Františkove periférie na hrane

Omša, ktorú minulý mesiac slávil pápež František v Manile, pritiahla obrovský dav, pravdepodobne väčší než celé obyvateľstvo Írska.

Keďže však pôrodnosť v Írsku, podobne ako v takmer každej „rozvinutej“ krajine, je pod úrovňou reprodukcie (v roku 2014 pribudlo Írsku len okolo 4000 ľudí), kým Filipíny sú nad ňou, je ľahké pochopiť, prečo venuje čas a pozornosť týmto miestam, ktoré nazýva „periférie“. Ak sa v našich vyspelých spoločnostiach neudeje nejaká radikálna zmena, budúcnosť Cirkvi a sveta patrí im, nie nám.

Stačí, aby si vzali k srdcu jeho radu (ponechajme bokom prešľap s králikmi), že majú vítať deti a veľké rodiny, a nie jedovatú tabletku, ktorú im ponúka OSN, EÚ či súčasná vláda USA. Filipíny v roku 2012 schválili antikoncepciu aj napriek mocnému odporu Cirkvi a možno sa vyberú obvyklou cestou do záhuby: potraty, rozvod, rozklad rodín a smetisko dejín. Veľmi pokrokové, moderné a samovražedné.

František to správne nazýva „ideologická kolonizácia“.

Počas spiatočného letu z Filipín znovu hovoril o románe Roberta Hugha Bensona Pán sveta z roku 1903: „Keď si ho prečítate, pochopíte, čo myslím pod pojmom ‘ideologická kolonizácia’.“ Bensonova kniha je subtílna a bohatá – a stojí za to prečítať si ju viackrát. Je však jasné, čo má František na mysli: vo svete, ktorý Benson predvídal, to nie je o boji medzi ľuďmi a strojmi ako v súčasných filmoch. Dokonca ani o spodine na okraji, ktorá povstáva proti hypermodernému impériu.

V Bensonovom príbehu je svet rozdelený na dva veľké bloky. Jeden vedie zvláštna mesiášska postava, ktorá spája technologický progresivizmus s humanistickým náboženstvom – silná kombinácia. Druhý sa sústredí okolo pápeža Jána XXIV. (dobrý odhad, Benson), ktorý eliminoval technologické výdobytky, aby nerozptyľovali od skutočnej duchovnej situácie človeka a Božej zvrchovanosti.

Istý kňaz stojí pri okne, rozhliada sa po Ríme a uvažuje:

Pred ním ležia a núkajú sa mu dve Augustínove mestá. Jedno z nich predstavuje svet, ktorý vznikol sám od seba, sám sa organizuje a sám si aj stačí, interpretovaný ľuďmi, ako boli Marx a Hervé, socialisti, materialisti a nakoniec hedonisti, ktorí našli svoje zavŕšenie v [Juliánovi] Felsenburghovi. Druhé sa mu rozprestieralo pred očami a hovorilo o Stvoriteľovi a stvorení, Božskom účele, vykúpení, transcendentnom a večnom svete, z ktorého všetko pochádza a ku ktorému všetko smeruje. Z týchto dvoch, Jána a Juliána, je jeden Božím námestníkom, druhý jeho opicou.

Chvíľu trvalo, kým sme okrem iného pochopili, že pápež František má na tomto širšom pozadí jasný svetonázor a predstavu o dvojakej úlohe, ktorú v dnešnej dobe zohrávajú „periférie”.

Na jednej strane sú to miesta, na ktoré treba aktívne vstúpiť:

Cirkev je povolaná vyjsť sama zo seba a ísť na periférie, nielen geografické, ale aj existenciálne: tajomstvo hriechu, utrpenia, nespravodlivosti, neznalosti a chabej zbožnosti, periférie myslenia a všemožnej biedy.

Povedal to svojím podmanivým spôsobom v roku 2013 počas generálnej kongregácie, súkromných rozhovorov medzi kardinálmi pred voľbou pápeža.

Táto jeho stránka je známa. Možno menej známe je jeho presvedčenie, že globalizácia – napriek jej pozitívnym rozmerom – ovplyvnila nielen živobytie ľudí (hovorí to ako niekto, kto videl globalizáciu väčšinou len optikou miestnej skazenosti). Kultúra prvého sveta odtrhla ľudí od ľudového katolicizmu, vďaka ktorému sa dlho prenášala viera z generácie na generáciu. Za obeť jej padli aj rodiny. Preto sú aj tieto periférie na hrane, nech už sú kdekoľvek.

Podľa nás je zvláštne, keď je František zároveň presvedčený, že periférie sa stanú miestom, odkiaľ príde reforma “centra” – nielen spoločnosti, ale aj samotnej Cirkvi. Ako nedávno povedal kardinál Maradiaga, kontroverzný predseda pápežovho poradného zboru kardinálov, v prejave udávajúcom hlavné tézy Františkovho programu:

Obnova sa väčšinou začína pastoračnými aktivitami. Lebo práve na tomto mieste možno v prvom rade vidieť nesúlad medzi určitým „modelom“ Cirkvi a realitou. Misionári, evanjelisti na „okraji“ Cirkvi si prví všímajú nedostatočnosť „tradičných“ spôsobov činnosti; pastoračná sa kritika začína skúsenosťou misií na „periférii“.

Pripomína to dokument z Aparecidy, ktorý v roku 2007 uverejnila Konferencia biskupov Latinskej Ameriky. Jeho hlavným autorom bol Jorge Bergoglio. Podľa niektorých naznačuje, že zvláštnu úlohu pri tejto obnove zohrá Latinská Amerika.

Odvážne tvrdenie, keďže ani tam Cirkev nezažíva výrazný rast. Zaiste, medzi Rio Grande a Tierra del Fuego je stále veľký počet katolíkov, ktorí berú svoju vieru vážne, a skutočné hnutia obnovy. No v niektorých krajinách bude obyvateľstvo čoskoro rovnomerne rozdelené medzi katolíkov a evanjelikálne skupiny.

Ja sám som videl adventistické, jehovistické, dokonca mormónske kaplnky v brazílskych dažďových pralesoch, kde niet ani stopy po katolíckom kostole. Mnohí, čo opúšťajú Cirkev, chcú osobnejší duchovný život a Francisco Bergoglio sa im ho dlho snaží dať. Podľa mojej skúsenosti však ľudia aj často hovoria, že chcú duchovné spoločenstvo, nie ďalšiu inštitúciu, ktorá sa mieša do frustrujúcej a skazenej politiky.

Aj pápežova rodná Argentína má klesajúcu pôrodnosť a rastúci počet bývalých katolíkov. Keď čítame dokument z Aparecidy, ako aj mnohé pápežove výroky, vidíme tam ako naše jediné východisko dôraz na energickejšie ohlasovanie Krista. To je samozrejme svojím spôsobom pravda, ale je otázne, či katolícka Cirkev len na tomto základe dokáže súperiť s evanjelikálmi.

V určitých situáciách je ľudový katolicizmus jednou z možných stratégií. Čo však s bohatou katolíckou kultúrou, dedičkou klasického sveta, stredoveku, renesancie a mnohého ďalšieho? Je toto všetko dnes jednoducho nepodstatné, nepríťažlivé a nezrozumiteľné?

V rozvinutom svete je Cirkev terčom útokov, na Blízkom východe je prenasledovaná, v Latinskej Amerike tápavo hľadá novú cestu, v Afrike a Ázii rastie – uprostred hrozieb a problémov. Všetci sme dnes na periférii – a tiež na hrane.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať vo vreckovom formáte v Encounter Books.

Pôvodný text: Peripheries on Edge, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo