NATO má 70 rokov: Aliancia až príliš úspešná pre svoje vlastné dobro

NATO má 70 rokov: Aliancia až príliš úspešná pre svoje vlastné dobro

Slávnostný nástup príslušníkov Ozbrojených síl SR a zamestnancov rezortu obrany 29. marca 2019 v Bratislave pri príležitosti 15. výročia vstupu SR do NATO. FOTO TASR – Martin Baumann

Po 15 rokoch sa už dá pokojne skonštatovať, že členstvo v NATO je pre Slovensko výhodné. No vo vlastnom záujme neprehliadajme vnútorné problémy Aliancie.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

V súvislosti s NATO sa nachádzame uprostred dvoch výročí, ktoré stoja za povšimnutie. Pred 15 rokmi, 29. marca 2004, vstúpilo Slovensko do Severoatlantickej aliancie. Udialo sa tak v rámci takzvanej druhej vlny rozširovania, v ktorej spolu s nami boli aj Estónsko, Litva, Lotyšsko, Slovinsko, Rumunsko a Bulharsko.

Z prvej vlny rozširovania v roku 1999, keď do NATO vstúpilo Česko, Poľsko a Maďarsko, sme vypadli kvôli politike vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1995 až 1998.

Zároveň si tento štvrtok pripomenieme 70. výročie samotného vzniku NATO. Medzi konkrétne impulzy, pre ktoré sa k 4. aprílu 1949 sformovalo spojenectvo západných demokracií, patril okrem iného aj komunistický prevrat v Československu o rok skôr, ktorý bol na Západe interpretovaný ako dôkaz vierolomnej sovietskej rozpínavosti. 

Severoatlantická aliancia, ktorá medzičasom združuje 29 štátov, je pravdepodobne najúspešnejším vojenským spojenectvom v dejinách. Ťažko si spomenúť na nejakú historickú alianciu, ktorá združovala viac štátov a pretrvala dlhšie.

Úspech Aliancie nespočíva vo veľkých vybojovaných bitkách, ale práve v tom, že po väčšinu svojej existencie sa (až na výnimky) k použitiu vojnových prostriedkov ani nepotrebovala uchýliť.

NATO efektívne obránilo slobodu západnej Európy zoči-voči sovietskej hrozbe počas Studenej vojny. A neskorším rozšírením na východ pomohlo bezpečnostne stabilizovať priestor stredovýchodnej Európy. Či už hovoríme o Slovensku a ostatných štátoch V4, troch pobaltských republikách alebo o Rumunsku a Bulharsku – ide o krajiny, ktoré sa navzdory problémom rozvíjajú.

Náš postoj k NATO je rezervovaný

Severoatlantická aliancia dodáva Slovensku váhu na medzinárodnej scéne. Predstavte si len, že napríklad asertívne Maďarsko Viktora Orbána je dnu a my by sme boli mimo.

Ekonomicky predstavuje istotu pre domáci i zahraničný kapitál, že krajina je bezpečná. To znižuje politické riziko dlhodobého investovania na našom území.  

Napriek tomu, spomedzi štátov V4 je práve na Slovensku stotožnenie verejnosti s členstvom krajiny v NATO najnižšie, hoci podpora stále prevažuje nad odmietaním. V prípade referenda by podľa vlaňajšieho prieskumu GLOBSEC hlasovalo 50 percent Slovákov za členstvo, kým 31 percent proti.

Aj po 15 rokoch sa z času na čas zvyknú vynoriť odkiaľsi zástancovia neutrality, ktorú prezentujú ako alternatívu k NATO. Lenže neutralita nie je niečo, čo vám druhí blahosklonne garantujú, ale čosi, na čo musí byť vaša krajina dosť silná, aby si to voči ostatným dokázala sama obhájiť.

O neutralite by vedeli rozprávať Belgičania, ktorí ju mali dokonca medzinárodne garantovanú Britániou i Nemeckom. Napriek tomu ich územie v oboch svetových vojnách jeden z týchto garantov, Nemecko, použilo ako skratku pre pochod svojich vojsk na Francúzsko. O niečom vypovedá, že centrála NATO dnes sídli práve v hlavnom meste kedysi neutrálneho Belgicka.

Švajčiarom a Rakúšanom je s neutralitou sveta žiť, keďže susedia len spolu navzájom alebo so štátmi NATO. Tieto dve krajiny sú konzumentmi bezpečnosti, ktorú vytvára Severoatlantická aliancia.    

Budúcnosť, v ktorej USA opustia NATO

Možno práve preto, že na Slovensku je sústavne spochybňované samotné členstvo v NATO, u nás nikdy nevznikla nuansovitejšia diskusia o problémoch, ktorým Aliancia čelí. Nie je ich pritom málo.

Ešte v 90. rokoch si NATO namáhavo hľadalo úlohu vo svete po skončení Studenej vojny. Po roku 2001 sa zdalo, že takýto druh kolektívnej obrany je zastaraný zoči-voči hrozbe islamského terorizmu. Paradoxne, práve ruská agresia proti Ukrajine v posledných rokoch akoby vliala Aliancii do krvi novú energiu. 

Možno zásadnejšie ako tie vonkajšie sú vnútorné ohrozenia súdržnosti Aliancie. Inak povedané, že sa jej členovia rozkmotria.

K výzvam, ktorým NATO čelí, dnes patrí otázka, či sa v dlhodobom horizonte vôbec podarí udržať záväzky USA voči spojencom. V americkej vnútropolitickej debate totiž silnie pocit, že Ameriku jej bezpečnostné garancie iným krajinám veľa stoja, no dostáva málo naspäť. Že USA v podstate dotujú obranu krajín, ktoré im ekonomicky konkurujú.

Európski členovia NATO by mali pôsobiť proti takémuto rámcovaniu debaty. A mali by poukázať na to, že bezpečnosť a mier starého sveta sú stále aj v americkom záujme.

Napokon, v 20. storočí museli Američania dvakrát posielať do Európy svoju armádu kvôli konfliktom, ktoré tu vznikli. Konfliktom, ktoré ohrozovali aj ich záujmy.

V každom prípade, neprekvapí, ak Spojené štáty o pár rokov začnú prehodnocovať niektoré z týchto bezpečnostných záväzkov po celom svete a sťahovať sa z niektorých nákladných a strategicky exponovaných pozícií na nejakú „lepšie obrániteľnú“ líniu.

Čierne pasažierstvo  

Pred vstupom do NATO odporcovia nášho členstva strašili verejnosť, aké zvýšené výdavky na obranu to u nás vyvolá. Počas posledných 15 rokov sa však opak ukázal pravdou.

Problém bezpečnostného dáždnika NATO práveže je, že doteraz umožňoval čierne pasažierstvo, keď niektorí členovia zrazili dlhodobo obranné výdavky na takú nízku úroveň, až to ohrozuje bojaschopnosť ich vlastných ozbrojených síl. Súčasný prezident USA je prvý, kto z tohto problému robí tému, keď dôrazne tlačí, aby členovia vydávali na vlastnú obranu aspoň dohodnuté 2 percentá HDP.

Nejde len o problém Slovenska. Napríklad v Nemecku je opakovane otváraná v médiách téma nedostatkov výzbroje či výcviku Bundeswehru, no zvyšovanie vojenských výdavkov je tam prudko nepopulárne, hoci by si to prebytkový spolkový rozpočet vedel dovoliť.

Ak sa svojho času hovorilo, že NATO existuje, aby Američanov držalo zainteresovaných na obrane Európy, Rusov mimo a Nemcov na uzde, tak v tom poslednom je opäť úspešnejšie, než je pre Alianciu dobré. Nemci sú vojensky natoľko vykastrovaní, až to oslabuje obranyschopnosť Európy...

Oddanosť i kritika

K paradoxom slovenského postoja k NATO patrí, že na jednej strane sa naše členstvo v Aliancii u nás spochybňuje viac než u susedov, na strane druhej vládne u nás akoby nevypovedaná mentalita, že v prípade napadnutia Slovenska sa v prvom rade spoliehame na spojencov a len doplnkovo na vlastné ozbrojené sily. V skutočnosti by tá logika mala byť opačná: Pripravuj sa tak, akoby si sa mohol spoliehať len sám na seba a na spojencov sa spoliehaj len podmienečne.

Toto pritom nie je otázka našej lojality k euroatlantickému spojenectvu. Tu sa dotýkame samotnej otázky, ako vážne berieme našu štátnosť, ku ktorej sa mnohí hlásia verbálne, ale málo robia, aby ju uspôsobili, nech môže obstáť aj v zlých časoch.

Ani u kritikov nášho členstva v NATO nevidieť nijaký realistický plán rozvoja Ozbrojených síl SR v podmienkach neutrality. Ak si odmyslíme naivné „riešenia“ typu znovuzavedenie základnej vojenskej služby, ktoré by dnešným profesionálnym vojakom akurát vytvorili sadu nových problémov, s ktorými by museli zápasiť.

Keďže sme sa nikdy poriadne nepohli od debaty, či NATO áno alebo nie, nepodarilo sa nám ani vytvoriť priestor pre postoj, ktorý by kombinoval oddanosť nášmu členstvu v Aliancii so schopnosťou nájsť jazyk, ako artikulovať kritiku voči javom v transatlantických vzťahoch, ktoré sa mnohým na Slovensku nepáčia. Napríklad Američanmi vedená intervencia v Iraku (aj keď tá bola mimo NATO) alebo spôsob, akým sa naložilo so Srbmi a Kosovom po bombardovacej kampani v roku 1999.

Stotožnenie verejnosti s naším členstvom v NATO by zrejme bolo silnejšie, keby sme takto skombinovať vedeli svoje členstvo s občasným vyargumentovaným nesúhlasom pri čiastkových, no pre nás dôležitých veciach. Na úrovni politických strán sa o niečo podobné systematicky pokúšalo azda len KDH v minulom desaťročí, keď tam ešte pôsobil Vladimír Palko.

Takých kríz už bolo

V každom prípade, spojenectvo neznamená bezpodmienečné podvolenie najsilnejšej krajine. Spojenci by mali vedieť viesť úprimný dialóg aj o kontroverzných témach.

Ak dnes zaznieva, že Donald Trump svojou zahraničnopolitickou nevyspytateľnosťou problematizuje samotnú existenciu NATO, potom treba povedať, že Aliancia počas svojej 70-ročnej histórie prekonala aj horšie krízy.

Kto si dnes spomenie na de Gaullovo rozhodnutie stiahnuť Francúzsko z integrovanej vojenskej štruktúry NATO v roku 1966? Mimochodom, v roku 2009 tam svoju krajinu bez väčších protestov vrátil francúzsky prezident Nicolas Sarkozy.

Pre tých, ktorí radi prirovnávajú Severoatlantickú alianciu k Varšavskej zmluve, poznamenajme, že po de Gaullovom rozhodnutí nenasledovala žiadna invázia spriatelených vojsk ako o dva roky neskôr v prípade Československa.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok.
Naše kvalitné články vznikajú len vďaka podpore našich čitateľov.

Prosíme, vyjadrite nám svoju podporu aj finančne.
PRIDAJTE SA TERAZ K NAŠIM PODPOROVATEĽOM.


Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo