Smutná premiérka na odchode

Smutná premiérka na odchode

Britská premiérka Theresa Mayová odchádza po skončení tlačovej konferencie v rámci bruselského summitu, 22. marca 2019. FOTO TASR/AP

Prečo Theresa Mayová čoskoro skončí vo funkcii britskej premiérky.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Premiérka a líderka konzervatívcov už nie tak dávno čelila odvolávaniu vo vlastnej strane, ako aj parlamente. Obe odvolávania síce prežila, ale len za cenu ústupkov. Tým bol napríklad sľub, že konzervatívcov nepovedie z pozície lídra do parlamentných volieb v roku 2022.

Po prehrmení krízy zo začiatku roka sa však zdalo, že Mayová sa predsa len dovtedy udrží vo svojej funkcii.

Uviaznutie rokovaní o brexitovej dohode však prinieslo nový zvrat. V snahe presadiť vyrokovanú dohodu na tretí pokus prisľúbila, že po schválení odstúpi z funkcie s tým, že fázu rokovaní o obchodných zmluvách s EÚ už povedie nový premiér.

Samozrejme, ani tento prísľub nezaručuje, že poslanci dolnej snemovne dohodu napokon schvália. Mayová však zrejme nebude môcť pokračovať vo svojej funkcii ani v prípade, že jej dohoda opäť neuspeje. Práve naopak, ak taký kľúčový dokument odmietnu poslanci tretíkrát po sebe, pôjde o jednu z najväčších blamáží britského parlamentarizmu.

Kto však je vlastne Theresa Mayová a ako sa dostala do takejto nepriaznivej situácie?

Tvrdšie proti imigrácii

Narodila sa v roku 1956 do rodiny anglikánskeho farára. Bola jediným dieťaťom svojich rodičov a detstvo strávené na fare malo na ňu hlboký vplyv. Počas štúdií na univerzite sa stala nielen členkou konzervatívnej strany, ale cez zoznámenie, ktoré sprostredkovala budúca premiérka Pakistanu Benazir Bhuttová, spoznala aj svojho budúceho manžela Philipa.

Politické ambície už mala v tom čase. Po univerzite síce nastúpila do práce v bankovom sektore, ale časom začala pôsobiť ako poslankyňa miestneho zastupiteľstva a neskôr britského parlamentu.

Jej hviezdna chvíľa však prišla v roku 2010, keď sa stala ministerkou vnútra v koaličnom kabinete Davida Camerona. Čoskoro si získala povesť tvrdej, ale spoľahlivej ministerky. Svoje pozície pritvrdila najmä v imigračných otázkach, keď sprísnila podmienky na získanie pobytu pre občanov z krajín mimo EÚ. Na druhej strane však uvoľnila podmienky takzvaných náhodných policajných prehliadok.

Tie zaviedla predchádzajúca vláda labouristov z dôvodu boja proti terorizmu, ako aj proti antisociálnemu konaniu. Umožňovali polícii osobné prehliadky viac-menej každého občana na ulici. Podľa štatistík však terčom týchto prehliadok boli vo väčšine prípadov príslušníci národnostných menšín. Ešte väčším problémom bolo, že drvivá väčšina týchto prehliadok nič neodhalila. Mayová sa obávala, že táto taktika môže znechutiť menšiny, preto trvala na jej obmedzení, respektíve vymedzení dôvodov, kedy možno túto taktiku uplatniť.

Mayová nakoniec na stoličke ministerky vnútra vydržala šesť rokov, čo je najdlhšie za posledných 60 rokov. Posty v britskom kabinete sa totiž často obmieňajú. Zväčša síce ide len o PR cvičenie, ale neraz sa stane, že jedna osoba si vymení aj tri ministerské kreslá počas päťročného vládneho obdobia. Post ministra vnútra predtým patril medzi tie horúce, kde sa málokto zdržal dlhšie.

Mayovej sa to podarilo aj z dôvodov, ktoré ju neskôr vyniesli do premiérskeho kresla. Hovorilo sa o nej, že opraty ministerstva má pevne v rukách a všetko manažuje len s pomocou najužšieho okruhu poradcov. Táto vlastnosť jej však priniesla aj istú neobľúbenosť vo vládnom kabinete, kde ju často vnímali ako málo kolegiálnu, chladnú a odmeranú.

V kresle premiérky

V zmätku po schválení brexitu sa však tieto jej vlastnosti javili ako výhodné. V porovnaní so síce populárnym, ale inak chaotickým Borisom Johnsonom pôsobila ako spoľahlivejšia kandidátka. Jej jediným mínusom bolo, že napriek svojim antiimigračným postojom podporila zotrvanie Británie v EÚ. Treba však povedať, že počas brexitovej kampane bola temer úplne neviditeľná a ostala len pri formálnom vyhlásení, ktoré podporuje zotrvanie v Únii.

Mayová sa však asi len snažila staviť na víťaznú kartu bez toho, aby stratila priveľa aj pri opačnom výsledku referenda. To ešte netušila, ako sa jej táto taktika oplatí. Víťazstvom zaskočení brexitéri sa namiesto formulovania budúcich plánov pustili do vzájomnej vojny. Takto sa mohlo potvrdiť známe klišé o tom, že kde sa dvaja bijú, zvíťazí tretí. A to najmä ak má povesť spoľahlivého, hoci trošku nudného operatívca.

Keď sa Mayová stala premiérkou, splnil sa jej politický sen. Bolo však jasné, že brexit ako kľúčová téma jej až tak nevyhovuje a radšej by sa venovala veciam ako sociálna spravodlivosť či dostupné bývanie. Týmto sa chcela odlíšiť od Davida Camerona a  bývalého ministra financií Georga Osbourna. Najmä druhý menovaný predstavoval liberálne a metropolitné krídlo strany. Mayová sa chcela naopak prihovoriť aj nižšej strednej triede a ľuďom z menších miest či vidieka.

To sa jej však nikdy plne nepodarilo z jednoduchého dôvodu. Brexit ostal po celý čas hlavným bodom jej pôsobenia, a to aj po tom, čo vypukli iné vážne krízy ako teroristický útok v Manchestri či požiar obytného vežiaku v Londýne.

Čo sa týka riešenia brexitovej otázky, Mayová sa krátko po nástupe do funkcie rozhodla pre pomerne radikálny prístup. Bez toho, aby sa radila s vlastnou stranou či vládou, sa v úzkom okruhu svojich poradcov rozhodla prísť s už neslávne známym sloganom „brexit znamená brexit“. Prisľúbila, že pod jej vedením Británia nielen vystúpi z EÚ, ale opustí aj jednotný trh a colné územie Únie. Sľúbila taktiež zastaviť masovú imigráciu z EÚ.

Touto taktikou, keď si zvolila za cieľ najtvrdšiu možnú podobu brexitu, prekvapila nielen umiernených poslancov vlastnej strany, ale najmä poslancov opozície, u ktorých si svojím nekompromisným prístupom úplne zatvorila dvere. Namiesto toho sa rozhodla spojiť s najtvrdšími euroskeptikmi z vlastnej strany. Jej rozhodnutie treba chápať vo svetle toho, že skupina tvrdých euroskeptikov už získala skalp nejedného bývalého premiéra, od Thatcherovej až po Camerona. Mayová tak mala pocit, že ak si nakloní na svoju stranu týchto rebelov, tvrdý brexit presadí aj bez pomoci iných strán.

Chyby v brexitovom procese

Tu sa však z viacerých dôvodov značne prerátala. Ukázalo sa, že tvrdí brexitéri sa nedajú kúpiť tak lacno a napriek Mayovej tvrdému kurzu od nej očakávali stále viac a viac. Keď sa potom začali rokovania so samotnou EÚ, predstavy a ideály brexitérov narazili na kameň. Ak sa chcela Mayová s Úniou dohodnúť, vedela, že musí pristúpiť k ústupkom. Krídlo strany, ktoré si vybrala na svoju podporu, však nebolo na žiadne kompromisy pripravené a naopak, začalo premiérku ostro kritizovať. To viedlo k ďalšiemu rozkolu v strane. Mayová však opäť odmietla hľadať kompromis s opozíciou, čo vyústilo do ďalšej chyby.

Keďže vedela, že vo vlastnej strane nenájde plnú podporu pre svoj plán, rozhodla sa aspoň zvýšiť väčšinový podiel strany v parlamente. V roku 2017 ju ešte veľa voličov považovalo za spoľahlivého a zodpovedného politika, najmä v porovnaní so „starým socialistom“ Jeremym Corbynom. Preto sa rozhodla vypísať predčasné voľby, a to aj napriek tomu, že ich v minulosti opakovane odmietala.

Nezvládnutá kampaň spojená s neosobným a technokratickým pôsobením premiérky však viedli k volebnej katastrofe. Konzervatívci nielenže nezväčšili svoju väčšinu, ale naopak, stratili ju. Pri moci tak ostali len vďaka podpore unionistov zo Severného Írska. Ani toto fiasko však neprinútilo Mayovú pozmeniť kurz. Naďalej odmietla akúkoľvek diskusiu s opozíciou a riešenie pre brexit hľadala výhradne vnútrostranícky. Ani tu však nedošlo k úspechu. Tvrdí brexitéri od nej očakávali čoraz viac ústupkov, pričom proeurópski konzervatívci taktiež neboli spokojní.

Výsledkom je brexitová dohoda, ktorá je mačkopsom určeným na upokojenie oboch strán konzervatívnej strany. To však opäť nevyšlo. Pri prvom hlasovaní o schválení tejto dohody ju odmietlo množstvo konzervatívcov, pričom na druhý pokus sa jej vodilo len o čosi lepšie. Ak uspeje na tretíkrát, bude to len vďaka strachu brexitérov, že ak neprejde táto dohoda, nemusí sa konať žiaden brexit.

Mayová vytiahla preto poslednú kartu  na to, aby presadila dohodu, musela sľúbiť, že opustí premiérske kreslo.

Svoje pôsobenie si predstavovala určite inak. Z priorít, ktoré chcela presadiť, jej vlastne nevyšlo vôbec nič. Jej tvrdohlavosť a neochota diskutovať v širšom okruhu a pritom sklon hrať všetko na istotu viedli k tomu, že sme sa od nej nedočkali žiadnych odvážnych plánov či vízií. Dedičstvom Mayovej premiérskeho pôsobenia tak v lepšom prípade ostane vlažná brexitová dohoda, ktorá nikoho nikdy nenadchla. Ak však poslanci jej dohodu opäť odmietnu, dedičstvom Mayovej bude najmä chaos. A to bez ohľadu na to, či odstúpi hneď po tomto fiasku, alebo si dá trochu načas.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok.
Naše kvalitné články vznikajú len vďaka podpore našich čitateľov.

Prosíme, vyjadrite nám vašu podporu aj finančne.
PRIDAJTE SA TERAZ K NAŠIM PODPOROVATEĽOM.


Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo