Uráža ma, že TANAP považuje horolezcov za nepriateľov Tatier

Uráža ma, že TANAP považuje horolezcov za nepriateľov Tatier

Zoltán Demján. Foto - Andrej Lojan

Rozhovor s bývalým horolezcom a prvým Slovákom na Evereste Zoltánom Demjánom.

Minulý mesiac ste sa stali jednou z hlavných tvárí iniciatívy Aj my sme Tatry!, ktorá spojila horolezcov, skialpinistov a turistov. Spoločne odmietate návrh nového návštevného poriadku Tatranského národného parku, ktorý pripravila správa TANAP-u. Výzvu podporilo už viac ako šestnásťtisíc ľudí. Čo je podľa vás hlavný problém návrhu?

Návštevný poriadok je dôležitý preto, aby určoval jasné a logické pravidlá o tom, ako sa pohybovať v Tatrách. Pripravuje sa už desať rokov. Vtedy nás ako zástupcov horolezcov a turistov prizvali do pracovnej skupiny a spoločne sme pripravili rozumný návrh. Nebol však schválený. Jednou z hlavných výhovoriek bola tá, že nie je dokončená zonácia Tatier, teda dokument, ktorý hovorí o tom, aké aktivity a v akých zónach sú povolené na území národného parku. Súvisí to s rozdrobením pozemkov a nevyjasnenými majetkovými pomermi, čo je na jednej strane pochopiteľné. Drvivá väčšina Tatier sa však nachádza v oblasti patriacej štátu.

Súčasný návštevný poriadok pochádza z deväťdesiatych rokov. Vravíte, že nový návrh bol už na stole v roku 2009?

Áno, desať rokov sa pripravuje niečo, čo malo byť hotové. Teraz sa odrazu zistilo, že návštevný poriadok prestal platiť a rýchlo treba urobiť nový. Z nejakého dôvodu sa správa TANAP-u rozhodla vytvoriť ho sama. Je to, samozrejme, v jej kompetencii, no je dôležité si uvedomiť, že TANAP ako správca územia nie je jeho vlastníkom a nemôže sa stavať k správe v zmysle, že sú to naše Tatry a chránime si ich pre seba. Ak sú tu Tatry pre nás všetkých, tak je logické, aby vedenie TANAP-u prizvalo tých, ktorých sa návrh týka. Nič také sa nestalo a postavili nás pred hotovú vec.

Čo sú ale vaše konkrétne výhrady voči obsahu návrhu, ktorý pripravila správa TANAP-u?

Ak sú tu Tatry pre nás všetkých, tak je logické, aby vedenie TANAP-u prizvalo tých, ktorých sa návrh týka. Nič také sa nestalo a postavili nás pred hotovú vec. Zdieľať

Jedným z hlavných problémov je, že takzvané mäkké formy horolezectva, teda pohyb po ľahších horolezeckých cestách, kde chodieva veľká väčšina lezcov v Tatrách, je podľa návrhu možný len so sprievodcom. Ako skúsený horolezec by som si musel pri ceste do tretieho stupňa obťažnosti platiť horského vodcu. Pritom pri lezení vo vyššom stupni obťažnosti ho nepotrebujem. Pripadá mi to absurdné.

Ďalšou vecou je, že podľa návrhu bude možné ísť na výstup po východe slnka a vrátiť sa pred zotmením, čo nie je, najmä pri zimnom horolezectve, keď sú krátke dni, vždy možné.

Prečo?

Jedna z kľúčových zásad bezpečného pohybu v horách totiž je, že nástup pod stenu robíme ešte za tmy pri tvrdom zamrznutom teréne. Keď začne svietiť slnko, treba v rámci možností zísť dole, pretože sa začínajú uvoľňovať kamene. Podobne to platí v lete, keď prichádzajú búrky. Väčšinou je to okolo obeda a neskôr. Preto je pre horolezcov optimálne, aby začali už za tmy a v čase, keď prichádza búrka, mohli byť už späť na chate.

Obmedzuje návrh aj bežných turistov?

Ich sa to netýka, pretože chodia po značkovaných chodníkoch, ktoré nesmú opustiť. Najväčšia časť návštevníkov Vysokých Tatier sa ubytuje napríklad v Starom Smokovci alebo Tatranskej Lomnici. Odtiaľ vyjdú hore na chatu, dajú si pivo a klobásku a zídu dole. Ich sa tieto obmedzenia vôbec nedotýkajú. Ide o tých, ktorí nejdú po značkovanej trase, no chcú sa dostať na niektorý vrchol.

Šéf správy TANAP-u tvrdí, že niektoré z vašich pripomienok sú pochopiteľné, ale iné mu pripadajú ako z obdobia komunizmu. Vraví, že nechcete rešpektovať vlastnícke práva...

Je absurdné, ak si niekto myslí, že horolezci nechcú chrániť Tatry. Veď je to naše milované „ihrisko“, ktoré chceme zachovať pre ďalšie generácie. Zdieľať

Pýtam sa, kto je vlastníkom Tatier? Opäť je to argumentácia zonáciou, ktorá sa týka podhoria, no skalná oblasť Vysokých Tatier nepatrí žiadnym urbárnikom, ale štátu. Tieto argumenty vyťahuje vedenie TANAP-u pre tých, ktorí nie sú úplne zorientovaní.

Pred tridsiatimi rokmi bola jediná činnosť Štátnej ochrany prírody osadenie tabuliek, ktoré určovali zákazy a vyberanie pokút. A viem to z prvej ruky, lebo som bol zamestnancom štátnej ochrany prírody. Spoločnosť sa však posunula. Práve preto, že už nežijeme v komunizme a ľudia majú oveľa väčší pocit zodpovednosti vo vzťahu k prírode, nechceme len direktívne prikazovať a zakazovať. Vyvoláme tým prirodzene vnútorný odpor. Chceme dobrovoľne dodržiavať rozumné zásady ochrany prírody. Je absurdné, ak si niekto myslí, že horolezci nechcú chrániť Tatry. Veď je to naše milované „ihrisko“, ktoré chceme zachovať pre ďalšie generácie. TANAP nás horolezcov vidí ako nepriateľa a ohrozovateľa. Osobne ma to uráža. Päťdesiat rokov sa pohybujem v prírode a viem, ako sa k nej mám správať a rovnako drvivá časť horolezcov, turistov a skialpinistov.

Ochranou prírody argumentuje aj správa TANAP-u.

Neexistujú ale žiadne fakty, ktoré by hovorili, že doterajšia aktivita horolezcov a turistov by mala negatívny vplyv na životné prostredie Tatier. Počúvame nezmysly o úbytku kamzíkov. Momentálne je pritom rekordný stav počtu kamzíkov.

Nikto nehovorí, že nechceme poriadok, ale nech je taký, ktorý budú ľudia dodržiavať dobrovoľne z vlastného presvedčenia. Nie tak, že vás niekto priam núti, aby ste ho porušovali, lebo je nelogický.

Čo navrhuje vaša iniciatíva ako riešenie?

Chceme, aby bola vytvorená pracovná skupina, do ktorej budú pozvaní aj zástupcovia horolezcov, turistov a skialpinistov, a spoločne sme vytvorili moderný a logický návštevný poriadok, ktorý nikoho nediskriminuje a zohľadňuje skutočnú ochranu tatranskej prírody.
 


Výzvu Aj my sme Tatry! podporil taktiež moderátor a zabávač Juraj „Šoko“ Tabaček.

Ako hodnotíte celkovú kultúru turizmu na Slovensku. Čo by bolo potrebné zlepšiť?

Som presvedčený, že kultúra turizmu na Slovensku sa zvyšuje. Mám však pocit, že zo strany správcov horských území chýba väčšia osveta a posilňovanie pocitu prirodzenej zodpovednosti u ľudí vo vzťahu k prírode. Spoločnosť sa posunula a dnes to už nemôže fungovať iba na základe prísnych príkazov a zákazov. V súčasnosti sa hovorí o metóde takzvaného „nudgingu“, čo je akési „postrčenie“ vyvolávajúce pozitívne správanie. Práve o to by sa mali usilovať správcovia, aby ľudia dodržiavali poriadok nie pod hrozbou, ale sami od seba vďaka znalosti možných negatívnych dosahov na prírodu.

Pozitívnym príkladom je napríklad Horská záchranná služba, ktorá intenzívne komunikuje cez médiá výstrahy a nemusí sa postaviť do doliny a zakazovať do nej vstup, keď je lavínové nebezpečenstvo. To, že sa nájde zopár nezodpovedných ľudí, ktorí napriek upozorneniam idú do nebezpečnej oblasti, sa nikdy nezmení. Lenže takých ľudí my sami upozorňujeme a je ich stále menej.

V októbri uplynie tridsaťpäť rokov od momentu, keď ste vystúpili na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Kvôli smrti vášho horolezeckého partnera Jozefa Psotku, ktorý zahynul pri zostupe, ste expedíciu označili za neúspešnú. Pozeráte sa na to s odstupom času inak?

Nie, na tom sa nemá čo meniť. Ak vám zomrie parťák, jednoducho to nemôže byť inak. Bol som z toho zronený a trochu mi prekážalo, keď vedenie výpravy hovorilo o veľkom úspechu. Ak by pri hokejovom zápase zahynul váš spoluhráč, ťažko by ste zápas nazvali úspešným.

Na Everest ste vystúpili bez kyslíkového prístroja, čo sa dovtedy podarilo len malému počtu horolezcov. Pozeráte sa na výstupy s kyslíkom ako na neplnohodnotné?

Bol som z toho zronený a trochu mi prekážalo, keď vedenie výpravy hovorilo o veľkom úspechu. Zdieľať

Nerád hodnotím iných. Každý výstup na Everest je bez debaty veľmi vážny výkon. Myslím, že je to každého osobná vec, či si to chce uľahčiť a za každú cenu vystúpiť na vrchol. Vtedy využije všetky možnosti, ktoré mu v tom pomôžu. Je to celé o motivácii.

Môžem tam ísť preto, aby som mal úžasný intímny kontakt s prírodou a vtedy odmietam tieto umelé bariéry, ktoré mi v tom bránia.

Som toho názoru, že cieľom horolezeckej expedície nie je pokoriť vrchol, ako to, žiaľ, mnohí vnímajú. Samozrejme, vyjsť naň je obrovská radosť, ale hlavným zámerom nemá byť vystúpiť hore za každú cenu a urobiť si čiarku, že sa to podarilo. Cieľom je vrátiť sa domov živý. Horolezectvo je krásna hra a keď to niekto berie ako uspokojovanie svojho ega, ide zlým smerom.

Ja by som si však túto kyslíkovú masku nikdy nedal aj z dôvodu bezpečnosti. Organizmu vtedy nedovoľujem dobre sa aklimatizovať na vysokú nadmorskú výšku. Je to technické zariadenie, ktoré môže byť dvojsečnou zbraňou, ak sa nejakým spôsobom pokazí. 

V minulosti ste označili komerčné výstupy na Everest, ktoré sa za posledné roky rozmohli, za hnusný biznis.

Určitá skupina si z toho urobila v Himalájach obrovský kšeft, ktorý nedbá na bezpečnosť ľudí. Vodca výpravy vyberie od jedného účastníka viac ako 50-tisíc dolárov, pričom náklady sa pohybujú len okolo 10-tisíc. Takzvaní vodcovia, ktorí nikdy neboli na Evereste a často nemajú dostatočné skúsenosti, takto len s vidinou obrovského zisku organizujú výpravy, ktoré sa neraz končia tragicky. A je smutné, že Nepál ich podporuje, napriek tomu, že na krajinu to má negatívny vplyv. Sú veľký zdroj korupcie a to ďalej spôsobuje výrazné sociálne rozdiely. Ľudia žijúci v blízkosti hôr vďaka masovému trekingu príliš rýchlo zbohatli, no o pol kilometra ďalej sú už veľmi chudobné oblasti.

Dokáže dnes zvládnuť výstup na Everest ktokoľvek, ak na to má finančné prostriedky?

Určite nie, iba peniaze vás hore nedostanú. Musíte byť vytrénovaný, žiadna priemerná kondička nestačí.

Peter Hámor nedávno ohlásil expedíciu na vrch Dhaulágirí, na ktorý chce vyliezť novou cestou. Vy ste tam boli dvakrát a napriek výstupu na Everest ste si túto horu obľúbili viac. Prečo?

Iba peniaze vás hore na Everest nedostanú. Musíte byť vytrénovaný, žiadna priemerná kondička nestačí. Zdieľať

Everest sme vyšli ľahkým expedičným štýlom a bola to veľká skúsenosť. No kvôli smrti partnera sa mi s ňou spájajú smutné emócie. Na Dhaulágiri sme vyšli čistým alpským štýlom, čiže sme nemali žiadne fixné laná, kyslíkové prístroje, tábory a šerpov. Liezli sme to najférovejším a najčistejším spôsobom, ako sa v Himalájach dá, a podaril sa nám skvelý prvovýstup, ktorý sa údajne dodnes považuje za jeden z najťažších. Prežil som tam tiež silný duchovný zážitok.

Čo sa stalo?

Pri zostupe sme sa ocitli v tme na obrovskej pláni. Naše stopy zafúkalo a boli sme asi tri kilometre od miesta, kde sme nechali stan s vecami. V určitom momente som však pocítil, že viem, kadiaľ máme ísť. Išiel som za tým vnútorným hlasom a dostali sme sa tam. Dodnes to neviem racionálne vysvetliť. Ak by sa ma niekto po zostupe spýtal, či verím, že to bola nejaká duchovná pomoc, tak mu poviem, že neverím, ale viem. Ten výstup mi zmenil život a ovplyvnilo to aj moju budúcnosť a to, čo robím dnes.


Slovenskí horolezci Zoltán Demján (vľavo) a Jozef Psotka vystúpili 15. októbra 1984 na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Foto – TASR/Z. Demján

Dlhé roky ste boli vrcholovým manažérom v nadnárodnej firme. V súčasnosti pomáhate ľuďom v takýchto pozíciách ako kouč. Čo si pod tým máme predstaviť?

Koučovanie začína byť veľká móda. Význam pochádza z anglického slova „coach“, teda voz, ktorý vás odvezie z miesta A do miesta B. Kouč je vlastne odborník na počúvanie a porozumenie, ktorý občas položí nejakú otázku. V prvom rade sa vám snaží pomôcť pomenovať váš problém a následne to, kam sa chcete dostať. Potom vám pomáha v tom, aby ste zistili, čo je pre to potrebné urobiť, aby ste sa tam dostali. Kouč vychádza zo zásady, že každý má všetky odpovede na svoje otázky v sebe, len niekedy môžeme pomôcť sa k týmto odpovediam dostať.

Aké sú najčastejšie bariéry, ktoré im v tom bránia?

Strach z prevzatia zodpovednosti za svoj život. Nie je to totiž vôbec ľahká záležitosť. Koučovanie je jedna z ciest, ktorá v tom môže ľuďom pomôcť. Najväčší úspech kouča je, keď človek, ktorému pomáha, musí prísť za ním iba raz.

Stávajú sa také prípady?

Kouč je vlastne odborník na počúvanie a porozumenie, ktorý občas položí nejakú otázku.  Zdieľať

Veľmi zriedkavo. Chodia ku mne vrcholoví manažéri či riaditelia firiem s tým, že síce plávajú v peniazoch, ale nenachádzajú spokojnosť a šťastie. Mám skúsenosť, že za mnou prišiel veľmi bohatý človek, ktorý si uvedomil, že skutočný život nie je len o peniazoch. Niektorí sa zmenia, iní ešte nie sú pripravení na to, aby prevzali zodpovednosť za seba a aby niečo zmenili. Vtedy je to práca na dlhšie obdobie. Je to individuálne. 

Vedeli by ste povedať príklad človeka, ktorému ste cez koučovanie pomohli?

V dnešnej dobe sa do vysokých manažérskych pozícií dostávajú často ľudia v mladom veku. Jeden mladý muž raz prišiel za mnou s tým, že mu šéf povedal, že so svojimi kolegami komunikuje veľmi arogantne. Mal veľké znalosti a nedostatky dokázal pomenovať, no forma, akou to robil, bola pre druhých zraňujúca. Kolegovia mali z neho strach a vzájomná spolupráca viazla. Šéf mu povedal, že buď sa zmení, alebo svoju pozíciu bude musieť zanechať. Začali sme spolupracovať a postupne prichádzal na to, že keď porušuje základné princípy slušnosti a rovnováhy, čiže rešpektu, tak nemôže to dobre dopadnúť. Uvedomil si to a asi po roku a pol sa mu podarilo aj zmeniť spôsob komunikácie a dokonca si následne urobil koučovací výcvik, pretože chcel sám pomáhať kolegom.

Kto je Zoltán Demján



Narodil sa v roku 1955 v Bratislave, vyštudoval geológiu. Patrí medzi najúspešnejších slovenských výškových horolezcov. Vystúpil na tri osemtisícovky – Mount Everest (1984), Lhoce Šar (1984), Dhaulágirí (1988), pričom na všetky vyšiel prvovýstupom. Zdolal tiež najvyššie vrcholy kontinentov – Mt. McKinley, Kilimandžáro, Elbrus a Aconcagua. Neskôr sa venoval práci vrcholového manažéra v nadnárodnej firme, absolvoval manažérske kurzy v zahraničí. V súčasnosti pomáha top manažérom ako kouč a vedie semináre o leadershipe pre vzdelávaciu spoločnosť FranklinCovey.

 

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo