťpäť rokov zatiaľ nenašiel nikto, kto by Chorvátom poďakoval za prínos tohto človeka pre prežitie viery v Boha na Slovensku. Cesty do Chorvátska sme sa zúčastnili piati. Keďže Kolakovičovo meno ani dnes neznie vo všetkých kruhoch našej spoločnosti dobre, mená svojich kamarátov si nechám pre seba.

Kostol v Podgorači

V Chorvátsku ste boli „pracovne“ aj v roku 2013, aj v roku 2014. V čom to bolo iné?

Počas prvej návštevy v roku 2013 sme zistili, že v Podgorači nenájdeme nikoho, kto by mal záujem počuť o tom, že sa v ich dedine narodil niekto menom Poglajen. Ešte pred prvou návštevou sme napísali list so svojím zámerom miestnej samospráve. Odpoveď sme dodnes nedostali. Miestny kňaz nám povedal, že do kostola nechodí veľa ľudí – teda našu správu o významnom rodákovi, ktorú sme im chceli odovzdať práve v kostole, kde bol pokrstený, si z ich obce ani nebude mať kto vypočuť. No v neďalekej dedine Jelisavec sme našli slovenskú komunitu pochádzajúcu zo Starej Bystrice z Kysúc a tí nás prijali a vypočuli.

"Slovenskí katolíci o Kolakovičovom prínose pre prežitie viery v Boha počas komunizmu nevedia takmer nič."

Zdieľať

V roku 2014 sme už išli na známe miesta a ku známym ľuďom. Po návrate v roku 2013 sme sa rozhodli, že z dostupných zdrojov pripravíme informačný materiál o Kolakovičovom živote a svedectve života niektorých jeho žiakov, ktorý Jelisavčanom v novom roku 2015 odprezentujeme.

Poznajú Chorváti Tomislava Poglajena?

V miestach, ktoré sme v Chorvátsku navštívili, sme takých nenašli.

Ďakovná tabuľka od Slovákov za prínos prof. Kolakoviča 

Malo toto putovanie prínos v získaní nových informácií o Kolakovičovi?

Podarilo sa nám zistiť, že sa používa nesprávny dátum jeho narodenia. Zarmútilo nás, že tabuľka s poďakovaním, napriek prísľubu miestneho kňaza, v kostole nebola inštalovaná.

K téme
Vladimír Jukl: Kolakovič nám otvoril oči
František Mikloško: Kolakovičovci

Zdieľať

Príbeh Kolakoviča vyznieva ako veľké mystérium. Prečo je pre nás taký tajomný či záhadný? Môžu za to zmeny jeho mien či chránenie vlastnej identity?

Zmena mien podľa mňa nie je tým skutočným „mystériom“ v príbehu jeho života. Meno si s najväčšou pravdepodobnosťou menil z praktických dôvodov a nie preto, aby sa snažil vytvoriť okolo seba nejaké tajomno. Na prezentácii jednej knižky o Silvestrovi Krčmérym sa mi podarilo získať citát z Kolakovičovho listu: „A neboj sa dávať si aj vysoké ideály, ktorým sa všetci, aj tvoji kamaráti budú len smiať. Čím vyššie vystrelíš, tým istejšie zasiahneš, lebo tým lepšie zmobilizuješ všetky Božie sily a milosti.“  

Kolakovič Bohu totálne dôveroval a usiloval sa plniť Božiu vôľu. A tomu, kto plní Jeho vôľu, On potom neuveriteľným spôsobom pomáha. To je podľa mňa mystérium, týkajúce sa jeho života.

Ako Kolakovič poznačil Slovensko?

Tým, že to isté mystérium nachádzame v živote viacerých Slovákov, ktorí ním boli ovplyvnení.

Pripomíname si ho na Slovensku dostatočne?

Slovenskí katolíci o Kolakovičovom prínose pre prežitie viery v Boha počas komunizmu nevedia takmer nič. Tomu sa rovná aj miera pripomínania jeho prínosu.

Fara v Podgorači

Kolakovič bol odporcom komunizmu. Ako by sa z tohto uhla pohľadu pozeral na Slovensko dvadsaťpäť rokov po nežnej revolúcii?

Katolícku cirkev na Slovensku dnes komunizmus neohrozuje. Útok na ňu je vedený z iných smerov. Neviem, v akom stave Kolakovič našiel katolíkov na Slovensku v roku 1943. Ale ak pripustíme jeho opätovný príchod na Slovensko v dnešných časoch, myslím, že by sa mu pri pohľade na nás, slovenských katolíkov, naskytol žalostný pohľad.

V čom je pre vás Kolakovič zaujímavý?

Totálnou dôverou Bohu. Nech sa ocitol v akomkoľvek prostredí, vyhrnul si rukávy a pustil sa do práce v Pánovej vinici. O to, či ovocie narastie, sa nestaral, to bola Jeho starosť.

Má čo Kolakovič povedať aj dnes?

Odpovede na všetky otázky vtedajšej doby hľadal vo Svätom písme. Z toho istého zdroja by čerpal aj dnes. Zatiaľ lepší návod, ako dobre žiť, nik neponúkol.

Matúš Demko

Foto: archív Petra Furiela

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo