Referendová polemika je podstatou pluralizmu, buďme principiálni a zúčastnime sa

Nezúčastniť sa referenda len preto, lebo „rozdeľuje“, je iba výhovorkou a ospravedlňovaním svojej vlažnosti vo vzťahu k tvorbe spoločenského konsenzu a toho, čo je najlepšie pre spoločnosť.


Memoriál Thomasa Jeffersona vo Washingtone DC, USA.

Vianoce sa tento rok predĺžili o niekoľko týždňov. Pre koho ako, samozrejme. Mám teraz na mysli najmä tých, ktorí sa tešili na predreferendovú diskusiu ako na akýsi zmeškaný darček pod stromčekom. S blížiacim sa referendom možno pomaly, ale isto hodnotiť viacero vecí. V prvom rade, či bola diskusia naozaj diskusiou, následne, či došlo aspoň k čiastočnému pochopeniu zmyslu tohto referenda. Jedno je však z môjho pohľadu dôležité: debaty o referende poodhalili absenciu vôle nachádzať spoločný základ pre odpovede na otázky, ktoré nie sú otázkami jednej strany, ale otázkami všeobecnej platnosti a všeobecného dobra.

Sedieť na dvoch stoličkách

Jedným z dôvodov, prečo sa niektorí odmietajú zúčastniť referenda, je silná polarizácia spoločnosti. Myslím si však, že ide skôr o alibizmus, ako o reálny dôvod. Polarizácia je totiž jedným z prejavov pluralizmu a ten sám o sebe nemožno nazvať „negatívnym“. Podstata pluralizmu je totiž v tom, že si odlišnosť cení, no nikdy odlišnosť nepovažuje za hodnotu.1 V pluralizme a polarite máme možnosť predostrieť naše hodnoty, názorovú vyhranenosť či prejaviť vôľu učiť sa z názoru toho druhého, prípadne si uvedomiť, že ten náš postoj nemusí mať dostatočný logický, filozofický či rozumový základ. Tvrdenie, že existencia polarizácie je jav negatívny, znamená asi tú najhoršiu generalizáciu, v ktorej rezignujeme na existenciu priestoru, v ktorom môže vyrásť plodná polemika o materiálnej podstate zmyslu celého referenda.

"Tvrdenie, že polarizácia je negatívny jav, znamená asi tú najhoršiu generalizáciu, v ktorej rezignujeme na existenciu polemického priestoru."

Zdieľať

Existenciu účelnosti polarizácie veľmi dobre vystihuje asi to najviac polarizované prostredie, aké v západnom svete môžeme nájsť. Tým miestom je americký Kongres, ktorý je od čias svojho vzniku a aj v súčasnosti stále miestom neúprosného boja konzervatívcov a liberálov, ich hodnotových základov a videní usporiadania spoločnosti a štátu. Ráno v ňom republikán s horkokrvnou červenou tvárou „texaského rangera“ tvrdo oponuje demokratickému kolegovi, poobede spolu popíjajú kávu a rozoberajú podstatu legislatívy, ktorou chcú prejaviť svoje názorové videnie. Povedať jednému z týchto táborov, že polarizácia je zlá, by znamenalo jednu veľkú urážku na cti ich demokratického srdca. Nik z týchto pánov vďaka polarizácii nebude sedieť na dvoch stoličkách naraz a tváriť sa nezainteresovane. Vedia totiž, že sa nedá vyhovieť všetkým a netreba sa o to ani pokúšať.

Čo majú americkí kongresmani spoločné s referendovým diskurzom? Principialitu. Tábory referenda nemusia a ani nesmú obetovať svoje princípy pre hľadanie spoločného základu. Určite by mali komunikovať s dávkou inteligencie a dobrej viery pri hľadaní prieniku, v ktorom sa nachádza spoločné dobro. Čo si však mnohí „kritici referenda“ neuvedomujú, je to, že vzájomná kooperácia, kompromis a hľadanie spoločného základu nie je všeliekom na všetky problémy spoločnosti. Snažiť sa nastoliť „mier za každú cenu“ s tým, že skončíme „niekde vo vanilkovom strede“ pri obetovaní svojich princípov, je v konečnom dôsledku receptom iba na vznik ďalších problémov v budúcnosti. A niekedy je upúšťanie od týchto princípov jednoducho povedané - hlúpe.

Chýba liberálom Jefferson?

Môžu teda v principiálnych otázkach, ktoré sú obsahom referenda, konzervatívci a progresivisti nájsť spoločný prienik? Aj napriek tomu, že z oboch strán sa často ozýva pomerne jednoznačné „nie“, konzervatívci a progresivisti majú toho vcelku dosť spoločné. Priblíženie môžeme nájsť napríklad v Mojžišovi. Jeho hlásanie monoteizmu a vyslobodenie izraelského národa z egyptského zajatia, boli vcelku revolucionárske počiny, ktoré by v súčasnosti boli vlastné skôr liberálnemu spektru. Dnes je Mojžišovo učenie neodmysliteľnou súčasťou viery kresťanského sveta a súčasťou videnia každého konzervatívca. Na druhej strane, liberalizmus má svoje silné základy v judeo-kresťanskej etike a morálke. Známi a vplyvní liberáli sa k tomu aj radi prihlásia.2 Okrem toho sa aj správajú ako konzervatívci v tom, ako sa snažia, aby ich idey pretrvali.

"Môžu v principiálnych otázkach, ktoré sú obsahom referenda, konzervatívci a progresivisti nájsť spoločný prienik?"

Zdieľať

Konzervatívcov a progresivistov pri vzniku Spojených štátov (najmä pri tvorbe Deklarácie nezávislosti) spojil jeden človek - Thomas Jefferson. Aj keď o jeho náboženskom vyznaní a praktizovaní viery sa vedú diskusie, niektoré zdroje uvádzajú, že bol vychovaný anglikán, zúčastňoval sa bohoslužieb a bol členom farskej rady vo Fredericksville (Virginia).3

Paradoxom a zároveň výnimočnosťou Jeffersona bolo to, že bol uznávaný tak liberálmi, ako aj konzervatívcami. Konzervatívcami za to, že hovoril o malej federálnej vláde, o väčších právach pre štáty, konzervatívne sa vyjadroval o fiškálnej politike. Liberáli ho uznávali najmä za formuláciu v Deklarácii nezávislosti, podľa ktorej všetci ľudia sú stvorení ako rovní, majú rovnaké slobody a právo na to, aby hľadali v živote svoje šťastie.

Jefferson bol vo svojich časoch liberálny v tom, keď tvrdil, že politické a ľudské práva pochádzajú od autority vyššej ako je samotná americká vláda. Na druhej strane bol konzervatívny v tom, že žil a preferoval Biblickú morálku a hlásil sa k tomu, že náš život a naša sloboda sú darmi od Boha a nemožno ich navzájom oddeliť.4 Ich oddelenie jednoducho považoval za nemožné, ak sa mali v Spojených štátoch nastoliť pomery spoločného dobra.5 A to všetko bez toho, aby bol niekto niekedy nazval Jeffersona bigotným katolíkom, ktorý by chcel z USA spraviť náboženský štát.

S touto koncepciou dobra vtedajší liberáli súhlasili. Jefferson si získal ich rešpekt. Duch tohto konsenzu a života dvoch prúdov spolu konzervatívci a liberáli zakomponovali do jedného z najlepšie vypracovaných právnych dokumentov všetkých čias - americkej Ústavy a Deklarácie nezávislosti. Dnešné liberálne videnie je v čomsi iné. S týmto konceptom nie len v Spojených štátoch dnes už akosi nesúhlasia. Akoby sa liberáli snažili oddeliť konzervatívnu vetvu spoločného dobra od liberálneho vnímania ich slobody, pričom si neuvedomujú, že bez konzervatívnej morálky ich slobody nemajú pevný hodnotový základ. No to najhlavnejšie, neproporcionálne týmto oddeľovaním narúšajú rovnováhu spoločného dobra.

Zle pochopený liberalizmus

Liberalizmus má korene v judeo-kresťanskej náuke etiky. Tá si ctí život, tá si ctí rodinné hodnoty a tá si ctí aj slobody. Ale ako bolo už spomínané vyššie, pluralita slobôd ešte neznamená, že sa z nich jednotlivých stane všeobecná hodnota. Odstránila by tak ako hodnotu to najpodstatnejšie – spoločné dobro. Otázkou je, prečo progresivisti chcú potlačiť to, čo je všeobecne prospešné a najlepšie pre celok z ekonomického, kultúrneho aj sociálneho uhla pohľadu. A vlastne, prečo je na stole otázka spraviť z individuálnych slobôd všeobecne normatívne zákonodarstvo.

"Problémom je, že liberálny progresivizmus sa často bojí priznať, že otázky rodiny z konzervatívneho uhla pohľadu sú podstatné a dôležité aj pre neho."

Zdieľať

Problémom je, že liberálny progresivizmus sa často bojí priznať, že otázky rodiny z konzervatívneho uhla pohľadu sú podstatné a dôležité aj pre neho. Nie len pre nich. Dokonca aj ten byrokratický konštrukt menom štát uznáva, že takáto rodina je preňho (možno čisto z pragmatického hľadiska) extrémne dôležitá. Najmä z hľadiska produktívneho, ekonomického a sociálno-kultúrneho. Je to istým spôsobom zarážajúci paradox, že mnoho progresivistov volá po zmene týchto vo všeobecnosti fungujúcich štandardov. Paradoxom je to preto, že ani ten najskalnejší libertarián nebude kričať, že ho v slobodách obmedzujú dopravné značenia a preto ich chce odstrániť a pohybovať sa po cestách „slobodne“ – bez morálnych a zodpovednostných mantinelov.6 Rovnako ako dopravné značenia prospievajú spoločnému dobru (bezpečnosti premávky), tak aj otázky rodiny, ako ju poznáme, prinášajú najväčší prospech najväčšiemu množstvu jednotlivcov, spoločenských jednotiek, ale aj právnych entít.

Ísť alebo neísť?

Americké podobizne Jeffersona a konsenzu liberálov a konzervatívcov ohľadom spoločného dobra môžu byť iste dobrým vzorom. Navádzajú nás na to, ako sa 7. februára zachovať. Zastať sa princípov a hodnôt. Neustupovať z nich, nakoľko ústupom by spoločnosť prišla o to, čo je jej neodmysliteľnou súčasťou – priestor na vznik dohody o všeobecne prospešných otázkach. Hľadať prienik princípov a nebáť sa otvorene priznať, že konzervatívne spektrum má v tomto svete významné a dôležité miesto, ktorého obhajobou je istým spôsobom aj toto referendum.

Je mylným tvrdením a presvedčením, ak sa referendum nálepkuje ako „kresťanské“. Hodnoty konzervatívneho spektra nie sú príznačné len kresťanom.7 Sú súčasťou všeobecne uznávanej etiky a morálky. Na druhej strane, tieto hodnoty tvoria integrálnu súčasť ich viery. To, že viacerí kresťania zabezpečujú časť aktívnej podpory referenda, ešte neznamená, že celé referendum je treba automaticky vnímať ako formu akejsi náboženskej protioperácie.8 O to viac má kresťan – konzervatívec viac dôvodov na referendum ísť.

"Byť principiálnym je to, čo od nás toto referendum žiada. Len principiálne tábory môžu dúfať, že druhá strana bude s nimi rovnocenne jednať a hľadať prienik."

Zdieľať

Tí, ktorí sú v strede, tí, ktorí by na hlasovacom lístku najradšej mali slovíčko „neviem“, alebo „zdržiavam sa“, a ktorí sú vo vanilkovom pohodlí mŕtveho chrobáka, prichádzajú o veľa. O možnosť participovať na tvorbe konsenzu, ktorý bude nepriamo formovať s odstupom času aj ich samých. A kto by sa chcel pripraviť o príležitosť participatívne prispieť do toho, čo sa ho bude s odstupom času bytostne týkať?

Tí, ktorí sú progresívne na ľavej strane, sú často aj tými, ktorí na referendum neprídu. Bez ohľadu na to, profilujú sa vždy ako tí progresívni. A tí sú nevyhnutní pre tvorbu spoločného dobra. Ešte viac ako mŕtvi chrobáci. Pretože v referende chce konzervatívec potvrdiť spoločné dobro nie sám, ale spoločne s liberálom. Povedať spoločne to, že čo sa stáva sociálne viac a viac akceptované, ešte neznamená, že je aj spoločensky optimálne. Zároveň, konzervatívec spolu s progresivistom chcú potvrdiť, že slobodne rešpektujú možnosť uplatňovania svojich práv a slobôd tak, ako si to obe strany vpísali do práva, teda univerzálne, bez zbytočnej parcelácie a zvýhodňovania v prospech marginálnych skupín.

Nezúčastniť sa referenda len preto, lebo „rozdeľuje“, je iba výhovorkou a vlastným ospravedlňovaním svojej vlažnosti vo vzťahu k tvorbe spoločenského konsenzu a diskurzu na otázku, čo je konštantne najlepšie pre spoločnosť. Nezúčastniť sa znamená, že formálne dôvody možno niekedy nesprávne vedenej diskusie prevažujú nad materiálnou stránkou referenda, ktorú predstavujú tri hodnotové a principiálne otázky.

Byť principiálnym je to, čo od nás toto referendum žiada, pretože len principiálne tábory môžu dúfať, že druhá strana bude s nimi rovnocenne jednať a hľadať prienik. Prienik však nenastane, keď sa lieberálne spektrum pokúsi dať konzervatívca nabok a chod spoločenského vývoja určovať samostatne len tým, že nadobúda pocit akéhosi nezmyselného „víťazstva pokroku“ v západnom svete. Veru, niekto to nazýva víťazstvom, iní to môžu nazvať prehrou všetkých – aj „víťazov“.

Šimon Hudák
Autor je člen Spoločenstva Ladislava Hanusa a spolupracovník Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku (HFI).


1 Kľačanská, Z., Je pluralita multi-kulti? Impulz revue. Číslo 1/2007.
2 Začiatky politických sloganov, v ktorých sa liberálni politici odkazovali na judeo-kresťanské morálne princípy, siahajú práve k jednému z najväčších liberálnych demokratov, ktorým bol prezident Roosvelt: http://www.bostonglobe.com/ideas/2012/06/30/very-young-judeo-christian tradition/smZoWrkrSLeMZpLou1ZGNL/story.html
3 Rosalie Edith Davis, trans. and ed., Fredericksville Parish Vestry book, 1742-1787 (Manchester, Mo.: Rosalie Edith Davis, 1978-1981).
4 „The god who gave us life gave us liberty at the same time: the hand of force may destroy, but cannot disjoin them." Thomas Jefferson: http://www.history.org/almanack/life/politics/sumview.cfm
5http://www.americanthinker.com/articles/2007/09/the_judeochristian_values_of_a.html
6 Girgis, S., Anderson, R. T., George, R. P.,: What is Marriage? Man and Woman – A Defence. Encounter Books. 2012 , str. 45.
7 Benjamin Wiker vo svojom diele „10 Books Every Conservative Must Read: Plus Four Not to Miss and One Impostor“ označuje napríklad Aristotela za otca politického konzervativizmu. Aristoteles totiž už vo svojej dobe (3. Storočie pred Kristom) silne vyzdvihuje pozíciu rodiny – matky, otca a detí ako neodškriepiteĺného základu pre fungovanie usporiadaného spoločenského systému: http://www.wnd.com/2010/08/191121/
8 Napríklad: http://www.jetotak.sk/editorial/ako-zit-spolu-po-referende

Foto: Flickr, Put it in Stone | Inside the Jefferson Memorial in Washington DC by Zach Frailey is licensed under CC BY 2.0

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo