Čo dokázal Mikloško a čo treba dokázať v budúcnosti

Čo dokázal Mikloško a čo treba dokázať v budúcnosti

Slovensko sa mení skokmi a volebný čas skokom praje.

Všimnite si, čo všetko sme sa dozvedeli počas posledného týždňa pred voľbami (Bašternák, Kočner, Haščák) a čo sme sa dozvedeli v nedeľu ráno. Keď sú voľby, čas u nás plynie prudko rýchlejšie.

Voľby ponúkli tri správy o stave politiky.

Po prvé, ide o referendum o Smere, ktoré Smer prehrá. Kandidátka ideologicky vyhranenej neparlamentnej strany sa stane prezidentkou, taký obrovský náskok, vysoké zisky v mestách, na vidieku, medzi Maďarmi, v tradičných oblastiach na severe aj východe hovoria jasne: druhé kolo je formalita. Kiskov mandát pokračuje pod iným menom.

Mimo straníkov Smeru akosi nevidieť dôvod, v čom by mal byť Šefčovič iný. Dve podoby hodnotového liberalizmu, dve podoby pokrytectva (keď obidvaja hovoria o kresťanstve), jediné, v čom sa líšia je afinita k Ficovej strane. Smer v tejto krajine vládne, ale ako strana nemá väčšinu, preto je referendum o Smere vopred rozhodnuté.

Po druhé, 40 percent pre Čaputovú nie je 40 percent pre liberalizmus, hovoril o tom dnes jej predseda Ivan Štefunko a vieme to všetci. Otázka, ktorá je po prezidentských voľbách najdôležitejšia, sa týka budúcoročných parlamentných volieb. Svedčia tieto voľby o vzniku novej spoločenskej väčšiny?

Nuž, nie celkom. Musíme to opäť vidieť v dvoch líniách, vo vzťahu k strane Smer aj vo vzťahu k liberalizmu.

Pokiaľ ide o liberalizmus, väčšina slovenských voličov zostáva neliberálna, aj keď rozdiely medzi svetom Harabina a svetom Mikloškových voličov, svetom Kotlebu a svetmi Krajniaka či Chmelára zostávajú veľké. Neliberalizmus je široké pole, politicky ho zjednotiť do jednej koalície je nemožné. To by nahrávalo opozícii.

Prejdime k straníckemu kľúču. Ak by sme to nahrubo spočítali, krajina zostáva rozdelená zhruba 50 na 50. A to nie je v prospech opozície. Gravitačnú schopnosť, ako sme to videli minule, má najväčšia strana.

To platí, kým nie je prekročená mečiarovská čiara a to v našom prípade znamená zmarenie vyšetrovania Kuciakovej vraždy, imunita (amnestovanie) pre vlastných ľudí. Ak polícia vraždu vyšetrí, biznismeni-zločinci budú súdení a odsúdení, Ficova strana sa od Mečiara líši a mečiarovská línia nebola prekročená, inštitúcie štátu fungujú.

Navyše v našej sústave je (staro)nový chemický prvok, Harabinium, prirodzený koaličný partner Smeru. Tak ako si len ťažko predstaviť vládnu koalíciu, kde by bol Bugár a Matovič (opozičný variant), ťažkosti vyvoláva predstava vlády Ficovej strany s Kotlebom (nová podoba Ficovej vlády). Ruku na srdce, ak by ste sa ale mali staviť, čo považujete za pravdepodobnejšie?

Pohyb, ktorý vidíme, súvisí aj s tým, že nepresvedčivého a neschopného Danka, stagnujúci Smer, dokážu nahradiť a doplniť nové mená. Na to, aby sa Fico ocitol v menšine, stále niečo chýba...

Najmä ak si spomenieme, že aj Kiska porazil v roku 2014 Fica, ale Fico potom po voľbách 2016 zostavil vládu. Obávam sa, že rok pred parlamentnými voľbami sme na tom podobne: Ficova strana nedosiahne na Hrad, ale stále má bližšie k Úradu vlády. Na to, aby došlo k zlomu, ešte niečo treba.

Tretí odkaz volieb sa týka konzervatívneho spektra.

Najskôr výsledok Františka Mikloška: V roku 2004 získal 129-tisíc, v roku 2009 vyše 101-tisíc, teraz necelých 123-tisíc hlasov. Príliš konštantné na to, aby sa hovorilo o prehre. Zároveň všetci vieme, že politický úspech vyzerá inak.

Opäť dve roviny: po prvé, ak dnes niekto vysmieva Mikloška, mal by si položiť otázku, kto pre slovenský verejný život a politiku znamenal viac – Mikloško alebo Radičová? Mikloško alebo Kiska?

Ak to nestačí na zvolenie za prezidenta, niečo to znamená, ale nie nevyhnutne to vypovedá o Mikloškovi.

Tých 26 rokov (po 1993) nie je dlhá tradícia, ale už dlhšia ako tradícia Prvej čs. republiky. A pokiaľ ide o prezidenta, volíme si zásadne „dvojky“, ako to nazval Tomáš Němeček, politicky nevýrazné osobnosti, ktoré nevedia zaujať názorom, prejavom alebo odvážnym činom. Zatiaľ čo v parlamente sa politické osobnosti presadia a stávajú sa premiérmi, to znamená, že dokážu sformovať a viesť koalície, priamy väčšinový mandát nezískavajú. Naša politika má skrátka parlamentnejšieho ducha, než si uvedomujeme alebo pripúšťame. Ešte presnejšie, je nám vlastný kancelársky princíp. Premiér má výsadné postavenie v ústave aj v reálnej politike.

Ale späť k otázke.

Majú konzervatívci na to, aby sa raz náš kandidát stal prezidentom?

Od roku 1993 sa to nestalo. Ale úspech Zuzany Čaputovej ukazuje, že sa netreba cítiť druhorado, aj keď sme názorová menšina, netreba sa vzdávať ani spoločensky okrajových či polarizujúcich názorov.

Treba ale prekročiť niektoré limity. Mikloškova a Čarnogurského generácia si napríklad so sebou nesie svoj postoj k vzniku samostatného štátu v roku 1992-1993. Vieme, prečo konali tak, ako konali, ale aj tak. Vidíme to všade okolo a vidíme to aj doma: ústrednou témou konzervativizmu je štát, vlastenectvo. O štát ide v spore s nadnárodnými organizáciami, o štát ide v spore s kapitalizmom, o štát vo vynucovaní práva doma. Každá ďalšia konzervatívna generácia bude na tom lepšie.

Po druhé, treba sebavedomejšie vykročiť z vlastného územia kresťanských tém. Všimnite si, čo sa stalo, keď kresťania otvorili tému zákazu hazardu – uspeli, ale tému im prebrali iní. Všimnite si, čo sa stalo, keď kresťania sebavedomejšie chýbali na pódiách po zavraždení Kuciaka. Presnejšie, keď to hnutie neorganizovali. O spravodlivosti hovorili iní, tému začali reprezentovať iní.

Je dobre, keď kresťania nastoľujú svoje témy (ochrana manželstva, rodiny, života), ale podstatne sebavedomejšie treba reagovať na témy, ktoré nastoľuje krajina.

Je to trochu paradox, jediný z kresťanských politikov, kto na tribúne Slušného Slovenska stál, bol František Mikloško. Napokon, bol to opäť Mikloško, kto ukázal kresťanom smer pred rokom 1989 – Sviečková demonštrácia nebola len za náboženské požiadavky, ale aj za občianske slobody. Preto dnes Mikloška netreba haniť, ale na jeho životnom diele stavať.

Ak dnes niekto útočí na Mikloška, ničí tým odkaz, za ktorým stojí 120-tisíc voličov. To nie je cesta k väčšine, to je cesta k väčšiemu rozkladu a ničenie – z pohľadu našich dejín – dôležitej kolakovičovskej tradície.

Pretože, nemýľme sa, budúcnosť nemusí vyzerať len lepšie, ale aj horšie. Pozrite sa na stav našej cirkvi. Pozrite sa na naše strany. Alebo si predstavte, čo by znamenalo, ak by boli voľby bez nášho kandidáta, prípadne by nejaký stranícky káder stihol odstúpiť a podporiť kandidáta, ktorý napokon tiež odstúpil.

Horšie to môže byť vždy.

O päť rokov sa treba pokúsiť, aby to bolo lepšie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo