Ani bitka nás neodradila (Napíšte príbeh)

Ani bitka nás neodradila (Napíšte príbeh)

Sbiečková manifestácia v roku 1988.

Atmosféra podzemnej cirkvi vytvárala v spoločnosti navonok neviditeľnú, ale predsa reálnu vnútornú slobodu jednotlivcov.

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Ing. Jozef Sádovský (1957) – v rokoch 1979 – 1985 vyštudoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT. Následne pracoval ako technológ v Tesla Vráble a neskôr v Jadrovej elektrárni Mochovce. Po Nežnej revolúcii pracoval v štátnej správe. V súčasnosti je starostom v Kmeťove. Je ženatý a má jedno dieťa.

Do malých kresťanských spoločenstiev som začal chodiť asi od svojich pätnástich rokov. U nás v dedine Kmeťovo sme mali „partiu“, ktorá bola dosť aktívna. Celá naša činnosť sa začala vznikom spevokolu, ktorý v roku 1975 založil vtedy 15-ročný Jozef Vrábel. Náš kňaz, aj keď to bolo vo vtedajšom režime dosť nebezpečné, našu aktivitu podporoval. Dával nám priestor počas nedeľných omší, aby sme na nich spievali a tak ich obohatili. Podobne to bolo aj počas sviatkov a sobášov. Popri spevokole prirodzene vzniklo spoločenstvo mladých ľudí, ktorí sa okrem spevu stretávali, modlili sa, čítali Bibliu a chodili na výlety.

Na začiatku našich stretiek boli misijné sestry Ducha Svätého zo Zlatých Moraviec. Na kňazských primíciách sa stretli s dievčatami, ktoré sa im asi zdali nábožné. Rehoľné sestričky, prijaté v roku 1968, museli vyzliecť rúcha, ale stále bývali v dome sestričiek. Niektoré chodili v civile, a tak neboli veľmi nápadné. Z tejto rehole bola aj sr. Bernadeta, čiže Mária Slavkovská, bývalá lekárka, ktorá vyštudovala medicínu v Prahe. Poprosili sme ju, aby k nám chodila z Mane a viedla našu skupinku. Na stretká už nechodili iba dievčatá, ale aj chlapci. Sestra Bernadeta k nám chodila každý týždeň a v lete bola s nami aj na výlete v Tatrách.

Ďalšia dôležitá osoba, ktorá zasiahla do našich životov, bola lekárka Júlia Tvrdoňová, teraz Štekláčová z Bánova. Spojila nás hlavne na výletoch do Vysokých Tatier, na ktorých sa zúčastňovala mládež z Bánova a Kmeťova. Mládež sa prirodzene dopĺňala – v Kmeťove bolo viac chlapcov a v Bánove viac dievčat. Kvôli práci s mládežou bola dosť prenasledovaná a nakoniec ju preložili z blízkej šurianskej polikliniky do malej obce Dedinka, odkiaľ mala veľmi zlú dopravu domov. Obetovala čas, peniaze, námahu, auto, úrodu zo záhrady a vozila nás, decká, stredoškolákov z Kmeťova a Bánova, k sestričkám a odstrčeným kňazom vinšovať, koledovať a pod. V období normalizačného temna pre nich bola mládež s gitarami povzbudením. Pri takýchto akciách a na púťach sme sa zoznamovali s mládežou napr. aj zo Šale, Nových Zámkov, B. Bystrice a Šurian.

Výlety do hôr boli nezabudnuteľné. V roku 1976 sme sa mnohí už medzi sebou poznali. V lete sme išli na výlet do Vysokých Tatier. Pozemnou lanovkou, ktorá mala tri vozne, sme cestovali na Hrebienok. Ako mládež zo spevokolu sme mali gitary a spievali sme. Keď sme skončili, z posledného vozňa sa ozvalo, že pozdravujú predný vozeň. Zo stredného sa tiež ozvalo, ale že cez prostredný vozeň. To bolo radosti! Keď sme vystúpili, vedeli sme, že sme „svoji“. Vo všetkých vagónoch boli stretkáči, ktorí išli na turistiku. Poznanie, že nie sme sami a nie je nás málo, povzbudzovalo. V čase najhlbšej normalizácie to bolo úžasné. Vytváralo to neopísateľný pocit identity.

Takto sme sa spoznali s kňazom Lackom Vrábelom a mladými, s ktorými tam bol. S Lackom sme udržiavali kontakty aj po výlete a neskoršie sme spolu chodili aj na ďalšie spoločné výlety. Dôležitú službu pre „podzemnú“ mládež vykonávali horskí vodcovia Martin Galovič a Martin Gavalér, ktorí nás sprevádzali po tatranských štítoch. Obidvaja priviedli veľa ľudí k viere, ku kňazstvu, mnohým boli krstnými otcami. Pre nás mladých bolo nezabudnuteľné, keď Lacko Vrábel pod Končistou pri Batizovskom plese a pri iných vrchoch slúžil svätú omšu.

Vytvárajúce sa spoločenstvo zasiahlo aj okolité dediny. Prirodzene sa doň zapojili ďalší mladí ľudia z okolitých dedín, napríklad z Meleku, Mane, Hulu. Súčasťou nášho života sa stalo počúvanie rušených a zakázaných rozhlasových staníc Rádio Vatikán a Hlas Ameriky. Až neskoršie si človek uvedomoval, ako sa to prostredie veriacich ľudí, ktorí, prirodzene, nesúhlasili s komunistickým režimom, vzájomne prepájalo a pomáhalo si.

Z tejto mládežníckej partie vyrástlo niekoľko zaujímavých duchovných povolaní: rehoľné sestričky a aj niekoľko kňazov. Najznámejšia je asi lekárka Veronika Terézia Racková, ktorá počas normalizácie tajne vstúpila do rehole. V roku 2016 bola ako misionárka zabitá v Južnom Sudáne (V roku 2019 jej prezident SR udelil Pribinov kríž I. triedy in memoriam.)

Po strednej škole som sa hlásil dvakrát na teológiu, na ktorú ma neprijali. Išiel som na dva roky na vojenčinu. Po návrate v roku 1979 som sa opätovne hlásil, ale už na civilnú školu – na Elektrotechnickú fakultu SVŠT, na ktorú ma už prijali. V prvých mesiacoch môjho štúdia ma oslovil Fero Molnár z Komjatíc, ktorý mal staršie sestry, tie boli zapojené do života podzemných spoločenstiev na vysokých školách. Dostal som odkaz, aby som prišiel na večernú omšu do blumentálskeho kostola. Tam mi prvýkrát predstavili Františka Mikloška, ktorý viedol naše prvácke stretko. Fero nás formoval nielen nábožensky, ale aj intelektuálne, národne a umelecky. Aj preto máme doma niekoľko obrazov od vtedy zakázaných výtvarníkov a umelcov.

Púť na Velehrade v roku 1985.

V roku 1984 prebiehala na Slovensku podpisová akcia za príchod pápeža Jána Pavla II. na Slovensko. Podpisovku spomenul koncom februára 1984 Fero Mikloško na stretku. Ujal som sa iniciatívy. V jeden februárový piatok som sa vrátil z Bratislavy domov do Kmeťova, navštívil som svojich priateľov a povedal som im, že na Slovensku prebieha podpisová akcia za príchod pápeža. Opýtal som sa ich na názor, či budeme podpisy zbierať aj v našej obci. Súhlasili. Dohodli sme sa, že podpisy nebudeme zbierať pred kostolom, ale po domoch. Mysleli sme si, že sa tým viac utajíme. Vtedy sme nemali odvahu ísť na verejnosť.

Na podpisovku sme sa riadne pripravili. Vytvorili sme dve dvojice. Prvá bola Jozef Vrábel a Bohumil Kačák, druhá Oto Švec a Jozef Jurkáček. Osobne som podpisy nezbieral. Tým sme chceli zahladiť aj stopy, lebo moja úloha bola odviezť podpisy do Bratislavy. V tomto sme boli trocha naivní. Zobrali sme si plán obce a vyznačili domy, ktoré navštívime a na ktoré si máme dať pozor. Kde bývali komunisti a bonzáci, tam sme si dali červený výkričník. Na dedine sme sa všetci poznali. Mali sme urobený aj časový harmonogram, ako by mali tieto dve skupiny podpisy zozbierať. Celé to bolo naplánované na víkend. V pondelok ráno som mal ísť do Bratislavy na internát a zobrať podpisy. V Kmeťove podpisovku občania dobre prijali. Chceli, aby pápež prišiel na Slovensko. Len sme si neuvedomovali, že zbieranie podpisov nebude časovo také jednoduché. Návštevy sa neskončili iba pri podpise, ale s domácimi si bolo treba aj posedieť a dať si vínka. Je to súčasťou našej dedinskej kultúry. Odmietnutie by bolo určitou urážkou.

V Kmeťove podpisovku občania dobre prijali. Chceli, aby pápež prišiel na Slovensko. Len sme si neuvedomovali, že zbieranie podpisov nebude časovo také jednoduché. Návštevy sa neskončili iba pri podpise, ale s domácimi si bolo treba aj posedieť a dať si vínka. Zdieľať

A tak sa stalo, že skupina Jožka Vrábela mala „sklz“. Jožko ako vedúci spevokolu musel ísť na plánovanú skúšku, a tak poprosil druhú dvojicu, aby za nich dokončila ich „rajón“. Zabudli ich upozorniť na dom s červeným výkričníkom, v ktorom býval presvedčený komunista. Chalani pokračovali v zbieraní podpisov a navštívili aj tento dom. A to bola chyba. Po vyzbieraní podpisov prišli trocha schladení, že im tento dobre vynadal. A pripomínal im, že to tak nenechá. Vnímali sme to ako omyl, ale neprikladali sme tomu veľkú váhu. V pondelok som zobral podpisy do Bratislavy, spočítal a odovzdal som ich Ferovi Mikloškovi. Na malú dedinu, ktorá mala tisíc obyvateľov aj s deťmi, 560 vyzbieraných podpisov bol výborný úspech. Na Slovensku sa vyzbieralo pod túto petíciu viac ako 15 000 podpisov.

Ďalší štvrtok začiatkom marca 1984 som opäť prišiel z Bratislavy domov. Kamaráti mi hneď zvestovali, že Jožo Jurkáček je od rána na ŠtB. Dostal pozvánku na výsluch do Nových Zámkov. Jožo ich musel dobre potrápiť, ako aj oni jeho. Chceli vedieť, kto s ním zbieral podpisy a kto ich odviezol a kde ich odovzdal. S výsluchmi na ŠtB sme nemali žiadne skúsenosti. Jožo mal na výsluchu zvláštnu atmosféru. Ako robotníkovi mu už nič nemohli zobrať. Správal sa tam slobodne a jemu vlastným spôsobom. Keď výsluch trval dlho, išiel si zafajčiť. Samozrejme, že cigaretou ponúkol aj eštebákov. Na oplátku zasa oni jeho. Robili na neho klasickú taktiku – jeden dobrý vyšetrovateľ, druhý zlý. Pri psychickom nátlaku im povedal, že keď ho budú biť, nech ho nekopú do ľadvín, lebo tie ho bolia. Eštebáci, urazení touto poznámkou, mu odvetili, že oni nie sú mučiareň.

Po vyše ôsmich hodinách výsluchu sa s ŠtB dohodol, že ak prezradí organizátora, nič sa nestane ani jemu, ani organizátorovi. Ich sľub si vyžiadal aj písomne. Vyšetrovateľ ochotne rukou napísal prísľub a podpísal ho. Bolo to dosť naivné, ale taká bola doba. Keď si rukou napísaný dokument schoval do vrecka, následne povedal moje meno. Pri výsluchu najskôr spomenul Ota Šveca, ktorého zobrali na výsluch traja eštebáci ešte v ten deň v montérkach zo záhrady, kde pracoval. Neskoršie prišli aj po mňa. Tomu však predchádzala ešte humorná situácia. Jožo Jurkáček spomenul meno Jozef Sádovský a Kmeťovo. Lenže Sádovských je v našej dedine veľa. Eštebáci najskôr navštívili iných Jozefov Sádovských, až ma nakoniec našli. Okolo šiestej večer prišla po mňa biela škodovka. Eštebáci prišli do domu, aby ma zobrali na výsluch. Pamätám si, že môj jednoročný syn si v tej chvíli pricvikol v postieľke prst a začal hrozne plakať. Vytvorilo to zaujímavú kulisu zatýkania. Eštebák bol z tejto situácie taký zmätený, že začal byť nesvoj. Nevedel, prečo syn tak plače. Myslel si, že preto, lebo policajti prišli odviesť jeho otca.

Zaviezli ma na policajnú stanicu do Mane, vedľajšej dediny. Ako 26-ročného ma čakal krst eštebáckym výsluchom. Vo vedľajšej miestnosti, kde vypočúvali Ota, bolo počuť bitku a krik. Neskoršie mi Oto povedal, že nechcel podpísať zápisnicu, ktorú pokrčil. Eštebák mu v tom chcel zabrániť, ale nepodarilo sa mu to. Od ďalšieho, ktorý prišiel až po zničení zápisnice, dostal poriadnu facku. Nič im nepovedal. Na otázku, kde sme dali podpisy, im odpovedal, že sme ich spálili. O druhej dvojici „zberačov“ sa vôbec nehovorilo, čo nás potešilo. Vedeli sme, že výsluchy sú následkom udania, ktoré prišlo z nesprávne navštíveného domu pri zbieraní podpisov.

Začal sa môj výsluch. Keď som nechcel odpovedať, miestneho uniformovaného policajta použili na zastrašovanie a násilie. Dostal som niekoľko silných faciek a ani na pohlavky nezabudol. Keď nič nezaberalo, prišiel predo mňa s puškou. Ako sa s ňou pohrával, tak naznačoval, že sú schopní všetkého. Neskoršie ma posadil k jednej skrini. Keď som opätovne neodpovedal, dal mi takú silnú facku, že skriňa mi dala druhú. Najhoršie nebolo fyzické násilie, ale psychické. Hrali hru na dobrého a zlého policajta. Dobrého policajta mali na starosti eštebáci v civile. Človek mal nutkanie tomu dobrému niečo povedať. Ponižovali ma tým, že ľudsky nič neznamenám, oni vraj môžu všetko. Kopali ma do nôh… Chceli vedieť, komu som odovzdal podpisy, čo som nechcel povedať. Celú atmosféru dotváral výsluch a bitka kamaráta Ota zo susednej miestnosti.

Po čase v susednej miestnosti nastalo ticho. Aj mňa nechali samého. Bolo počuť, ako susednú miestnosť umývajú vedrami s vodou a utierajú podlahu. Akože od krvi. Aspoň tak som to vtedy vo vypätej atmosfére vnímal. Do „očistenej“ vykachličkovanej miestnosti ma priviedli na pokračovanie výsluchu. Chceli tým zrejme naznačiť, že keď nebudem spolupracovať, aj moja krv sa tu bude utierať. Nič sa nedozvedeli. Keď som nič nevypovedal, odviezli ma na výsluch na policajnú stanicu do Nových Zámkov, kde ma opäť bili. Po jednej silnej facke som im povedal, že už s nimi nechcem mať nič spoločné. Pozreli sa na seba. Nechali ma čakať na chodbe oproti tmavému vchodu do suterénu, kde mali byť asi zaisťovacie cely. Zrejme po porade ma prepustili a následne doviezli až domov. S opuchnutou tvárou od faciek som okolo desiatej večer vošiel do nášho domu. Oto bol už u nás a vymieňali sme si skúsenosti. Aj o bitke, ktorú sme dostali.

Po víkende som sa vrátil na internát. Do konca vysokej školy mi zostával ešte rok. Udalosti som rozpovedal Ferovi Mikloškovi. Fero poznamenal, že informácie o incidente dáme na Hlas Ameriky neskôr, keď sa skončí podpisovka. Súhlasil som. Hlas Ameriky spomínal celú udalosť aj s menami. Na moje prekvapenie sa v škole nič nestalo. Nevyhodili ma. Keď o tom informoval západný rozhlas, zastavil ma jeden z mojich vyučujúcich a na znak podpory mi potriasol rukou a zablahoželal mi k odvahe. Fero Mikloško mi neskoršie povedal, že o našej bitke sa hovorilo aj v americkom kongrese ako o dôkaze náboženskej neslobody v ČSSR. Zrejme medializovanie udalostí na Západe ma zachránilo.

Štátna bezpečnosť nás vyšetrovaním a bitím nezastrašila. Angažovali sme sa ďalej. Len sme boli obozretnejší. Fero Mikloško mi vo svojom byte pomáhal napísať prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi list. V osobnom liste, ktorý bol skôr sťažnosťou na brutálny postup polície voči mojej osobe, som zhrnul, čo sa prihodilo. Výsledkom toho bola moja jediná návšteva povestnej „Februárky“ v Bratislave. Nešlo o klasický výsluch, ale o prešetrenie mojej sťažnosti. Po spísaní, čo sa vlastne stalo, mi povedali, že ma vyrozumejú. Odpoveď som nedostal. Na znak úcty a poďakovanie za našu odvahu nám biskup Korec poslal obrázky s duchovnou myšlienkou, ktorý máme odložený dodnes.

Podpisovka mala dohru len pre Joža Jurkáčka. O toho sa začala zaujímať ŠtB v práci aj u jeho kolegov. Joža si však v práci ako maliara-natierača vážili. Jeden jeho kolega mu pri pive povedal, že sa ho ŠtB vypytovala na neho. Zaujímalo ich, s kým sa stretáva, čo robí… Kolega mu to najskôr nechcel ani povedať, ale jeho manželka ho poslala za Jožom, aby mu to povedal. Niekedy by sme bez manželiek boli stratení… Joža nezastrašili, ďalej bol aktívny. Vyrábal náboženské sadrové sošky, pašoval literatúru cez hranice, kde ho opäť chytili… Bodaj by bolo v tej dobe viac takých Jožov.

V roku 1985 sa celé naše stretko z Kmeťova zúčastnilo na legendárnej púti na Velehrade. Tu sme pocítili silu davu, ktorej sa zľakli už aj komunisti. Zdieľať

V roku 1985 sa celé naše stretko z Kmeťova zúčastnilo na legendárnej púti na Velehrade. Tu sme pocítili silu davu, ktorej sa zľakli už aj komunisti. Atmosféra bola nezabudnuteľná a vytvárala silné povedomie odvahy. Spoločne sme ako dav opravovali komunistického ministra pri jeho prejave. Dovtedy niečo neslýchané. Po Velehrade bolo cítiť v spoločnosti malú, ale predsa zmenu. Katolíci sa verejne, aj keď na púti, vzopreli komunistickej ideológii. Bola to prvá veľká skupina, ktorá tak učinila masovo na verejnosti. Vyše dvestotisícový dav sa už nedal a nenechal umlčať. Po skončení vysokej školy som sa vrátil bývať do našej dediny, kde som mal aj rodinu. Kontakty s podzemím sme udržiavali cez tajné oblastné stretnutia, najskôr v Nitre cez Ruda Fibyho, neskoršie v Nových Zámkoch cez Pala Abrhana. Tu sme dostávali samizdaty, knihy, informácie… Takto som sa dostal aj k 31-bodovej petícii moravských katolíkov.

Poučení zbieraním podpisov v roku 1984 sme zvolili inú stratégiu zberu. Návšteva kostola sama automaticky vyselektovala veriacich. Nechceli sme urobiť chybu ako naposledy. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli zbierať podpisy pri kostoloch po nedeľných omšiach. Chceli sme, aby to prebehlo rýchlo, efektívne a nečakane. Počas štyroch nedieľ sme si rozdelili obce a išli sme ku kostolom. Bolo zaujímavé sledovať, ako ľudia už zo zahraničného rozhlasu vedeli, o čo ide. Aspoň z väčšiny sme mali taký pocit. Automaticky pridali svoj podpis. Ani nebolo treba veľa vysvetľovať. Verejné zbieranie podpisov bolo veľmi efektívne. Za 15 – 20 minút sme vyzbierali vyše sto podpisov. Pred zbieraním podpisov sme navštívili miestneho kňaza, aby sme ho informovali, čo ideme robiť.

Z našej partie mal problémy opäť iba Jožo Jurkáček. Keď zbieral podpisy v dedine Hul, niekto ho tam spoznal. Jožo ako maliar bol v okolí známy. Opäť ho pozvali na výsluch. Pýtali sa ho, či zbieral podpisy. Nič im nepovedal. Akurát eštebákom povedal, že výsluch ho nebaví, či by radšej nešli na pivo. Nešli.

Po ukončení zbierania podpisov v Kmeťove a okolí sme spočítali jednotlivé podpisy. S prekvapením sme zistili, že podpisov bolo vyše 5 000. S úsmevom niekto dodal, že keby nám pred rokmi eštebáci dali viac faciek, možno podpisov by bolo ešte viac.

Po podpisovej akcii sme sa, samozrejme, vybrali aj na Sviečkovú manifestáciu. Zo západného rozhlasu Hlas Ameriky sme vedeli, že policajti pred akciou budú mať rozsiahle bezpečnostné opatrenia. Mali zastavovať autá a vodičov sa pýtať, kam smerujú. Ak budú smerovať do Bratislavy alebo sa bude osádka tváriť podozrivo, mali policajti vykonať prehliadku auta. Pred cestou sme sa dohodli, že keď nás zastavia policajti, asi najmenej nápadné bude, keď povieme, že ideme do Bratislavy. Tak sa aj stalo. Po ceste na Sviečkovú manifestáciu naše auto zastavila policajná hliadka. Keď sa nás opýtali, kde ideme, svorne sme odpovedali, že do Bratislavy. Policajt nám prekvapene povedal, že môžeme ísť. A my sme boli prekvapení tiež.

Dostali sme sa až na Hviezdoslavovo námestie. Dôležité bolo vydržať do konca, čo sa nám aj podarilo. Z Kmeťova sa zúčastnilo na manifestácii asi dvadsaťpäť ľudí. Keď sme sa o 18.30 hod. rozchádzali, policajti nás tlačili od Národného divadla k bývalému obchodnému domu Prior. Vtedy Jožko Vrábel začal spievať „Ó, Mária bolestivá“. Celý ten dav sa k nemu pripojil. Znelo to tam ako chór za asistencie polície. Zvláštna atmosféra. Bola to bodka za Sviečkovou manifestáciou.

Po Sviečkovej manifestácii sa niečo v spoločnosti zlomilo. Bolo cítiť zmenu. Aj my kresťania sme sa začali viac angažovať v občiansko-spoločenskej oblasti. Bolo to aj s podpisovkou Niekoľko viet, ku ktorej som sa dostal začiatkom roku 1989. Do práce v jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach ju priniesli moji kolegovia. Už vtedy bola distribuovaná na diskete. Keďže sme tam mali prvé počítače, ukázali mi na monitore jej obsah. Po prečítaní som humorne dodal, že keď ju vytlačia, tak ju podpíšem. Zostali trochu zaskočení a zakontrovali, že keď ju prvý podpíšem, tak ju podpíšu aj oni. Poprosil som ich, nech ju teda vytlačia. Nebola to moja prvá podpisovka. Podpísal som Niekoľko viet. Postupne sa pridalo asi 20 – 30 kolegov. Nebolo to až také prekvapujúce. Väčšinou boli vysokoškolsky vzdelaní, počúvali zahraničný rozhlas a mali vlastný názor na komunistický režim.

Dňa 13. augusta 1989 sme sa opätovne rozhodli ísť na púť do Nitry. Chceli sme oživiť klasické putovanie na pútnické miesta. Posmelení poslednými udalosťami v spoločnosti sme chceli aj verejne prejaviť svoju slovenskú národnú hrdosť, ktorú komunisti potláčali. V národe tento rozmer niekde driemal. Nešlo o spojitosť so slovenským štátom, ale o národnú hrdosť, postoj a vzdelanosť, ktorú nám prezentoval aj Fero Mikloško. Vysvetľoval nám, že slovenský národ potrebuje osobnosti, ktoré sa neboja, majú jasné postoje a sú duchovné. Pomáhal nám objavovať národnú hrdosť, ktorá pramenila z nášho ukotvenia. Naša obec je pomenovaná po národnom buditeľovi Andrejovi Kmeťovi. Zázrakom si názov uchovala aj počas obdobia komunizmu. Rozhodli sme sa verejne prezentovať náš postoj k národu. Na púť ušila Dagmar Sádovská slovenskú trikolóru a Pavol Jurkáček vyrobil dvojkríž. Drevo naň dal ohobľovať jednému komunistovi z Michala a ten kríž sa dodnes používa. Zhotovili sme slovenský znak a slovenskú zástavu.

Na tú dobu bolo verejné prezentovanie národného prvku niečo neobvyklé. Komunisti takéto prejavy hneď považovali za klérofašizmus, čo sme, samozrejme, odmietali. Na púť do Nitry sme putovali z našej obce už v sobotu poobede. Bolo nás asi tridsať mladých ľudí, ktorí tridsať kilometrov kráčali za spevu a s gitarami. Pridal sa k nám aj Pavol Abrhan z Nových Zámkov, ktorý niesol slovenskú zástavu. Vyrobené slovenské trikolóry sme si pripli na oblečenie. Na čele sme niesli slovenský znak, dvojkríž a aj zástavu. Na púti k slovenskému znaku počas spievania piesne Ó, Mária bolestivá prišiel jeden pán a pobozkal ho. Symboly nezaujali iba pútnikov, ale aj Štátnu bezpečnosť. Tá si nás obhliadla a čakala celú púť, aby nás zatkla.

Zaistila nás až v nedeľu poobede, keď sa už pútnici rozchádzali. Videl som, že sa ku mne približujú dvaja neznámi chlapi, a tak som podal svoju tašku priateľovi Richardovi Bujdákovi, ktorý mal so sebou aj malého syna. Aj toho zatkli. Aj Joža Kováčika, ktorý niesol slovenský znak. Keď sa ho pri výsluchu pýtali, či má pri sebe zbraň, vytiahol ruženec. Rozčúlilo ich to, vraj čo si to dovoľuje, čo si z nich uťahuje. Jožo to ale myslel vážne.

Štátna bezpečnosť náš národný prejav brala ako provokáciu. Všetko slovenské automaticky spájala s vojnovým štátom. Vyšetrovateľ mi na výsluchu doslova povedal, že sme propagovali fašizmus, na čo som sa ohradil, že my nie sme žiadni fašisti, iba národne cítiaci občania. Komunisti národné symboly označovali za propagáciu fašizmu. Všetkého národného sa báli. Výsluch nebol dlhý. Trval iba hodinu. Pýtali sa ma, prečo sme tam boli, kto celú „fašistickú“ provokáciu organizoval. Nemal som im čo povedať. Nakoniec ma prepustili a slovenskú zástavu a znak nám zhabali. Slovenský dvojkríž, našťastie, niekto po púti ukryl do auta, takže ho nenašli a nezhabali. V súvislosti so zhabaním ušitej slovenskej zástavy, slovenského znaku a jedného výtlačku samizdatu som poslal písomnú sťažnosť prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi a predsedovi Matice slovenskej Vladimírovi Mináčovi aj do redakcie vtedy progresívneho Literárneho týždenníka. Nikto mi neodpovedal a nikdy mi nikto nič už nevrátil.

Posledná petícia, ktorú som počas obdobia normalizácie podpísal a organizoval zbieranie podpisov pod ňu, bola za prepustenie Bratislavskej „päťky“, čo už bol jasne politický proces. Konkrétne išlo o prepustenie Jána Čarnogurského z väzenia. Podpisovku sme už nerobili plošne, lebo mala jasný občiansko-spoločenský charakter. Oslovil som iba ľudí, ktorí už prešli svoju „etapu“ a chápali náboženskú slobodu širšie. Teda že sa treba angažovať aj spoločensky, nielen nábožensky.

Z knihy Jána Šimulčíka Čas odvahy, 2017 (krátené)

Foto: Archív TASR, Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo