Ich silné a slabé stránky

Ich silné a slabé stránky

Foto – RTVS

Kampaň sa definitívne skončila. Zhodnotili sme posledné televízne vystúpenia oboch prezidentských kandidátov.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Už po uplynulej volebnej noci bolo zrejmé, že ak nedôjde k zázračnému zvratu, Maroš Šefčovič sa nestane nástupcom Andreja Kisku. Náskok Zuzany Čaputovej bol obrovský, ale predovšetkým tu bolo bremeno, ktoré najlepšie vystihuje toxická visačka „nezávislý kandidát s podporou Smeru“.

S takouto visačkou sa v roku 2019 dá víťaziť už len v ríši snov. A už vôbec nie proti kandidátke, ktorá si úzkostlivo stráži, aby sa nedopustila veľkej chyby a popritom sa stala stelesnením túžby po zmene.  

Mierkou úspechu Šefčoviča tak bude len to, či rozsah jeho porážky bude menší než zahanbujúci. Ak získa aspoň 40 percent, ktoré v druhom kole v roku 2004 nazbieral aj Vladimír Mečiar a v roku 2014 Robert Fico, bude si môcť zhlboka vydýchnuť, že neutŕžil historický debakel. Naopak, ak skončí hlbšie pod štyridsiatkou, už nebude príliš zaujímavý ani pre personálne vyprahnutý Smer.

Preto Šefčovičovi v posledných troch debatách pred moratóriom, v utorok na Markíze, v stredu na TA3 a na RTVS, už nešlo o víťazstvo, ale o ďalšie prežitie v bruselsko-slovenskej politike.

Zhodnotili sme, aké boli plusy aj mínusy v posledných vystúpeniach oboch kandidátov.

Čo boli jeho silné stránky

Šefčovič sa viac-menej držal predpísaného scenára, preto sa nedopustil väčšej chyby, ktorou by si mohol znechutiť svojich voličov z prvého kola. Keďže je to on, kto sa musí doťahovať na súperku, potreboval byť útočnejší, viac provokovať a vyhraňovať sa, čo aj robil – lenže aj tu sa ukazovalo, akým hendikepom je fakt, že jeho súperkou je žena, navyše s pozoruhodne jemným a kultivovaným jazykom.

Preto si musel Šefčovič ustrážiť mieru, aby nepôsobil ako agresor. Tohto sa v zásade držal, pričom zabodoval tým, keď pri otázke na antikampaň proti Čaputovej uviedol, že obeťou najväčšej antikampane sa stala jeho manželka, ktorú napokon v dôsledku náhlych zdravotných problémov museli odviezť do nemocnice, a to len „za to, že nezvládla na asi 30 sekúnd svoju mimiku“.

Navyše, použitie tejto ženskej karty, ktorá hrá v kampani veľkú rolu, sa nejavilo ako strojené, ale ozajstné rozhorčenie.

V jeho tíme si zjavne vyhodnotili, že silená kresťanská či protiimigračná rétorika Šefčovičovi nepomáha. No súčasne sa nemohli vzdať ambície pritiahnuť státisícové masy Harabinových a Kotlebových voličov, hoci je to pre bruselského komisára takmer nemožná misia. Šefčovič sa preto aspoň napasoval do roly človeka, po ktorom idú neprajné liberálne médiá (šikana jeho finančných podporovateľov).

Týmto sa mu tiež sčasti podarilo odkloniť pozornosť od otázky, prečo mu napríklad rodina jeho asistentky z Bruselu darovala až 20-tisíc eur.

V zahraničnej politike síce proti Čaputovej neexceloval, ako by sa dalo očakávať, ale keď opisoval, ako udržal pod kontrolou v jednej miestnosti ruského aj ukrajinského ministra energetiky, aj jeho protikandidátka musela len uznanlivo počúvať.

Pevné jadro voličov Smeru je asi aj po týchto debatách spokojné, akého svetom ošľahaného sympaťáka môžu v sobotu voliť aj druhýkrát. Teraz je už len otázka, či Šefčovičove silné stránky presvedčili aj státisíce ďalších voličov.

Čo boli jeho slabé stránky

Na Šefčovičovi bolo aj v posledných debatách vidieť, že nemá agendu, za ktorú by sa úprimne postavil. Viackrát sa síce sťažoval, že v diskusiách bolo málo priestoru pre rozoberanie programov, s ktorými šli kandidáti do volieb. Bol to jeho spôsob, ako odvracať pozornosť od toho, že bol de facto nominantom Smeru a Smer napokon aj priamo zaplatil najväčšiu časť jeho kampane. Hoci Šefčovič do kampane išiel ako uznávaný európsky diplomat a politik, štátnický formát z neho nebolo cítiť.

Počas kampane sa z tejto ulity ani len nepokúsil vyšmyknúť, nedokázal sa ani tam, kde sa to samo ponúkalo, dištancovať od toho, čo Smer predstavuje a aké metódy využíva. Najmä keď hovoril, že to bol Richard Sulík, ktorý ohrozil slovenskú demokraciu a bezpečnosť tým, že svojho času pri raňajkách debatoval o voľbe generálneho prokurátora s Mariánom Kočnerom – a tvrdil to so zarážajúcim cynizmom, hoci vedel, že to boli poslanci Smeru, ktorí takmer presadili Kočnerovho kandidáta Trnku na ďalšie dlhé funkčné obdobie.

Eurokomisár však celkovo nepôsobil ako človek, ktorý by mal slovenskú situáciu ohmatanú a vedel voličom vysvetliť, ako ju vníma a aký je jeho postoj. Len málokedy bolo u neho vidieť náznaky autentického emotívneho náboja, ale takmer nikdy nie vtedy, keď hovoril o krajine, ale len keď hovoril o tom, čo sa ho bytostne dotýkalo (a čo sa mu dalo veriť) – ako kampaň ťažko dopadá na jeho rodinu, známych či manželku.

Keď v jednej z predchádzajúcich diskusií odpovedal na otázku, prečo kandiduje, jeho jazyk rečnil niečo o potrebe spájať, ale zvyšok jeho tela prezrádzal: „Lebo som sa tu tak nejako z povinnosti ocitol!“

To by bol asi aj najúprimnejší slogan jeho kampane.

Čo boli jej silné stránky

Zuzana Čaputová išla na istotu, viackrát až doslovne prezentovala obsah, ktorý na voličov tak dobre zapôsobil už v prvom kole. Zároveň si dala záležať, aby svojich fanúšikov udržala v stave mobilizácie vetami o tom, že víťazstvo nie je ešte zďaleka isté.

K svojmu liberalizmu sa naďalej hlásila, ale s tým, že nie je jej prezidentskou agendou, tou je spravodlivosť a právny štát pre každého – čím sa opäť triafala do pocitov voličov naprieč všetkými straníckymi aj hodnotovými tábormi.

Na Markíze sa tiež prihovorila voličom Mariana Kotlebu, keď najskôr odlíšila vedenie strany od sympatizantov (bez toho, aby podľa progresívneho manuálu nazvala Kotlebu fašistom) a potom hovorila o tom, že ju aj Kotlebových voličov spája frustrácia z pomerov. Urobila to empatickejšie než Šefčovič, ktorý pritom týchto voličov potrebuje oveľa viac. A ešte k tomu to z jej úst neznelo pretaktizovane, ako keď sa Šefčovič pokúšal o transformáciu z bruselského technokrata na národného kandidáta.

Preto vlastne ani neprekvapí, ak osloví mladých voličov od Kotlebu vo väčšej miere než protikandidát.

Čaputová opäť vynikla svojou kultivovanosťou, na ktorú Šefčovič nenašiel protizbraň – mala v sebe ženskú jemnosť, ktorú akosi prirodzene dopĺňala rozhodnosť. A keď rozprávala o svojej agende spravodlivosti (generálny prokurátor, polícia a pod.), Šefčovič chápal, že tie minúty musí pretrpieť a dúfať, že sa reč čoskoro zvrtne na zahraničnú politiku.

Ale ani tam za ním Čaputová nezaostala, predniesla mainstreamové európske stanovisko (anexia Krymu, protiruské sankcie), teda všetko to, čo si myslí aj Šefčovič, len mu to zakázali v kampani takto hovoriť. 

Čaputovej napokon zrejme vo výslednom efekte vyšlo aj to, čo spočiatku znelo ako arogantná nerozvážnosť – podľa jej meradiel by v politike už nemal pokračovať nielen dosluhujúci prezident, ale ani Richard Sulík. Formulovala to tak rafinovane, že sa proti tomu ani nedalo ohradiť a súčasne tým nadbehla väčšine krajiny, ktorá síce volí všelijako, ale v skutočnosti je frustrovaná z celej politickej triedy.   

Čo boli jej slabé stránky

Hoci sa Zuzana Čaputová stavia do polohy úprimného človeka a snaží sa pôsobiť, že jej vety sú hlbokým vyjadrením jej vnútra, z jej slov občas cítiť aj marketing, v ktorom ide ďaleko za hranicu argumentačnej korektnosti. Ak sa odmyslí jemná forma, ktorou komunikuje, ale berie sa len obsah, tak sa dá povedať, že niektoré jej tvrdenia sú až zákerné.

Napríklad jej zaštiťovanie sa všeobecnejšími tvrdeniami pápeža na podopretie tvrdenia, že kresťanstvo a ľavicový liberalizmus sa vlastne nevylučujú, ale dopĺňajú. Hoci sa to dobre počúvalo, tu skôr predviedla prvoplánovo plytký marketing. Pápež František síce zdôrazňuje potrebu empatie a vnímania hodnoty každého človeka ako Božieho dieťaťa, z pohľadu ľavicovo-liberálneho sveta Západu je v mnohom radikál.

Napríklad keď dobrovoľný potrat (ktorého širokú dostupnosť ako právo obhajovala v klipe pre Progresívne Slovensko samotná Čaputová) prirovnal k riešeniu problému najatím ostreľovača.

Taktiež platí, že hoci pápež vyzýva na dôstojný a citlivý prístup k homosexuálom, opakovane hovorí o tom, ako sa dnes rodina pod vplyvom nových ideológií ocitá pod útokom zla. Brať si ho preto za svedka svojich liberálnych názorov, nie je fér.

Čaputová tvrdí, že i keď rešpektuje ústavné ukotvenie manželstva ako zväzku muža a ženy, je tiež za zavedenie registrovaného partnerstva. Problém je, že takáto koexistencia dvoch zväzkov s rozdielnymi podmienkami je už dnes v krajinách EÚ chápaná ako diskriminačná.

Týmto si v Európe prešlo viacero krajín, kde namiesto registrovaného partnerstva museli nakoniec zaviesť inštitút manželstva aj pre homosexuálne páry. Právnička jej rangu o tom už zrejme niečo vie.

Napriek deklarovanej úprimnosti znejú alibisticky aj vyjadrenia prezidentskej kandidátky ku kauze Ivana Štefunka a verejnej zákazky pre firmu Monogram. Dá sa teoreticky tvrdiť, že nie je jasné, či o tej situácii Ivan Štefunko vedel. Lenže tvrdiť, že to bolo v poriadku, lebo to „objektivizovali“ niektoré médiá (naklonené Čaputovej aj Progresívnemu Slovensku), je tak trochu zavádzajúce.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo