Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Vráťme sa najskôr o takmer 30 rokov nazad, pretože aj tam ležia príčiny súčasnej biedy.

Bolo to vo februári 1990, len tri mesiace po páde komunizmu, keď Ján Čarnogurský na zakladajúcom sneme KDH v Nitre predstavil víziu nového projektu: malo ísť o široké ľudové hnutie, ktoré chce stáť nad konfesiami, byť otvorené aj ľuďom bez náboženskej príslušnosti, všetkým, ktorí uznávajú kresťanské etické hodnoty.

V KDH vtedy mnohí verili v žiarivú budúcnosť. Len dva roky predtým usporiadali katolíci zo slovenskej tajnej cirkvi spolu s českými priateľmi najväčšiu podpisovú akciu za náboženskú slobodu v komunistickom bloku, neskoršie novembrové námestia nadšene tlieskali aj Čarnogurskému. Aj preto sa pocit, že KDH by mohlo byť katolíckemu Slovensku tým, čím je CSU katolíckemu Bavorsku, nejavil ako číra ilúzia.

Napokon, tomuto pocitu veľkého znovuzrodenia nadbiehala aj situácia na Západe, do ktorého sme sa práve politicky včleňovali. Nemecko vtedy viedol kresťanský demokrat Helmut Kohl, Taliansku dominovala Democrazia Cristiana na čele s Giuliom Andreottim, v Británii a USA vládli konzervatívci Thatcherová a Bush.

Aj preto sa pocit, že KDH by mohlo byť katolíckemu Slovensku tým, čím je CSU katolíckemu Bavorsku, nejavil ako číra ilúzia. Zdieľať

Preto keď KDH volilo v prvých slobodných voľbách v júni 1990 650-tisíc ľudí a kresťanskí demokrati tak získali len vyše 19 percent, prišlo prvé precitnutie. A to ešte málokto z kádehákov predvídal, že o takomto výsledku sa v najbližších desaťročiach nebude nikomu ani len snívať.

Kresťanskí demokrati verzus populizmus

Lenže KDH už nemalo na viac nielen z dôvodu, že na jeho čele nestál charizmatický tribún, ale aj preto, že dôsledne odmietlo nacionalistický či ľavicový populizmus. KDH malo najväčšie oprávnenie, aby ako prvé žiadalo samostatnosť Slovenska, na rozdiel od bývalých komunistov, ktorí zrazu v SNS a neskôr v HZDS objavili svoje národovectvo.

Ján Čarnogurský však túto cestu zavrhol. Moderný kresťanskodemokratický prúd chcel emancipovať od zlyhaní ľudákov spred polstoročia, radšej hovoril o slovenskej hviezdičke na európskom nebi niekedy v roku 2000. To bola však odťažitá intelektuálna vízia, ktorá neuspokojovala katolíckych nacionalistov ani federalistov.

Navyše, hoci KDH malo výhrady voči Klausovej liečbe šokom a trvalo na slovenských špecifikách, za bolestivé reformy prebralo plnú zodpovednosť a privolalo tak na seba hnev rozvášnenej ulice.

Snem KDH v Banskej Bystrici, 23. november 1996. Za predsedu hnutia bol opäť zvolený Ján Čarnogurský, ktorý porazil protikandidáta Mikuláša Dzurindu. Foto TASR, Jozef Ďurník

Slovenskom vtedy kolovali legendy, čo všetko si Ján Čarnogurský potajme sprivatizoval, ako KDH zničilo družstvá a spolu s Havlom aj slovenský priemysel, a hoci sa hlási k odkazu Andreja Hlinku, v skutočnosti je judášsky odnárodnené.

KDH v priebehu krátkeho času prišlo o celé katolícke Kysuce aj ďalšie regióny na severe Slovenska, ktoré mali byť pôvodne jeho baštami.

Lenže to nebol koniec, ale len nový začiatok. KDH sa po volebnom debakli v roku 1992 pozviechalo a stalo sa hlavnou odbojnou silou proti mečiarizmu. Vyrastala v ňom zaujímavá mladá generácia s Mikulášom Dzurindom či Vladimírom Palkom a Čarnogurskému zvlášť záležalo na tom, aby mali kresťanskí demokrati širší tematický záber a riešili problémy, ktoré trápia ľudí.

Lenže to nebol koniec, ale len nový začiatok. KDH sa po volebnom debakli v roku 1992 pozviechalo a stalo sa hlavnou odbojnou silou proti mečiarizmu. Zdieľať

Každému bolo jasné, že KDH je proti legalizovaným potratom, ale tým, že kresťanskí demokrati udávali tón opozičnej politiky, boli zaujímaví aj pre voličov mimo bubliny praktizujúcich katolíkov.

Zlatý vek pravice

KDH tak postupne opäť rástlo, jeho preferencie sa v druhej polovici 90. rokov pohybovali až okolo 14 percent.

Kresťanskí demokrati boli lídrami zmeny, bez nich bola porážka Mečiara nepredstaviteľná. Liberálne krídlo na čele s Dzurindom sa však nechcelo uspokojiť s klasickou kádeháckou politikou. Dzurinda ako čerstvý premiér chcel svoju mocenskú základňu, jeho vtedajší ideológ a ďalší bývalý podpredseda KDH Ivan Šimko sníval o široko rozkročenej ľudovej strane podľa vzoru CDU, ktorá bude domovom pre voličov z liberálnejších miest aj pre katolíkov v menších obciach. 

SDKÚ preto Dzurinda a spol. budovali ako stranu, ktorá bude hlavným garantom modernizácie krajiny a jej ukotvenia na Západe, kultúrno-etické témy vytlačili mimo verejnej debaty. Na druhej strane, kresťanských demokratov, ktorí odišli z KDH, bolo v SDKÚ stále cítiť, takže keď niekto predložil v NR SR návrh zákona so zákazom potratov, až tretina poslaneckého klubu Dzurindovej strany hlasovala za.

SDKÚ preto Dzurinda a spol. budovali ako stranu, ktorá bude hlavným garantom modernizácie krajiny a jej ukotvenia na Západe, kultúrno-etické témy vytlačili mimo verejnej debaty. Zdieľať

Sen o slovenskej CDU sa však napokon rozplynul. SDKÚ dosiahla v troch voľbách dvojciferný výsledok, v roku 2006 sa tesne priblížila k najlepšiemu percentuálnemu zisku KDH z roku 1990, ale pád Radičovej vlády a korupčný škandál Gorila ju zlikvidovali.

No z dnešného pohľadu pôsobia nulté roky ako zlatý vek slovenského politického konzervativizmu.

Najsilnejšia vládna či opozičná SDKÚ si zakladala na svojej ekonomicko-reformnej kompetentnosti strany, ktorá pozná recepty na akútne dobové problémy. Súčasne mala vo svojich radoch konzervatívcov, ktorí síce nechceli otvárať citlivé témy, ktoré by zúžili volebný potenciál strany, ale súčasne bránili tomu, aby sa SDKÚ pretvorila na hodnotovo liberálnu stranu.

KDH na mimoriadnom sneme 22. júla 2006 v Trnave, Daniel Lipšic a Vladimír Palko, foto TASR – Henrich Mišovič

KDH malo síce len osempercentnú podporu, ale vďaka svojim dvom podpredsedom a ministrom, Vladimírovi Palkovi a Danielovi Lipšicovi, stelesnili zápas za právny a spravodlivý štát, v ktorom si polícia aj súdy robia svoju prácu.

Túto kompetentnosť KDH rešpektovali aj liberálne médiá, ktoré inak prirovnávali hodnotové cítenie kresťanských demokratov k stredoveku.

Ale odvtedy všetko padá, padá a padá

Vypadnutie KDH z parlamentu však prišlo ako vyvrcholenie zákonitého vývoja. Pred 20 rokmi opustilo hnutie silné krídlo na čele s Dzurindom, pred desiatimi rokmi z celkom iných dôvodov odišli Palko s Mikloškom, len o čosi neskôr odchádzali Daniel Lipšic, Jana Žitňanská či Radoslav Procházka. Hnutie zvnútra vyhasínalo, bolo už len hniezdom funkcionárov, ktorí rátali s tým, že každé voľby získajú osem percent a azda sa tak dostanú opäť do vlády a štátnej správy. Ale aj tento automatizmus prestal fungovať.

Vypadnutie KDH z parlamentu však prišlo ako vyvrcholenie zákonitého vývoja. Zdieľať

KDH napokon svoj pád z roku 2016 prežilo, pred úplným zánikom ho zachránila značka a možno aj energia, s ktorou prebral vedenie hnutia Alojz Hlina.

Tým sa však výpočet pozitív končí. Dnešný konzervatívny priestor necharakterizuje vlastne nič než hašterivá rozháranosť a preteky v deklarovaní, kto je pravovernejším konzervatívcom.

Čím tento priestor dokázal v ostatných dvoch-troch rokoch aspoň trochu zaujať? Čím okrem treníc vnútri KDH medzi Alojzom Hlinom a časťou straníkov, polemikou, kto je autentický a kto neautentický kresťan, čím iným než konfliktom medzi Igorom Matovičom a poslancami z kresťanských spoločenstiev a celkovo vojnami, ktoré vybublali do vzniku ďalšej strany, Kresťanskej únie a podpísali sa aj pod vznik KDŽP (Kresťanská demokracia – Život a prosperita)?

Čím tento priestor dokázal v ostatných dvoch-troch rokoch aspoň trochu zaujať? Zdieľať

Zo všetkých kútov sa ozýva volanie po generačnej výmene a nových tvárach, čo je samo osebe užitočné, len v jeho tieni zostáva jeden podstatný fakt. Dnes tu nevidieť autoritu, ktorá by bola schopná tento priestor obsadiť, skonsolidovať a vdýchnuť mu nové vyžarovanie. Výsledkom tohto volania je však namiesto oživenia a posilnenia len ďalšie hašterenie a drobenie.

KDH už nevie ani len dôstojne prehrať

V tomto žalostnom stave zastihli konzervatívnu scénu aj prezidentské voľby. Aj keď všetci unisono tvrdili, že treba postaviť presvedčivého kresťanského kandidáta, od začiatku bolo zrejmé, že nedôjde k jednotnému postupu.

S prvými dvoma menami potenciálnych kandidátov prišiel začiatkom minulého roku Alojz Hlina, keď začal v tejto súvislosti hovoriť o šéfovi Dobrej noviny Marošovi Čaučíkovi a europoslancovi Miroslavovi Mikolášikovi. Ako možná prezidentská kandidátka sa už v tom čase spomínala aj Veronika Remišová.

V máji svoju kandidatúru oficiálne ohlásil František Mikloško, ktorý dodal debate nový – či lepšie povedané, staronový – rozmer. Čaučík a Remišová si od tej chvíle kládli aj otázku, či chcú ísť v prezidentskom boji proti Mikloškovi, čo najmä Čaučíka odrádzalo od angažovania. 

Mikloška pritom ku kandidatúre vyzvali osobnosti najmä z okruhu Občianskej konzervatívnej strany, čo je spoločenstvo s takmer nulovým volebným výtlakom, ktoré má v niektorých hodnotových témach s konzervativizmom spoločný iba názov. Navyše ide o ľudí, ktorí zvyknú preceňovať váhu starých (hoci oprávnených) politických zásluh. No myslieť si, že dnes možno ľudí mobilizovať na étose Novembra 1989, je omyl, ktorý bolo cítiť aj z Mikloškovej kampane.

František Mikloško bol úctyhodným kandidátom, s veľkým spoločenským kreditom a rešpektom, no s obmedzenou schopnosťou mobilizovať voličov. Všeobecne sa rátalo s tým, že v jeho prípade sa zvedie súboj o čo najdôstojnejší výsledok, nie o víťazstvo.

Lenže konzervatívny tábor, ktorý neponúkol žiadnu inú alternatívu, v ďalšej fáze zlyhal. Od konca minulého roka malo byť jedinou zmysluplnou stratégiou úsilie, aby sa kresťanskí demokrati za Mikloškom zjednotili a pokúsili sa o čo najlepší výsledok. Mikloško svojím životom a hodnotami reprezentoval nielen konflikt s komunizmom a mečiarizmom, ale aj s Ficom, teda všetko to, čomu títo ľudia veria a v politike považujú za dôležité.

Od konca minulého roka malo byť jedinou zmysluplnou stratégiou úsilie, aby sa kresťanskí demokrati za Mikloškom zjednotili a pokúsili sa o čo najlepší výsledok. Zdieľať

Hoci nemal šancu na víťazstvo, aj vopred prehraté bitky majú význam, ak vyšlú povzbudivý signál a ostane po nich aspoň základný dobrý pocit.

Namiesto toho Alojz Hlina a časť KDH zarputilo demonštrovali, ako veľmi sa s Mikloškovou kandidatúrou nedokážu zmieriť, hoci sami nič lepšie v talóne nemajú. Keď im padol variant s podporou Remišovej, začali koketovať s Róbertom Mistríkom a Mikloška predvolávali na potupné primárky.

Prezidentská kampaň sa tak v podaní kresťanských demokratov zvrhla na žabomyšie vojny, ktorých pointa bola pod rozlišovaciu schopnosť publika.

Celkový dojem už nezachránila, len zmiernila iniciatíva niektorých kresťanských lídrov (bez Alojza Hlinu) na Miloškovu podporu, ktorá prišla až tesne pred voľbami. Ale aj tú svojou nespravodlivou kritikou zatienil arcibiskup Ján Orosch, ktorý napriek zámeru paradoxne skôr vyvolal vlnu katolíckej solidarity s Mikloškom.

Prezidentská kampaň sa tak v podaní kresťanských demokratov zvrhla na žabomyšie vojny, ktorých pointa bola pod rozlišovaciu schopnosť publika. Zdieľať

Lenže tým sa prezidentské útrapy neskončili. Predseda KDH cítil pár hodín po voľbách potrebu ešte dodatočne vynadať kandidátovi, ktorého pritom volila masa kádeháckych voličov. Hlina tým predviedol kontraproduktívnu agresivitu aj absenciu základných politických inštinktov.

V tomto tristnom stave ide konzervatívne prostredie aj do eurovolieb a nič nenasvedčuje tomu, že v parlamentných voľbách príde nová perspektíva. Výsledok je predvídateľný a bolestivý. Viac než o príležitosť ovplyvniť smerovanie krajiny budú konzervatívci bojovať o vlastné prežitie.

Cesta k úpadku

To všetko je daňou za to, čo sa odohralo v tomto prostredí v poslednej nešťastnej dekáde.

V tomto období mala líderstvo postupne preberať generácia dnešných štyridsiatnikov, narodených v prvej polovici 70. rokov.

Daniel Lipšic, ktorý mal v politike tie najvyššie ambície, sa však po tragickej zrážke s chodcom dostal mimo politiky a v súčasnosti vylučuje, že by v najbližších voľbách kandidoval. Radoslav Procházka, ďalší prenikavý talent svojej generácie, ktorý sa už vnútorne pripravoval na post premiéra, nezvládol svoje ego a v najlepšom scenári môže dúfať, že sa stane ústavným sudcom.

Milan Krajniak, mimochodom, azda najlepší diskutér v prezidentských debatách, bol v roku 2007 Palkovým kandidátom na podpredsedu KDH pre ekonomiku, prehodil sa však na kollárovskú výhybku, ako kandidát na prezidenta získal z konzervatívneho prostredia len zlomok hlasov.

V tomto období mala líderstvo postupne preberať generácia dnešných štyridsiatnikov, narodených v prvej polovici 70. rokov. Zdieľať

Richard Rybníček (ročník 1969, z tejto generácie najstarší), kedysi tiež jedna z potenciálnych hviezd KDH, mal podobne ako Lipšic a Procházka premiérske sny, pred tromi rokmi v megalomanskom štýle ohlásil svoju stranu, no napokon bol rád, že s prehľadom opäť obhájil post trenčianskeho primátora.

Poslanci Radoslav Procházka a Alojz Hlina, marec 2013, FOTO TASR – Martin Baumann

Len si skúsme predstaviť, že by dnes bolo v parlamente KDH, ktorého elitu by tvorili Lipšic, Procházka, Krajniak a Rybníček spolu so šesťdesiatnikom Palkom, a hneď je očividné, čo všetko sa v tomto prostredí pokazilo.

No je to ešte horšie, pretože okrem toho, že vypadla stredná generácia, sčasti zlyhala aj otcovská generácia. Ján Čarnogurský, politický aj intelektuálny stvoriteľ KDH, ktorý v 90. rokoch definoval modernú podobu slovenského konzervativizmu a doširoka otváral dvere novým talentom (Dzurinda, Palko, Lipšic a ďalší), sa vzdal vlastného dedičstva a svoje nové poslanie transformoval na rolu hovorcu Putinovho Ruska.

Neželané ovocie referenda

Úpadok kresťanskej demokracie však nie je žiadnou historickou nevyhnutnosťou. Najmä nie v časoch, v ktorých už nejde tak ako v minulosti o ekonomické reformy, ale o otázky identity – či už zoči-voči ekonomickej aj kultúrnej globalizácii, alebo vo vzťahu k masívnej migrácii.

Kresťanskí demokrati by mali v tejto oblasti tróniť verejnej debate, no ich ani len nepočuť.

Je to pozoruhodný paradox, pretože práve v posledných piatich-šiestich rokoch došlo k nebývalému oživeniu slovenských kresťanov.

Keď KDH v roku 2006 vystupovalo z vládnej koalície kvôli neuzákoneniu výhrady vo svedomí, jeho voliči tej téme nerozumeli a nechápali, prečo hnutie natoľko búši do niektorých kultúrno-etických zápasov.

Odvtedy sa však verejný charakter ľudového konzervativizmu zmenil. Na dvoch pochodoch za život, v Bratislave a Košiciach, zaplnili námestia davy občanov, aké sme od vzniku Slovenska videli len po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Referendum za rodinu, na ktoré vyzbierali organizátori takmer 400-tisíc podpisov, sa skončilo síce neúspechom, ale milión voličov vyslalo politickej elite signál, ktorý sa nedal prihliadnuť.

Na dvoch pochodoch za život, v Bratislave a Košiciach, zaplnili námestia davy občanov, aké sme od vzniku Slovenska videli len po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Zdieľať

Kresťanskí demokrati však vzostup novej vlny nezvládli, pretože namiesto toho, aby ju politicky rozumne využili, nechali sa ňou podmaniť a vliecť.

Konzervatívny katolicizmus sa zredukoval na témy okolo LGBTI a gender, aj pod vplyvom príchodu charizmatikov sa do politického priestoru predral náboženský jazyk, ktorý je najmä náhradou za nemohúcnosť v iných témach.

Ešte kedysi začiatkom 90. rokov Ján Čarnogurský nahlas rozmýšľal, či by KDH nemalo podľa vzoru CDU prijať kvóty na zastúpenie žien vo vrcholových orgánoch hnutia, pretože kresťanskí demokrati potrebujú v aktívnej politike viac žien. Keby dnes v konzervatívnom prostredí navrhol niekto niečo podobné, hneď by čelil ideologickému obvineniu z genderizmu.

Politickú nemohúcnosť najlepšie vidieť pri prestrelkách medzi KDH a vznikajúcou Kresťanskou úniou – nová strana nedokáže zdôvodniť, čím sa obsahovo líši od starého KDH, okrem toho, že jej predstavitelia sa cítia byť autentickejšími kresťanmi. Renáta Ocilková z KDH zas napríklad povedala, že pôvodne mala pocit, že úsilie Anny Záborskej kandidovať do europarlamentu je volaním Boha, ale neskôr ju „preniklo presvedčenie, že to nie je volanie od Boha“.

Kresťanskí demokrati v KDH aj mimo neho dnes neinšpirujú ani nepriťahujú, spoliehajú sa len na verné jadro voličov, praktizujúcich katolíkov, ktorí sú síce frustrovaní, no nemajú voliť koho iného. A pritom by sa radi stotožnili s politikmi z vlastného tábora, ktorí sa vedia trafiť do ich pocitov, dokážu kompetentne hovoriť o problémoch krajiny, viesť zápas za spravodlivosť v ére po Kuciakovej vražde – a súčasne sa hodnotovo jasne odlíšiť od liberálneho prúdu.

Kresťanskí demokrati v KDH aj mimo neho dnes neinšpirujú ani nepriťahujú, spoliehajú sa len na verné jadro voličov, praktizujúcich katolíkov, ktorí sú síce frustrovaní, no nemajú voliť koho iného. Zdieľať

Lenže konzervatívci najmä mladej generácie pred pár mesiacmi iba závistlivo sledovali, ako Bratislavu dobýjal s dokonalým marketingom a kompetentným programom Matúš Vallo, dnes sa to isté opakuje na celoslovenskej úrovni so Zuzanou Čaputovou.

Prečo nie je dôvod na depresiu

Sú to progresívci, ktorí dnes lepšie než konzervatívne hnutie stelesňujú obraz spravodlivejšieho Slovenska a skutočného právneho štátu, v ktorom budú ľudia ako Marián Kočner vo väzení. Progresívci sa vyformovali z početne malej skupinky ľudí a pôvodne ani nie s veľkými finančnými zdrojmi.

Podľa hodnotových charakteristík krajiny by mali mať so svojím vypätým liberalizmom okrem Bratislavy všade problém, no najbližšiu sobotu bude ich prezidentskú kandidátku voliť aj väčšina mladých kresťanov – nestratili pritom súdnosť, to len Čaputová bojuje proti tomu istému marazmu, ktorý cítia na každodennej báze aj oni.

Úspechy mladých liberálov sú pre budúcnosť poučnou lekciou, pretože ukazujú, že i názorová menšina – a kresťanskí konzervatívci sú na Slovensku tiež len menšinou – môže dosiahnuť väčší vplyv, než zodpovedá jej početnému zastúpeniu.

Nádejou je, že v tomto priestore je čulý život, hýbu sa v ňom tisícky verejne angažovaných občanov a existujú stovky organizovaných aktivít. Od charitatívnych a humanitárnych cez vzdelávacie, ako Spoločenstvo Ladislava Hanusa či Kolégium Antona Neuwirtha, až po advokačné. To je obrovský potenciál, ktorý sa raz musí prejaviť. 

Úspechy mladých liberálov sú pre budúcnosť poučnou lekciou, pretože ukazujú, že i názorová menšina – a kresťanskí konzervatívci sú na Slovensku tiež len menšinou – môže dosiahnuť väčší vplyv, než zodpovedá jej početnému zastúpeniu. Zdieľať

Len už treba potlačiť egá a opustiť spory včerajška, ktorých korene siahajú z pohľadu voličov kamsi do praveku. Ak chce konzervatívne hnutie dokázať viac, musí okrem hodnotovej jednoznačnosti opäť ponúknuť aj pozitívnu víziu a kompetentnosť pri správe krajiny.

Inak hrozí, že nás ovládne mentalita geta a definitívne sa prepadneme do politickej bezvýznamnosti. 

Napriek tomu, že sa to dnes zdá ťažké, návrat do prvej línie nie je nemožnou misiou. Asi sa to nepodarí zajtra, v najbližších parlamentných voľbách budú kresťanskí konzervatívci radi, ak v nejakej podobe prejdú vôbec do parlamentu. Ale už pozajtra môže svitnúť na lepší deň.
 

Titulná foto: Flickr.com/Neil Hester

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo