S „blahobytom za Tisa“ to bolo zložitejšie

S „blahobytom za Tisa“ to bolo zložitejšie

Detské ihrisko v Baťovanoch (dnešnom Partizánskom) okolo roku 1944. FOTO – Facebook/Baťovany

Spomienkový optimizmus o životnej úrovni v období slovenského štátu treba korigovať o niekoľko dôležitých súvislostí vtedajšieho ekonomického života.

Keď sa v roku 2006 arcibiskup Ján Sokol podelil s verejnosťou so svojimi spomienkami na detstvo za slovenského štátu, vyvolali jeho slová búrlivú mediálnu odozvu. „Nič nám nechýbalo, pritom bola ale vojna,“ povedal vtedy pre televíziu TA3.

V čase vyhlásenia slovenského štátu mal arcibiskup päť rokov. Keď sa skončila vojna, mal jedenásť. Na jednej strane disponovalo podobnými spomienkami ako on mnoho starších ľudí. Dávali do kontrastu ťažký život za 1. ČSR, ktorú v 30. rokoch vážne zasiahla Veľká hospodárska kríza, s relatívnym zvýšením životnej úrovne počas vojnovej konjunktúry za slovenského štátu. Takto sa to ostatne traduje v mnohých rodinách.

Na druhej strane sa o slovo prihlásili aj preživší príslušníci židovskej komunity s úplne odlišnou skúsenosťou. Im priniesol režim slovenského štátu nemilosrdnú konfiškáciu majetku v rámci arizácie a následne deportácie do vyhladzovacích táborov.

Obraz hospodárskeho života v rokoch druhej svetovej vojny je teda s odstupom času komplexnejší, než naznačujú subjektívne spomienky niektorých pamätníkov. A nezaobíde sa ani bez pozoruhodných paradoxov.

Na troskách ČSR

Hospodársky vývoj na Slovensku v rokoch 1939 až 1945 i jeho vnímanie veľkou časťou obyvateľstva sa nedá pochopiť bez poznania toho, čo mu predchádzalo.

Veľká hospodárska kríza zasiahla v prvej polovici 30. rokov aj Československo. Viedla k prepadu priemyselnej produkcie i cien poľnohospodárskych výrobkov. Roľníci, neschopní splácať úvery, čelili drastickej vlne exekúcií.

Obrovské množstvá ľudí boli bez práce. Ekonomický historik Ľudovít Hallon v knihe V medzivojnovom Československu odhaduje nezamestnanosť na Slovensku na vrchole krízy v roku 1933 na 22 až 25 percent!

No v druhej polovici 30. rokov začala pražská vláda v súvislosti s rastúcou hrozbou vojny viac investovať do infraštruktúry a výstavby nových podnikov aj na Slovensku, ktoré sa nachádzalo ďalej od predpokladanej frontovej línie budúceho konfliktu s Nemeckom.

Po industrializácii a novej hospodárskej politike začala volať aj nová generácia slovenských ekonómov, ktorá už vyrástla v medzivojnovej demokracii. Vznikali tak predpoklady, aby sa ťaživo vysoká nezamestnanosť znižovala.

„V atmosfére ohrozenia ČSR vojnovým konfliktom napredovala na Slovensku horúčkovitá výstavba zbrojárskych, ale aj chemických, kožiarskych a iných veľkopodnikov, ktoré spustili výrobu práve na prelome 30. a 40. rokov,“ píše už spomenutý Ľudovít Hallon, tentokrát v knihe Slovenská republika 1939-1945. „Vojnové potreby Nemecka a jeho satelitov zabezpečili odbyt moderným podnikom, ako aj technicky zaostalým závodom, ktoré v predošlom období stáli z dôvodu nerentabilnosti.“

Slovenská ekonomika sa tak z krízy začala spamätávať ešte pred vyhlásením samostatného štátu 14. marca 1939, respektíve pred vyhlásením autonómie 6. októbra 1938. Základy pre ekonomické zotavenie súviseli s blížiacou sa vojnou a boli položené už na sklonku existencie 1. ČSR.

Zaujímavý je tiež pohľad na personálne obsadenie dôležitých hospodárskych postov. Aj keď sa pozitíva v ekonomickom vývoji Slovenska počas druhej svetovej vojny stotožňujú s osobou prezidenta Jozefa Tisa, jeho hlavnou zásluhou na nich bolo, že riadenie hospodárstva pragmaticky prenechal vo veľkej miere profesionálnym ekonómom, dnes by sme povedali: „technokratom“. Medzi nimi najmä špičkovým odborníkom z radov regionalistov ako Imrich Karvaš a Peter Zaťko, ktorí neskôr ekonomicky zaisťovali aj Slovenské národné povstanie.

Je to jeden z paradoxov, akých sú naše dejiny plné: Životná úroveň za slovenského štátu, ktorou toľko operujú aj jeho dnešní zástancovia, bola čiastočne dielom politiky jednotlivcov, stojacich v skrytej opozícii voči HSĽS a usilujúcich sa obnoviť Československo.

Nemecko, kam sa len obzrieš

Pre krajinu ako Slovensko budú vzťahy s Nemeckom vždy dôležité – už len z titulu jeho veľkosti, geografickej polohy, počtu obyvateľov a ekonomickej váhy. No vo vzťahu k slovenskému štátu pôsobili tieto faktory zvlášť silným spôsobom.

Súčasťou Nemecka bolo totiž Rakúsko, kým Čechy a Morava tvorili Nemcami okupovaný Protektorát. A na jeseň 1939 padlo Nemecku za obeť aj Poľsko. S „Nemeckom“ sme tak susedili všade, okrem južnej a východnej hranice s horthyovským Maďarskom.

Samostatná slovenská hospodárska či obchodná politika bola za týchto okolností iluzórna. Aj keď sa predstavitelia ekonomických rezortov snažili rôznymi trikmi a taktizovaním držať si Nemcov a ich požiadavky čo najďalej od tela, hospodárske vzťahy Tretej ríše a Slovenska boli po každej stránke nerovné.

Kurz Ríšskej marky a Koruny slovenskej bol zafixovaný v pomere 1 RM : 11,62 Ks. Nemecká mena sa však počas vojny znehodnocovala rýchlejšie než slovenská. Podľa Ľudovíta Hallona na čiernom trhu sa časom dala ríšska marka kúpiť len za 4 koruny: „Nereálny výmenný kurz skresľoval skutočné proporcie vzájomnej obchodnej výmeny a umožňoval lacný výkup Slovenska nadhodnotenou markou.“

Umelo nízky kurz koruny síce podporoval slovenský export do Ríše, no systém clearingových účtov, cez ktorý sa realizoval vzájomný obchod, spôsoboval Slovensku problémy. Dlh Berlína voči Bratislave narástol na 10 miliárd Ks.

Záujmy Ríše v Slovenskom štáte strážili takzvaní „beráteri“, teda poradcovia v štátnych inštitúciách. Slovenská vláda mala hlásiť do Berlína, ak sa u nás plánoval vyrábať podobný tovar, aký sa už vyrábal v Nemecku.

Bolo to preto, že Nemci chceli, aby sa slovenská ekonomika rozvíjala nie v konkurenčnom, ale v komplementárnom vzťahu voči tej ich. Ľubomír Lipták vo svojej štúdii Ovládnutie slovenského priemyslu nemeckým kapitálom (vyšla ako súčasť výberu jeho textov s názvom Medzi Berlínom a Bagdadom) uvádza niekoľko príkladov, keď podnikatelia na Slovensku chceli z vlastnej iniciatívy rozbiehať napríklad výrobu klavírov, hračiek, kočíkov, žehličiek či dokonca šnúrok do topánok, no z Berlína dostali stopku.

Pokusy zaviesť výrobu elektród v Krompachoch či rozšíriť produkciu umelých vlákien vo Svite Nemci taktiež vetovali. „Ako plánovite brzdil nemecký kapitál rozvoj tých odvetví, ktoré mu mohli konkurovať, tak sa snažil podporovať tie odvetvia, ktoré mu mohli poskytnúť potrebné suroviny, polotovary,atď.,“ píše Ľubomír Lipták.

Zelenú od Nemcov mal na Slovensku rozvoj baníctva, rozširovanie potravinárskej výroby, ťažba dreva či výroba elektrickej energie. Tá posledná oblasť bola pre Nemcov dôležitá, lebo potrebovali energiu pre tých niekoľko veľkopodnikov, ktoré na Slovensku existovali. Nemecké koncerny ako IG Farben, Reichswerke Herman Göring či Deutsche Bank ovládli najväčšie slovenské podniky. Podarilo sa im to hlavne prevzatím pozícií českého kapitálu, ktorý dominoval na Slovensku pred rokom 1939.

Na nákupy do „Fressburgu“

Kombinácia vojnovej hospodárskej konjunktúry, odchodu časti pracovnej sily (asi 40-tisíc robotníkov ročne) do Nemecka a navlečenie tisícov mladých mužov do vojenských uniforiem viedla k faktickému vymiznutiu nezamestnanosti. 

Podľa Ivana Kamenca a Kataríny Hradskej robotnícke mzdy v rokoch 1938 až 1944 stúpli asi o 80 percent. Na druhej strane, inflácia bola ešte rýchlejšia. Životné náklady sa zvýšili o 118 percent.

Vzniklo asi 200 podnikov – prevažne menších. Postavilo alebo zrekonštruovalo sa asi 400 kilometrov dopravných komunikácií. Telefónna a telegrafná sieť sa rozšírila o 11-tisíc kilometrov a elektrifikovalo sa 800 obcí.

Až do roku 1944 Slovensko nebolo zasiahnuté spojeneckým bombardovaním ani priamo okupované. Ekonomika nebola totálne podrobená vojnovému úsiliu ako v Nemecku ani vykorisťovaná tak priamočiaro ako v nacistami obsadených krajinách. Vďaka tomu tu zásobovacia situácia bola o niečo lepšia v porovnaní s okolím. Kamenec a Hradská v knihe Slovenská republika 1939-1945 tiež píšu, že lepšiu zásobovaciu situáciu využívali aj slovenskí činitelia, aby uplácali nemecké delegácie potravinami.

Bratislave (po nemecky Pressburg) sa podľa spomienok pamätníkov vtedy zvyklo hovoriť „Fressburg“ od nemeckého „das Fressen“ (žrádlo).

Režim sa snažil získať si občanov aj sociálnou politikou. Zaviedli sa rodinné prídavky či jednorazové drahotné prídavky pre najchudobnejších občanov. Prípadne rekreačné pobyty pre deti z chudobných rodín.

Vznikli nové vysoké školy. Napríklad dnešná Ekonomická univerzita v Bratislave bola založená ako „Vysoká škola obchodná“ v roku 1940. Terajšia Slovenská technická univerzita, ktorá bola založená ešte za 1. ČSR v roku 1937 a mala sídliť v Košiciach, ktoré však boli pripojené k Maďarsku, začala fungovať až v roku 1939 v Bratislave pod názvom „Slovenská vysoká škola technická“.

Ľudovít Hallon veľmi nahrubo odhaduje, že v rokoch 1937 až 1943 narástol objem výroby na území Slovenska asi o 63 percent. Aj Múzeum SNP na svojom webe priznáva, že časť úspechu si môže pripísať tiež „šikovná hospodárska politika štátu“.   

Napríklad Peter Zaťko vymyslel systém mimoriadnych odpisov, ktorý podnikom umožňoval platiť nižšie dane, ak investovali prostriedky do rozšírenia výroby. Zaťkov životopisec Ivan Figura udáva, že jeho opatrenia stimulovali v rokoch 1940 až 1944 investície za 4,5 až 6 miliárd korún.

Tieto prostriedky jednak zostali v ekonomike, čím podporovali výrobu, jednak chýbali v štátnej kase, kde Nemci nemohli tlačiť na ich využitie na ciele, súvisiace priamo s podporou ich vojnového úsilia. Navyše, vytvárali priaznivú východiskovú situáciu pre slovenský priemysel po vojne.

Rôznymi účtovnými trikmi a falšovaním hospodárskych štatistík sa tiež slovenskí predstavitelia snažili miasť Nemcov. Imrich Karvaš napríklad vo svojich pamätiach uvádza, ako v roku 1943 Nemci prišli so žiadosťou, nech Slovensko vystrojí ďalšie dve divízie pre vojnu so Sovietskym zväzom. Bratislava sa bránila s tým, že pre vojakov nemá výstroj a má ju teda poskytnúť Nemecko. No ani Nemci nemali výstroj pre Slovákov nazvyš, tak od svojej požiadavky upustili.

Pod rúškom ochrany pred bombardovaním sa tiež presúvali zásoby na stredné Slovensko. To už bolo pre potreby pripravovaného Povstania.   

Treba si však priznať aj tienisté stránky rozmachu. Rozvoj slovenskej ekonomiky brzdili nielen Nemci, ale aj nedostatok surovín a časom tiež pracovných síl. V zásobovaní dochádzalo k výpadkom a popri čoraz zošnurovanejšej oficiálnej ekonomike vznikol čierny trh s nedostatkovým tovarom.

Štátom usmerňovaná ekonomika, v ktorej mocenské rozhodnutia vlády a úradov zohrávali väčšiu úlohu ako slobodná súťaž, vytvárala tiež obrovský priestor pre korupciu a klientelizmus. 

No najväčšou škvrnou na vojnovom období sú arizácie a následné deportácie židovského obyvateľstva. Tým viac, že na ich začiatku nestála ani tak etnická nenávisť ako skôr chamtivosť. 

„Primeraný podiel“

V predmníchovskej republike bol slovenský kapitál len chudobným príbuzným toho českého. Slovenské banky boli oproti tým českým malé a rozdrobené. Slovenskí podnikatelia sa realizovali najmä v malých a stredných podnikoch.

Do veľkej miery išlo o dedičstvo Rakúsko-Uhorska, kde sa rozvoju slovenského kapitálu kládli prekážky zo strany maďarizujúceho režimu. Za 20 rokov existencie 1. ČSR tieto deformácie nemohli úplne vymiznúť.

Česi navyše boli silne zastúpení v štátnej správe Československa. Historik Valerián Bystrický v Medzivojnovom Československu uvádza, že v roku 1938 bolo zo 4 300 četníkov na území Slovenska len 1 500 Slovákov.

Väčšie zastúpenie, než by zodpovedalo ich počtu, mali na slovenskej ekonomike tiež Židia ako tradične podnikavá menšina. Pozícia Čechov v štátnej správe a Židov v ekonomike bola dlhodobo tŕňom v oku ľudáckej propagande.

Kým ľudáci v predvojnovom období tvrdili, že riešenie je radikálne prerozdelenie koláča, regionalistickí ekonómovia hovorili o potrebe zväčšenia koláča: Jednak politikou, ktorá by stimulovala podnikanie všeobecne – a teda aj podnikanie Slovákov, jednak hovorili už na konci 30. rokov o potrebe lákania zahraničných investícií do slovenskej ekonomiky.   

Ľudáci sa však v októbri 1938 na Slovensku dostali k moci. Tisíce českých štátnych zamestnancov boli nútené odísť zo Slovenska. Po vzniku Slovenského štátu si čerešničky na torte slovenskej ekonomiky v podobe veľkých akciových spoločností pre seba vyhradili Nemci. Slováci si popri úradných miestach po odsunutých Čechoch mali polepšiť účasťou na arizácii židovského majetku.

Ľudáci to odôvodňovali akousi medzietnickou sociálnou spravodlivosťou. Hovorili o snahe „zaistiť nášmu elementu v hospodárskom živote primeraný podiel“. Skutočným motívom bolo vytvoriť si vrstvu ľudí, oddaných režimu, keďže od neho dostali „léno“, a zainteresovať ich takto aj na nemeckom víťazstve vo vojne. Keďže bolo zrejmé, že po nemeckej porážke by o svoje majetky zase prišli.

„Arizácia priniesla kontraproduktívne výsledky, lebo sa rýchlo zvrhla na primitívnu, úradmi riadenú hospodársku lúpež,“ píše historik Ivan Kamenec v už spomenutej knihe Slovenská republika 1939-1945.

Mala katastrofálny dosah na právnu istotu i stabilitu vlastníckeho práva, ktoré tu bolo hrubo pošliapané. Snaha dostať sa k židovskému majetku bola ďalším impulzom pre vzostup korupcie a klientelizmu.

Režim tvrdil, že Židia po stáročia vykorisťovali slovenský národ a ten si len berie naspäť, čo mu patrí. No noví vlastníci často nevedeli s podnikmi po Židoch hospodáriť, dokonca v niektorých prípadoch ohrozovali zásobovanie. 

Židia okradnutí o majetok, ktorým navyše zákon znemožňoval normálne sa živiť, sa stali pre režim sociálnou záťažou. Nemcami ponúknuté deportácie sa pre ľudákov stali východiskom, ako tento problém riešiť s konečnou platnosťou... To už je však námet na iný článok.

Išlo o bezprecedentnú ľudskú tragédiu. S odstupom času a v kontexte toho, že Slovenskému štátu chýbali pracovné sily, sa vyhnanie Čechov a deportácie Židov javia aj ako veľké mrhanie „ľudským kapitálom“, ktorý mohol byť použitý pre rozvoj Slovenska.

Zlomová skúsenosť  

Problém ľudí, ktorí s nostalgiou spomínajú, ako dobre sa žilo za Tisovho režimu, nie je, že by v mnohých ohľadoch nehovorili pravdu. Aj historici s kritickým postojom k slovenskému štátu priznávajú, že slovenská ekonomika vo viacerých ohľadoch napredovala.

Problém je, že to často nebola celá pravda a prosperita sa netýkala ani zďaleka všetkých alebo bola vykúpená za príliš vysokú cenu. Otázna bola tiež jej dlhodobá udržateľnosť. Ešte za vojny upozorňovali slovenskí ekonómovia, že až zbrojná konjunktúra pominie, bude potrebná bolestivá konverzia hospodárstva na mierovú výrobu.

No toto obdobie nesie so sebou ešte jeden paradox. Aj keď sa s koncom vojny Československo obnovilo, skúsenosť s akou-takou štátnou samostatnosťou počas najničivejšieho konfliktu v dejinách, ba s určitou prosperitou, zanechala Slovákom v hlavách akéhosi chrobáka. – Vedomie, že keď na to príde, dokážu si vládnuť aj sami.

Bol to veľmi odlišný pocit ako ešte 14. marca 1939, keď aj mnohí ľudáci mali obavy, či Slovensko zvládne Hitlerom nanútenú samostatnosť. No už v roku 1940 mohol Peter Zaťko napísať: „Naše hospodárstvo ukázalo sa byť životaschopným aj za podmienok veľmi ťažkých.“

Ten chrobák vojnovej skúsenosti s vlastnou štátnosťou z hláv časti Slovákov už nikdy nezmizol. A či už v dobrom, alebo zlom, zrejme poháňal aj volanie po štátnej samostatnosti v 90. rokoch.

Našťastie, druhý pokus Slovákov s vlastným štátom mal už demokratický obsah. No dobre si vládnuť sa učíme doteraz.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo