Daniel Pastirčák: Svet nie je divadlo, v ktorom Boh poťahuje povrázky

V živote prešiel obdobím utrpenia, pre ktoré nenašiel žiadny dôvod. K tomu sa pridalo utrpenie z absurdity, ktoré otriasalo základmi sveta, v ktorý veril. Napísal o tom Evanjelium podľa Jóba. Umelec, spisovateľ a kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák.

tr

Je Evanjelium podľa Jóba aj Evanjeliom podľa Pastirčáka

V istom zmysle áno. Veď každé čítanie, ako nám to pripomína Umberto Eco, je okrem hľadania „zámeru autora“, či presnejšie „zámeru textu“, i uskutočňovaním „zámeru čitateľa“. Čitateľ má predsa nejaké pohnútky, ktoré ho vedú k tomu, že siahne po knihe a začne ju čítať. Zámer čitateľa do textu vnáša súradnice otázok a očakávaní, s ktorými k čítaniu pristupuje. To je sieť, do ktorej loví v mori textu malé rybky významov. Vďaka tej sieti niektoré rybky uloví, iné mu prekĺznu pomedzi prsty. Istotne sa to isté stalo i mne s Jóbom.

"Evanjelium" človek nenapíše len tak...

V živote som prešiel obdobím utrpenia, pre ktoré som nenašiel žiadny dôvod. K holému utrpeniu sa tak pridávalo utrpenie z absurdity, ktoré otriasalo základmi sveta, v ktorý som veril. Všetky moje zaručené pravdy, sa pod tým zemetrasením zrútili ako hrad z piesku. V živote som stretol a stále stretám ľudí, ktorý prešli podobnými otrasmi. Nuž, siahol som po Jóbovi v nádeji, že na tú najtrýznivejšiu a najľudskejšiu z tém – tému absurdného utrpenia – vrhne nejaké nové nečakané svetlo. Do príbehu Jóbovej bolesti som tak vložil svoju vlastnú bolesť i bolesť príbehov ľudí, ktorých som v ťažkých chvíľach sprevádzal. V hlase Jóbových trúfalých výkrikov, ktoré zbožnému uchu znejú ako záplava rúhania, som počul svoj vlastný umlčaný hlas. Jób tak dával slová tomu, čo som sa ja sám neodvážil vysloviť.

Slovenčina pozná úslovie „Jóbova zvesť“ ako správu o nešťastí. Neobsahuje však Jóbov príbeh predsa len happy end a nemalo by toto slovenské úslovie niesť, paradoxne, opačný význam?

Happy end na konci Jóbovej knihy mnohým komentátorom robí ťažkú hlavu. Pôsobí povrchne a umelo, akoby tam bol pridaný iba dodatočne. Niektorí sa prikláňajú k názoru, že ten trochu gýčový záver odvážneho diela tam vpísal nejaký neskorší redaktor, aby zmiernil temný tón knihy, a napokon zachránil Bohu reputáciu. Problém je v tom, že kniha akoby mala dva závery. Jób predsa dosiahne, čo hľadal i bez záverečného happy endu, ba dosiahne ho práve vďaka jeho absencii. „Doteraz som o tebe počul iba rozprávať, no teraz ťa videlo moje oko.“ Tieto slová nepovie uzdravený, znovu bohatý, a hojným potomstvom obdarený Jób. Povie ich bedár sediaci so svojou bolesťou v popole.

"Boh svetu ponechal tajomstvo slobody, preto je nevypočítateľný."

Zdieľať

Načo nám je ten - podľa vás zbytočný - happy end?

Domnievam sa, že autor ním knihu ukončil nie preto, aby všetko napokon vysvetlil, ale preto, aby všetko znovu zotáznil. Otázkou kniha začína, otázkou i končí. Čitateľovi by totiž bez toho záveru hrozilo, že po tom, čo opustil jednu „jazykovú hru“, uviazne v „druhej“. Jóbov text nemilosrdne dekonštruuje dogmatickú predstavu sveta, ktorý sa riadi etickou kauzalitou príčiny a následku: dobrí sú odmieňaní šťastím a požehnaním, zlí zas potrestaní kliatbou a utrpením. Na konci knihy nám však hrozí, že upadneme do opačného dogmatizmu – dogmatizmu bezbrehého skepticizmu a agnosticizmu. Happy end hovorí „nie“ i druhej krajnosti. Svet nie je bábkové divadlo, v ktorom Boh poťahuje povrázky a veci sa dejú. Boh svetu ponechal tajomstvo slobody, preto je nevypočítateľný. Nemožno ho vysvetliť bezo zvyšku. No svet nie je ani priestorom celkom ponechaným na seba, Boh v ňom pôsobí svojím zámerom, a občas sa ten zámer prejaví v podobe prekvapivého fenoménu, ktorý zvykneme označovať slovom zázrak.

„A Pán dvojnásobne rozmnožil Jóbovo imanie,“ čítame v Starom zákone. Čitateľ si nevdojak pomyslí, že to sa Jóbovi vlastne oplatilo trpieť. „A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok, takže mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov rožného statku a tisíc oslíc. Mal tiež sedem synov a tri dcéry.“

Jóbov happy end je problematický i tým, že je povrchný a nepresvedčivý. Veď ako mohol kŕdeľ novonarodených detí Jóbovi nahradiť deti, ktoré umreli. Ľudská bytosť nie je predmet, vec, ktorú možno nahradiť inou vecou toho istého druhu. Každý človek je jedinečný, jeho strata je nenahraditeľná. Happy end neprichádza ako Božia odpoveď na Jóbove otázky, prichádza ako odozva na Jóbou modlitbu za nepriateľov. V závere Boh vyriekne svoj úsudok: Jób o Bohu hovoril pravdu, zatiaľ čo jeho priatelia v snahe Boha obhájiť o Bohu klamali. Jób má priniesť obetu za ich hriech. Má priniesť obetu pre ľudí, ktorí ho zranili tak, ako nikto iný. Má priniesť obetu za hriech, ktorým mu ublížili. Tou obetou Jób dospieva k zavŕšeniu svojej cesty. Koná akt milovania nepriateľa. Stáva sa tak predobrazom Krista, ktorý sa modlí na kríži: „Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ Záverečný happy end nie je odpoveďou na Jóbove absurdné utrpenie, je znamením pre iných, že cesta jeho premeny bola zavŕšená.

Môže byť kresťan zrelý, kým nezažije podobnú skúsenosť ako Jób?

Jednou z podstatných čŕt kresťanského pohľadu na realitu je rešpekt pred jedinečnosťou ľudskej individuality. Každá ľudská osoba je jedinečná, je teda neopakovateľná a v istom zmysle neporovnateľná s inými. Každý dozrievame v iný plod, plod, ktorý tu ešte nikdy predtým nebol. Nuž i štruktúra a charakter toho dozrievania je jedinečná. Neexistuje predloha, vopred daný vzor zrelosti. Viem si predstaviť, že istý typ individuality dozrieva k svojej plnosti i bez priamej skúsenosti absurdného utrpenia. Taká individualita je azda uchránená od reflexie tej najtemnejšej stránky ľudského jestvovania. Viem si predstaviť, že práve vďaka tej nereflektovanosti je viac uspôsobená na iné úlohy a ciele. Domnievam sa však, a tejto domnienke nemôžem uniknúť, že hĺbka, ktorú vnímame v inom človeku, je hĺbkou utrpenia, ktoré v živote podstúpil, a hĺbka jeho múdrosti je odrazom odvahy postaviť sa temnej skutočnosti tvárou v tvár.

Môže byť cirkev zrelá a zdravá, pokiaľ tiež nečerpá z biblickej knihy Jób? Aká je Cirkev bez Jóba?

Odpoveď na túto otázku je priamo závislá na tom, v akom zmysle tu budeme o cirkvi hovoriť. Cirkev je bezo sporu inštitúciou. Inštitúcia je spoločenským konštruktom, neosobným usporiadaním úradnej autority, úradných kompetencií a ich vzájomnej funkčnej previazanosti. Inštitúcia nemá žiadny vzťah k realite absurdného utrpenia. Stretnutie utrpenia s inštitúciou býva spravidla odcudzeným stretnutím. Inštitúcia zastáva Božiu vec neosobným spôsobom. Ak však budeme hovoriť o cirkvi ako o živom organizme jednotlivých ľudských bytostí spojených Božím povolaním v Kristovi, perspektíva sa mení. Tu možno povedať, že cirkev dospieva sama k sebe práve cez poctivý, angažovaný postoj k rozmanitým podobám utrpenia vo svete. Cirkev je, samozrejme, v pokušení túto absurditu prehliadať v mene obhajoby Boha.

Možno nájsť v Biblii nejaký Jóbov náprotivok?

Knihu Jób možno čítať ako satirickú polemiku s dogmatikou Mojžišovskej teológie odmeny a odplaty: Boh je dobrý a spravodlivý, Boh je všemocný. Svet je teda spravodlivo spravovaný: zlí sú v ňom potrestaní nešťastím, chudobou, neplodnosťou, dobrí sú odmenení bohatstvom, zdravím, prosperitou a  požehnaním. Autor knihy Jób svojho hrdinu najprv predstaví ako reklamný spot na teológiu prosperity zbožného. No robí to len preto, aby vec v nasledujúcich kapitolách postavil na hlavu. Spravodlivému Jóbovi sa dejú všetky pohromy, ktoré by podľa Mojžiša mali dopadnúť na hlavu bezbožníka. Jóbovi priatelia tento tradičný obraz Boha obhajujú. Obhajujú ho i za cenu toho, že napokon Jóba, ktorého prišli potešiť, odsúdia ako najväčšieho hriešnika. Jób im protirečí: Tak to nie je! Mnohí zlí prosperujú a dobrí trpia! Ako je to naozaj, neviem... Jób tu vystupuje ako agnostik, Boha nevie vysvetliť, stal sa mu nekonečným tajomstvom. Na konci knihy zmĺkne a vstupuje do toho tajomstva, aby sa s Bohom stretol ako so skutočnosťou. Keď sa Boh napokon ozve, povie Jóbovým priateľom: „Hnevám sa na vás, lebo ste o mne nehovorili pravdivo, tak ako môj služobník Jób.“ 

"Svet nie je ani priestorom celkom ponechaným na seba, Boh v ňom pôsobí svojím zámerom, a občas sa ten zámer prejaví v podobe prekvapivého fenoménu, ktorý zvykneme označovať slovom zázrak."

Zdieľať

Čo Jób odkazuje cirkvi v jej inštitucionálnej podobe?

V čase reformácie Erasmus Rotterdamský varoval obe strany sporu: Lutherovu i pápežovu. Staviate proti sebe pevné tvrdenia o veciach, o ktorých nemôžeme mať jednoznačnú mienku, upozorňoval Erasmus v závere svojho spisu o slobodnej vôli: Ak sa svojich prehnaných tvrdení budú obe strany naďalej urputne držať, vidím už, že sa medzi nimi rozpúta zápas ako medzi Achillom a Hektórom, ktorých od seba dokázala odtrhnúť len smrť, lebo boli obaja tak divokí.“ V spätnom pohľade Erasmove slová vyznievajú ako proroctvo. Ak by sme sa svojich jednoznačných pevných tvrdení vzdali a vstúpili do otvoreného dialógu, hľadania Božej skutočnosti, ktorá nás o nekonečno presahuje, nebolo by prekliatí, nebolo by náboženských popráv ani náboženských vojen. Nuž odkaz knihy Jób pre cirkev je hádam práve v tom: v každej generácii sa usilovať o premenu strnulej odcudzenej inštitúcie v živú, ľudskou krvou pulzujúcu skutočnosť. Autentická ľudskosť pápeža Františka je nám v tom znamením nádeje.

Evanjeliu podľa Jóba píšete, že ak chceme o Bohu hovoriť pravdivo, mali by sme hovoriť rečou svedectva. Aké by malo byť to naše svedectvo?

Božiu skutočnosť človeku, ktorý „Boha nerieši“, nemožno sprístupniť vo forme dogmatických propozícií. Tie majú význam pre tých, ktorí veria a chcú si svoje myslenie o Bohu usporiadať do prehľadnej a čo najspoľahlivejšej mapy. Božiu skutočnosť inému človeku možno sprístupniť iba formou autentického svedectva. V istom zmysle je každý človek nenahraditeľným svedkom. Každý človek je svedkom svojej vlastnej existencie. Svojich vlastných nádejí, zúfalstiev, radosti i utrpenia, viery i pochybností. Byť svedkom znamená odkryť druhému túto skrytú vnútornú skutočnosť. Svedok zaváži, iba ak je pravdivý. Neskrýva pred druhým svoje zlyhania, svoju neistotu, pochybnosti, nekladie svoju vieru pred druhého ako triumfálnu propagandu. Tak nás to učí apoštol Pavel: „Tento poklad však máme hlinených nádobách, aby nesmierna moc bola z Boha a nie z nás. Zo všetkých strán sme sužovaní, no nie tiesnení, sme bezradní, no nie zúfalí, sme prenasledovaní, no nie opustení, sme zmietaní, no nehynieme." Byť svedkom znamená odkryť druhému svoju hlinenú nádobu, svoju bezradnosť, súženie, zmietanie, aby v nej mohol uvidieť moc Boha, ktorá nie je z nás. "Preto sa najradšej budem chváliť svojimi slabosťami," napíše Pavel v závere Druhého listu Korinťanom, "aby vo mne prebývala Kristova sila."

Život človeka prirovnávate k zlatu očisťovanom v ohni: „Falošné predstavy zhoreli v mukách utrpenia, zostalo iba to, čo je skutočné: Neviem Ťa, Bože, Ty ma vieš, patrím tvojmu procesu, nechávam sa ním utvárať v dôvere a vernosti.“ Prečo sa zlato očisťuje v ohni? Prečo človek, aby stratil klamlivé obrazy o sebe, o Bohu, o Cirkvi, o ľuďoch, o svete, musí prejsť bolesťou?

Problém človeka nie je v prvom rade intelektuálny. Náš problém sa skrýva v strede našej vôle. Zo záhadného dôvodu, ktorý Biblia nazýva hriech znamenajúci vôľu byť tu ako Boh namiesto Boha, lipneme na sebe, naša vôľa chce, aby sme boli v strede sveta: mať viac, byť viac než ostatní, ak by to bolo možné, viac než všetko, čo je. Táto iluzívna, zvrátená vôľa nemôže byť napravená čírou reflexiou. Rozum je iba bezmocným pozorovateľom toho, čo s nami robí naša túžba, centrum našej vôle. Tá vôľa môže byť premenená iba bezprostrednou existenciou. Existenciou, v ktorej si bytostne uvedomíme svoju podmienenosť – fakt, že všetko, kým sme, je nám darované z tajomstva bytia, ktoré nás o nekonečno presahuje. Utrpením vôľa stráca všetko, čím by chcela byť, všetko, na čom lipla ako na svojej veľkosti. Preto prijaté utrpenie môže spôsobiť očistenie a premenu. To isté utrpenie však, ak je neprijaté, môže spôsobiť i opak. Ten, kto prešiel utrpením, už nikdy nebude taký istý. Vyjde z neho buď ako lepší alebo ako horší človek. 

Je utrpenie človeka trestom za jeho hriechy?

To je perspektíva Jóbových priateľov. Ak by sme zostali iba pri Mojžišovi, taká perspektíva by sa nám natískala ako biblický obraz Boha. Ježiš v evanjeliu takúto perspektívu odmieta. Autor Jánovho evanjelia popisuje stretnutie Ježišovej skupiny s človekom slepým od narodenia. „Kto zhrešil on alebo jeho rodičia?“ pýtajú sa učeníci. Ich myšlienkový svet je blízky svetu Jóbových priateľov. Ježiš takúto perspektívu odmieta: „Ani on, ani jeho rodičia.“ Hovorí: „Stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“ To je evanjeliová perspektíva – utrpenie tu nie je ako trest, ale ako príležitosť k zjaveniu Božej skutočnosti, ktorá by inak zostávala skrytá. Naše utrpenie treba prijať ako cestu k tomu, čo ešte v tej chvíli nepoznáme. Utrpenie iných je výzvou premeniť láskou nezmyselnú bolesť na udalosť zmyslu.

"Ak by sme sa svojich jednoznačných pevných tvrdení vzdali a vstúpili do otvoreného dialógu, hľadania Božej skutočnosti, ktorá nás o nekonečno presahuje, nebolo by prekliatí, nebolo by náboženských popráv ani náboženských vojen."

Zdieľať

Zaujalo ma pomerne paradoxné tvrdenie, že Boh sa Jóbovi za utrpenie, ktorým ho skúšal, nijako neospravedlňuje ani ho nevysvetľuje či nekomentuje. Očakávali by sme však opačné – že Boh odhalí Jóbovi zmysel jeho utrpenia...

Sme iba notou v Božej hudbe. Nota môže poznať svoje vlastné miesto v procese hudby, nemôže však poznať celok – zmysel hudby. Zmysel utrpenia je ľudsky nevysvetliteľný. Boh ho nevysvetľuje, lebo ho človeku v jeho obmedzenom bytí vysvetliť nemožno. Ako hovorí Pascal: Sme pripútaní k jedinému bodu v priestore a čase, obklopení večnosťou, ktorá nás predchádzala a večnosťou, ktorá príde po nás. Nuž, ako by nám niekto, i keby to bol sám Boh, mohol vysvetliť zmysel toho, ako sa utrpenie nášho jestvovania vzťahuje k celku bytia? To, čo sa zjavuje, nie je vysvetlenie, zjavujú sa hodnoty. Láska, pravdivosť, sloboda, pokora... To stačí. Nota potrebuje poznať harmóniu, takt, svoje miesto v osnove, a veriť v zmysel hudby. Pekne to vyjadril Hermann Hesse: Vieru, ktorú mám na mysli, nie je ľahké vyjadriť slovami. Dala by sa vyjadriť asi takto: Verím, že život, ktorému očividne chýba zmysel, predsa len zmysel má, prijímam, že nie je v mojich silách pochopiť tento hlbší zmysel rozumom, som však ochotný slúžiť mu, aj keby som sa preň mal obetovať. Vynasnažím sa uskutočniť, čo život v týchto okamihoch odo mňa žiada, aj keby to protirečilo bežným zvyklostiam a zákonom.

Má zmysel znášať utrpenie, ktoré sa nám zdá byť nevysvetliteľné a neočakávané? Zvlášť keď ani Boh neposkytuje vysvetľujúcu odpoveď?

Premeniť utrpenie na zmysel je tou najdôležitejšou úlohou na ceste k tomu, aby sme sa z cicavca, homo sapiens, stali človekom. Bez tejto premeny totiž neobhájime v sebe ani zmysel šťastnejších chvíľ nášho života. Veľa o tom písal Viktor Frankl. Tej múdrosti sa naučil v prostredí najabsurdnejšieho utrpenia – v koncentračnom tábore. Keď príde tá chvíľa a budeme musieť podstúpiť cestu absurdným utrpením, netreba márniť čas zbytočnými otázkami: „Prečo?“ Každá odpoveď, ktorú si dáme, bude ilúziou. Tu má zmysel iba jediná otázka: ako sa mám k neradostnej nevyhnutnosti postaviť tak, aby ma nepokrivila, ale urobila zo mňa lepšieho človeka?

Matúš Demko

Foto: archív Daniela Pastirčáka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo