Štátnosť

Štátnosť

Foto: archív

Je zrejmé, prečo dnešný deň nie je sviatkom našej štátnosti. Ale jedna úvaha sa pri 80. výročí vyhlásenia Slovenského štátu ponúka.

Keď zomrel prezident Michal Kováč, na jeho pomník napísali, že bol prvý slovenský prezident. Ten nápis je vraj už odstránený, nebola to pravda. Nemyslel si to ani prezident Kováč, za prvého prezidenta, prirodzene, považoval Jozefa Tisa. To neznamená, že sa k nemu hlásil, je to len historický fakt.

Slovenský štát s dátumom vzniku 14. marec 1939 bol totalitný štát. Keby sme sa pustili do nuansovitej debaty, došli by sme k tomu, že to nebol režim nacistický ani čisto fašistický, ale totalitný bol. Trval krátko, nebyť vojny, nevznikol by. S vojnou aj skončil. Vzbúrilo sa proti nemu vlastné obyvateľstvo, viaceré inštitúcie, prišiel o elitu, ktorá by ho mala riadiť. Na čele stál kňaz, jeho režim pritom porušoval prirodzené právo. Ako napísal biskup Kmeťko, bola to haňba. Prezident viackrát z obavy o bezpečnosť opustil vlastný štát, navyše Slovensko v tom čase existovalo v historicky najmenších úzko „etnických“ hraniciach, s vazalským pomerom k štátu s dlhodobým programom Slovanov poraziť a likvidovať. To sa nedá oslavovať.

Po druhýkrát vzniklo Slovensko 28. októbra 1968, centralizované Československo s totalitným režimom sa zmenilo na federáciu, federálne orgány odvodzovali svoju suverenitu od národných, Československo bolo teda odvodené zo Slovenska a Česka, nie naopak. Opäť to bolo sprevádzané totalitným režimom, cudzími vojskami, vazalským postavením voči Moskve, v danom momente ešte silnejším ako v roku 1939. Nič na tom nemení, že Husák to mal premyslené už pred Augustom, alebo – ako to zachytil jeden text výtvarníka Vladimíra Kompánka – že proces demokratizácie a federalizácie nebol (pôvodne) v protiklade, naopak.

Ani to sa, prirodzene, nedá oslavovať.

Potom prišiel tretí pokus, január 1993. Po Tisovi a Husákovi prišiel moment Mečiara.

Na čelo štátu sa postavila elita, ktorá tunajšie pomery kriminalizovala, režim tlačila autoritárskym smerom, štát bol na hranici izolácie. Ani prvý január preto dodnes nefunguje ako integrujúci sviatok našej štátnosti. Nedá sa to.

Všimnite si tie paralely: vznikajúci štát má vždy problém s režimom, vzniká vďaka priazni (ak nie priamo vôli) niekoho silnejšieho – Berlína, Moskvy, Prahy. Štát má nielen problém s režimom, ale aj geopolitikou a Tiso, Husák ani Mečiar nevedeli problémy štátu, ktorý „založili“, riešiť.

A vždy sa objaví ešte niečo, nazval by som to vnútorná vitalita pomery meniť a štátnosť budovať.

Počas vojny to bola opozícia voči Tisovi, ktorá rástla a napokon viedla k Povstaniu. Najťažšej skúške, akou môže štát prejsť, vzbure proti vlastnému štátu. Ako napísal Tomasz Merta, je to konflikt, kde „vonkajšieho nepriateľa zastupuje nepriateľ vnútorný“, a „protivník je súčasne nepriateľom aj zradcom“.

Povstanie z nás definitívne spravilo zrelý politický národ. Ale platí ešte niečo, skúsenosť so Slovenským štátom zmenil politické myslenie celého politického spektra, demokratov aj komunistov.

Potom ako Husák presadil čs. federáciu sa to opakovalo v podmienkach komunistickej totality: vznikla opozícia, ktorá chcela iný režim, tajná Cirkev, púte a podpisovky, niekoľko Chartistov, samizdat. A najmä Sviečková demonštrácia, kde sa to všetko spojilo.

Pri Mečiarovi do tretice: Bola to opozícia, kto predefinoval režim, zaviedol reformy, urobil Slovensko európskym.

Náhoda? Ťažko.

Je to náš paradox, nemáme dátum, ktorým by sme si spoločne vedeli pripomínať štátnosť, ktorý by nás integroval ako politický národ, ale máme príbeh štátnosti, ktorý je integrujúci a víťazný. Pozrite sa na mapu východnej Európy, koľko národov zažíva presný opak. Náš príbeh je negáciou masarykovskej tézy o štáte, ktorý žije z ideí, ktoré ho založili.

Všimnite si vzťah k našim Maďarom. Vznik Slovenska v roku 1993 vítali maďarskí nacionalisti ako príležitosť, že Slovensko bude slabšie ako Československo, Budapešť bude bližšie ako Praha. Čo sa stalo? Presný opak, naši Maďari sa integrovali do politického národa lepšie ako kedykoľvek v minulosti. Dokázali sa ako jediní podieľať na vláde s Dzurindom a pravicou, aj Ficom a nacionalistami.

Viem, aj uhorský a československý štát boli našimi štátmi. Neboli sme v nich však hlavným štátotvorným elementom, čo menilo (niekedy až deformovalo) naše elity a naše spoločenstvo. Malo to vplyv na stratégiu, ako sa správať, aby sme niečo dosiahli v Budapešti alebo Prahe. Malo to vplyv na našu národnú povahu, naše náboženstvo, naše inštitúcie. Preto si musíme strážiť suverenitu nášho štátu aj v EÚ.

V roku 1939, neskôr v roku 1968 a najmä 1993 sa zmenilo veľa. Štátnosť menila naše elity, inštitúcie, poňatie práva aj geopolitiky. Tá zmena je taká veľká ako rozdiel medzi nacionalizmom a vlastenectvom. Majú rovnaký zdroj, a predsa volia iné prostriedky a sledujú iný cieľ. Až táto zmena robí z nášho príbehu príbeh plnohodnotne európsky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo