Deportácia ako happy-end

Deportácia ako happy-end

Foto: filmový Zain, hrá ho Zain Al Rafeea. Zdroj: FB profil režisérky Nadine Labaki

Švédsko je ďaleko, prevádzačská mafia krutá, pozornosť sa presúva inde.

Kafarnaum je emotívny, silný film. Získal množstvo cien a nominácií po celom svete, okrem iného Cenu poroty v Cannes, bol aj medzi finálovými nomináciami na najlepší cudzojazyčný film, ale Oskara napokon nemá (celý zoznam cien). Libanonská režisérka Nadine Labakiová (1974) písala aj scenár, ide teda o osobnú autorskú výpoveď.

Zain, hlavná postava, je 12-ročný odvážny chlapec s ufúľanou šticou a citlivým pohľadom, je rozumnejší a samostatnejší, ako napovedá jeho vek. Je si blízky so sestrou, ktorá práve začne menštruovať, pomáha jej to skrývať, kradne pre ňu vložky, čelí žiadostivosti obchodníka, pre ktorého je už ženou. Nasleduje nútený sobáš, jej odchod z domu a neskôr dráma, ktorá je podstatou filmu.

Zainova domácnosť, to je veľa detí, otec-asociál aj bez alkoholu, chudoba, žiadne dokumenty, obete v každom možnom zmysle slova. Dejisko je Bejrút v Libanone, islam predpokladáme kvôli nútenému sobášu, ale nijako viditeľne nevstupuje do obrazu ani deja. Náboženstvo tu nehrá rolu.

Zain utečie z domu, skočí z blata do kaluže, ujme sa ho etiópska migrantka Rahil/Tigest s neplatnými dokladmi, ktorej bude pomáhať s jej možno ročným synom Yonasom. Ona pracuje, on sa stará v slume, večera a trochu pokoja za odmenu. Častý detský plač patrí k tomu. Scény, ktoré potešia, sú násobne prevážené tými, kde vám bude tesno pri srdci.

Nebudem prezrádzať dej drámy, oplatí sa film vidieť, len dve poznámky k odkazu diela.

Prvá sa týka demografie. Zain v jednom momente žaluje svojich rodičov za to, že sa narodil. Je to len krátka scéna, pre liberálne publikum to bude pointa filmu, aj keď ide o umelý a silený prvok. Všetko ostatné pôsobí realisticky, toto je ideologický odkaz, presne taký, aby zapadol do grantovej schémy prezidenta Macrona po jeho radikálnom prejave, kde spojil mnohodetnosť a nevzdelanosť. Strach v pozadí možno spojiť s odhadmi OSN, že v roku 2100 bude žiť v Afrike 4,5 miliardy ľudí.

Je to slabina filmu.

Druhá téza je silnejšia. Film sa končí opatrným happy-endom, etiópska emigrantka bez dokladov sa síce dostane do väzenia, jej ročný syn Yonas zostáva v slume s 12-ročným Zainom, dráma ďalej graduje, jej zúfalstvo nepozná hranicu, ale napokon je deportovaná aj s malým synom do Etiópie. Tá nešťastná žena zažila niečo horšie, ako je deportácia, strach zo straty svojho malého syna, väzenie aj vykorisťovanie je oproti tomu nič. 

Aj Zainov sen o Švédsku, kde sa všetko môže, je nerealizovateľný. Rodina, napriek všetkým vzburám a problémom, je stále kruh a miesto, kde treba problém riešiť.

Film tým poukazuje na zmenu paradigmy v téme imigrácie. Švédsko je nepredstaviteľne ďaleko, prevádzačská mafia krutá, že pozornosť sa prirodzene presúva inde.

Zmenenú paradigmu z inej perspektívy dopĺňa kniha Douglasa Murraya Podivná smrt Evropy, na ktorú ma nedávno upozornil jej prekladateľ do češtiny Alexander Tomský. Al hovorí, že Murray geniálne štylizuje, osobne by som prijal menej slov, ale kniha je aj napriek tomu dobrá a informačne zaujímavá. Ukazuje napríklad, ako málo je – historicky vzaté – Británia otvorená imigrácii. Keď sa napr. Anglicko otvorilo hugenotom, potom ako čelili pogromom vo Francúzsku, prišlo ich len niekoľko desiatok tisíc a na tento akt otvorenosti sa spomína celé storočia. Angličania boli napriek koloniálnej ríši dosť uzavretým štátom, vyššia miera imigrácie bola veľmi ojedinelá, preto je prípad otvorených hraníc v posledných 15-20 rokoch dosť neobvyklý.

Murray má v knihe viac zaujímavých odkazov, pre Východoeurópana je cenné vidieť, do akej miery problém zhoršili liberálne elity (z obidvoch strán), ktoré dokázali vyobcovať a ostrakizovať aj inak úspešných a populárnych politikov ako Enoch Powell, ktorý bol inak členom konzervatívnej strany a napriek enormnej popularite bol politicky popravený.

O pol roka to budú štyri roky, čo Angela Merkelová zmenila paradigmu diskusie o imigrácii. Za ten čas sa veľa zmenilo, film Kafarnaum ukazuje, že inak sa treba pozerať aj na Libanon a ďalšie krajiny, kde žijú milióny utečencov, a inak sa treba pozerať aj na deportácie. Hoci sa to kedysi nezmestilo do jednej vety, môžu byť happy-endom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo