Všetko nestačí

Všetko nestačí

Možno natočiť film o Berlusconim a jeho svedomí?

Paolo Sorrentino to dokázal. Film sa v taliančine volá Loro (2018), redakční taliančinári to prekladajú ako Oni, respektíve Ich (tak to prekladá do angličtiny aj stránka k filmu na wikipédii, napriek nezrozumiteľnosti práve tento názov vyjadruje film najlepšie), v slovenskej distribúcii sa film volá Oni a Silvio.

Sorrentino už natočil jeden film o talianskom premiérovi Giuliovi Andreottim, Il Divo (2008). Andreotii bol sedemkrát premiérom za taliansku kresťanskú demokraciu, ministrom vnútra, zahraničia, neskôr senátorom. Jeho neuveriteľne dlhá politická kariéra sa začala v roku 1946 a trvala až do roku 2013, to je bez troch rokov sedem dekád. Vrhá rovnako veľký tieň. Už tento film bol o svedomí (zastupoval ho zavraždený Aldo Moro), veľký príbeh o korupcii a oportunizme, talianska politika ako divadlo plné intríg, vrážd a mocenských záujmov. Ďalšia strana tisícky strán dlhej buchly o vzťahu (ne)cnosti a politiky.

Andreotti bol údajne členom lóže P2, rovnako ako Berlusconi.

Upútavka k filmu o Berlusconim naznačuje, že vo filme pôjde o dievčatá, orgie, nezriadené rozkoše, niečo, čo Augustín nazýval manca libertas, nepravou slobodou. Lenže to je omyl. Film sa tak začne, celé úvodné dejstvo nás uvedie do príbehu Sergio Morra z odľahlého Taranta na juhu Talianska, pasáka, ktorý sa chce dostať do priazne Silvia, robiť dekadentné párty pre neho. Kokaín, modelky, zábava. Veľký svet kombinovaný s jedlom z mikrovlnky pre deti doma pred televízorom.

Napriek orgiám je hneď jasné, že sex je len kulisa či skôr hra, kde ide o moc. Pasák z Apúlie najskôr myslí len na seba, svoju kariéru, svoj biznis a trochu politiku (len ako potvrdenie, že patrí k vládnej triede, chce byť europoslancom), po stretnutí s VIP šľapkou Kirou, prezývka Queen Bee, posmešne označovanou za Albánku, ktorá sa pozná so Silviom, voláva jej, môže mu predstaviť Sergia. Kira vie, o čo ide v hre, pri Silviovi hrá podriadenú, voči Segiovi sa cíti silnejšia.

To všetko je však len kulisa k hlavnému deju, tým je – prekvapivo – vzťah Silvia a jeho ženy Veroniky. Skutočná Veronica Lario, pôvodne herečka, bola druhou Berlusconiho ženou (1990 – 2010), vo filme ide o starnúcu sympatickú ženu so silným vzťahom k literatúre a umeniu, ktorá si váži svoju dôstojnosť a stráca vzťah k Berlusconimu. On, to je jeden z hlavných momentov filmu, o ňu a jej náklonnosť bojuje, chce si ju získať a nedokáže to.

Sorrentino nám Berlusconiho predstavuje ako muža, ktorého nemožno uraziť alebo ponížiť, všetko vydrží a prežije, mentálne je to predavač, salesman, ktorý vie, čo chcú ľudia počuť, a povie im to. Presnejšie, predstaví im sen, ktorý ani sami nemajú a v ktorý uveria. Sorrentino to vyjadrí tak majstrovsky, že sa divák môže prichytiť, že aj jemu je tento politický a obchodný podvodník sympatický. Vie vás zabaviť aj podmaniť.

Vo filme je dosť symbolov a zábavy, úžasný je dialóg s talentovaným mladým futbalistom, ktorého chce získať do AC Miláno, ale on nemá záujem. Môže si napísať sumu, za akú chce hrať, má prísľub 10 na drese, tréner bude počúvať Silvia, všetci budú hrať na neho. Vo vile, kde sa vedie rozhovor, sú na stene športové trofeje AC, je jasné, kto je boss. Pred futbalistom je všetko – on však Silviovi povie, že všetko nestačí.

Rovnako sa správa aj Veronika. Aj ona môže mať všetko, aspoň v predstavách Silvia, ale nestačí jej to.

Počas filmu som si viackrát spomenul na rozhovor s jedným bývalým talianskym ministrom, ktorý raz súkromne opisoval zážitky s Berlusconim, ktoré by do tohto filmu úplne organicky zapadli.

Ale späť k Sorrentinovmu filmu.

Postupne sa začína rozpadávať celá pyramída Berlusconiho sveta. Sergio, pasák z Juhu, navonok elegantná Kira, celá spustnutá lúza, ponúka Silviovi všetko, ale nestačí to. Na párty s desiatkami modeliek, kde sa mu všetky ponúkajú, ho zaujme jedno dievča, nijako pekné, výrazne mladé, ktoré o neho nemá záujem. Nevie jej nič ponúknuť, zaujať ju, stráni sa jej.

To všetko sa napokon ukáže ako jedna dlhá vyše dvojhodinová predohra – práve tu sa stane film najsilnejší – počas titulkov, ktoré majú charakter titulkov pred filmom, vidíme dlhý pohľad na tváre obetí a záchranárov po zemetrasení v L'Aquille, došlo k nemu v roku 2010, až tu vidíme hĺbku celej tragédie. Taliansky svet sa zrútil, sú z neho ruiny. Rozpadlo sa všetko.

Sorrentino tam vložil aj nádej, nie všetko je zničené, jedna mramorová socha Krista v zrútenom chráme prežila.

Napísali to už mnohí a opäť to platí: podmanivosť Sorrentinových filmov nie je len v obsahu, ale aj v obraze a hudbe, v tom je skutočne renesančným autorom, Loro zasiahne všetky zmysly. Film o Berlusconim možno pokojne sledovať ako druhú časť filmu o Andreottim, Berlusconi bol premiérom štyrikrát, jeho metódy boli iné, v podstate bol obráteným obrazom „Božského Giulia“. Vďaka Andreottimu, ktorý bol odsúdený za podiel na vražde (!), súd napokon konštatoval, že skutok je premlčaný, pochopíte, ako sviežo musel na Talianov zapôsobiť Berlusconi. Lenže naprieč všetkým rozdielom mali Berlusconi a Andreotti toho spoločného viac ako len údajné členstvo v lóži P2 a problémy so zákonom.

A to je problém Talianska a jeho politiky. Do istého obdobia je to aj problém talianskej kresťanskej demokracie, prepletený aj s Vatikánom.

Potešilo by ma, keby Paolo Sorrentino natočil aj film o Morovi a de Gasperim, bola by to výpovedná trilógia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo