Politika 19. január 2015

Potrebujeme dať viac právomocí Európskemu súdu pre ľudské práva?

Veronika Remišová
Veronika Remišová
Krátko pred Vianocami prebehla v zahraničných médiách krátka správa o tom, že Súdny dvor Európskej únie, ktorý sídli v Luxemburgu, vydal negatívne stanovisko k pristúpeniu Európskej únie k Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP)[1]. 800px-european_court_of_human_rights_court_room.jpg ...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Veronika Remišová

Potrebujeme dať viac právomocí Európskemu súdu pre ľudské práva?
Krátko pred Vianocami prebehla v zahraničných médiách krátka správa o tom, že Súdny dvor Európskej únie, ktorý sídli v Luxemburgu, vydal negatívne stanovisko k pristúpeniu Európskej únie k Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP)[1]. 800px-european_court_of_human_rights_court_room.jpg ...

Krátko pred Vianocami prebehla v zahraničných médiách krátka správa o tom, že Súdny dvor Európskej únie, ktorý sídli v Luxemburgu, vydal negatívne stanovisko k pristúpeniu Európskej únie k Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP)[1].

Pristúpenie EÚ k Európskemu súdu pre ľudské práva bolo jednou z priorít novej Európskej komisie a predovšetkým jej prvého podpredsedu Fransa Timmermansa, ktorý má základné ľudské práva vo svojom portfóliu a opakovane tento cieľ deklaroval pri svojom ustanovujúcom vypočúvaní v Európskom parlamente. Dá sa povedať, že negatívny posudok Súdneho dvora EÚ je prvým neúspechom novej Európskej komisie v oblasti ľudských práv, no napriek tomu si dovolím povedať, že je to dobrá správa.

Právomoci Európskej únie v oblasti ľudských práv

Na medzinárodnej úrovni sú ľudské práva zvyčajne zakotvené v zmluvách alebo medzinárodných dohodách. Pokiaľ však ide o základné práva v Európskej únii, tieto sa vyvíjali postupne cez judikatúru Súdneho dvora EÚ. V Európskych zmluvách (primárne právo EÚ) neboli základné práva vôbec zmienené, a teda zmluvy nedávali EÚ priamu právomoc k prijímaniu legislatívy alebo k špecifickým aktivitám vo vzťahu k základným právam vo všeobecnosti. Ich koncept sa vyvíjal len postupne a ich rešpektovanie bolo uznané Súdnym dvorom EÚ v 60-tych rokoch.

"Negatívny posudok Súdneho dvora EÚ k pristúpeniu EÚ k ESĽP je prvým neúspechom novej Európskej komisie v oblasti ľudských práv, no napriek tomu si dovolím povedať, že je to dobrá správa."

Posledná zmluva - Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla platnosť v roku 2009, na rozdiel od predchádzajúcich zmlúv formálne uznala Chartu základných práv EÚ. Charta základných práv EÚ sa tak stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Únie s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy. Charta základných práv EÚ ma 6 pilierov: dôstojnosť, slobody, rovnosť, solidarita, občianstvo, spravodlivosť. Dôležité je však uvedomiť si, že pokiaľ ide o členské štáty pôsobnosť Charty je obmedzená a Charta je pre členské štáty záväzná len v rozsahu aplikácie práva EÚ.

Charta nezavádza nové ľudské práva, ale vychádza z ústavnej tradície členských štátov: „Rešpektujúc právomoci a úlohy Únie, ako aj dodržiavanie zásady subsidiarity, táto charta opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty...“ (Charta základných práv EÚ).

Pokiaľ však ide o inštitúcie a orgány EÚ, Charta sa na ne vzťahuje neustále. Ak ich legislatívne alebo nelegislatívne akty porušia Chartu základných práv, Súdny dvor EÚ môže tieto akty zrušiť.

Odkedy bola Charta prijatá, Súdny dvor EÚ ju v rozsudkoch cituje stále častejšie. V roku 2011 bol počet prípadov odvolávajúcich sa na Chartu základných práv 43, v roku 2013 sa strojnásobil na 114 prípadov. V niektorých oblastiach, ako napríklad v oblasti rovnosti medzi ženami a mužmi, môže viesť judikatúra Súdneho dvora EÚ aj k takým excesom, ako je rozsudok v prípade Test-Achats[2], ktorý je príkladom ľudsko-právneho aktivizmu ad absurdum. V tomto prípade sa na Súdny dvor EÚ obrátilo belgické združenie spotrebiteľov Test-Achats a protestovalo proti smernici EÚ 2004/113/ES. Táto smernica ustanovila ako všeobecné pravidlo, že nesmie existovať priama alebo nepriama diskriminácia medzi mužmi a ženami pokiaľ ide o ceny tovarov alebo služieb. Smernica však stanovila výnimku pre hodnotenie poistných rizík, kde pohlavie môže byť jedným z určujúcich faktorov ceny. Žalobcovia spotrebiteľskej organizácie tvrdili, že táto výnimka je v rozpore so zásadou rovnosti medzi ženami a mužmi. Súdny dvor EÚ následne potvrdil, že táto výnimka nie je v súlade s článkom 21 (nediskriminácia) a 23 (rovnosť medzi ženami a mužmi) Charty základných práv EÚ. Mnohí právnici sa domnievajú, že tento rozsudok výrazne presiahol právomoci Súdneho dvora s presahom do legislatívnych právomocí[3].

Čo by znamenalo pristúpenie EÚ k Európskemu súdu pre ľudské práva

Keďže Lisabonská zmluva hovorí o pristúpení EÚ k Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu, nová Komisia si vytýčila túto agendu ako jeden z prioritných cieľov v oblasti ľudských práv vo svojom pracovnom programe na rok 2015. Ako som spomenula vyššie, prvý podpredseda Európskej komisie Frans Timmermans základné práva dostal aj do svojho portfólia, čím sa ich význam v celkových politikách EÚ ešte znásobil.

Zmyslom pristúpenia EÚ k Európskemu súdu pre ľudské práva bolo, aby sa na tento súd mohli obrátiť aj jednotlivci, ak si myslia, že EÚ alebo inštitúcie EÚ porušujú ich ľudské práva. V súčasnosti jednotlivci môžu žalovať len jednotlivé štáty, nie však Európsku úniu.

Na prvý pohľad to vyzerá ako atraktívna myšlienka, ktorá však prináša viacero rizík. Opatrné stanovisko sformuloval aj popredný britský think tank Policy Exchange, ktorý podotkol, že pristúpenie k ESĽP by mohlo mať negatívne dôsledky na trvanie a prieťahy sporov a navyše nie je doriešená otázka, či by rozsudky ESĽP neboli nadradené judikatúre Najvyššieho súdu. Takisto nie je jasné, či a aké skutočné benefity by pristúpenie prinieslo občanom EÚ[4]. Tieto obavy samozrejme platia aj pre Slovensko, hoci u nás žiadna debata k tejto téme neprebehla. Navyše, ak by v budúcnosti chcela nejaká krajina odstúpiť od Európskeho súdu pre ľudské práva, bude to ťažšie v prípade, ak EÚ bude jeho zmluvnou stranou. Slovensko samozrejme o tejto alternatíve nikdy neuvažovalo, vo Veľkej Británii je však táto debata dlhodobo aktuálnou témou. Mimochodom, členstvo v Rade Európy nás stojí 2,6 milióna EUR (údaj z roku 2013), z toho pol milióna prispievame práve na Európsky súd pre ľudské práva.

"Jednou z najväčších výhrad Súdneho dvora EÚ je fakt, že EÚ nie je štát, a preto nemôže mať identickú úlohu, ako ostatné zmluvné strany, ktorými sú jednotlivé štáty. Dohoda bola navrhnutá tak, ako by EÚ štátom bola."

V tomto kontexte je odmietavé stanovisko Súdneho dvora EÚ[5] k návrhu dohody o pristúpení EÚ k ESĽP potešujúcou správou. ESĽP by pristúpením EÚ získal ďalšie kompetencie. V stanovisku sa zároveň konštatuje nerovnomerná záväznosť rozsudkov – rozsudky ESĽP budú záväzné pre Európsku úniu, avšak naopak to nebude platiť, rozsudky Súdneho dvora EÚ nebudú pre ESĽP záväzné. Jednou z najväčších výhrad Súdneho dvora EÚ je však fakt, že Európska únia nie je štát, a preto nemôže mať identickú úlohu, ako ostatné zmluvné strany, ktorými sú jednotlivé štáty. Dohoda bola navrhnutá tak, ako by EÚ štátom bola. Praktickým dopadom vyplývajúcim z dohody, kde EÚ má úlohu „kolektívneho“ štátu, je aj to, že EÚ by musela mať pri Európskom súde pre ľudské práva svojho sudcu, tak ako iné krajiny.

Navyše, pristúpením EÚ k Európskemu súdu pre ľudské práva, ESĽP by vyžadoval, aby sa štáty navzájom kontrolovali a monitorovali, či dodržiavajú základné práva (tzv. „peer review process“). Tento princíp je v protiklade s princípom vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ktorý platí v EÚ.

Koncept ľudských práv je veľmi dôležitý, avšak rovnako dôležitá je aj parlamentná demokracia. V dnešnej dobe sú ľudské práva predmetom rôznych interpretácií, ktoré sú často ideologicky a politicky motivované. Judikatúra ohľadom ľudských práv by mohla byť pokušením pre sudcov, aby nahrádzali nástroje parlamentnej demokracie, bez náležitej občianskej kontroly a zodpovednosti občanom.

Pristúpenie EÚ k Európskemu súdu pre ľudské práva nie je uzavretou záležitosťou, no ak sa nakoniec dospeje k nejakej dohode, bude ju musieť schváliť každý členský štát EÚ. Slovensko by minimálne malo spraviť analýzu benefitov a nevýhod, ktoré z potenciálneho pristúpenia vyplývajú, ako aj viesť relevantnú diskusiu o tom, či skutočne potrebujeme takéto zneprehľadnenie a skomplikovanie mechanizmov ochrany ľudských práv s ťažko odhadnuteľnými následkami.

Veronika Remišová
Autorka je spolupracovníčka Postoy.sk. V minulosti po dobu 10 rokov pracovala v Európskej komisii v Bruseli.

Ilustračné foto: wikipedia.org (licencia CC)

Poznámky:

[1] Tieto dve inštitúcie, hoci sa často zamieňajú majú odlišné právomoci a postavenie:
- Európsky súd pre ľudské práva bol založený v Štrasburgu v roku 1959 na prejednávania týkajúce sa porušení Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950. Zmluvnou stranou Európskeho súdu pre ĽP sú všetky štáty, ktoré sú členmi Rady Európy, t.j. 47 štátov vrátane 28 členov EÚ. Európsky súd pre ĽP ani Rada Európy nie sú inštitúciami EÚ; Rada Európy je medzinárodnou organizáciou európskych štátov. Na Európsky súd pre ľudské práva sa môžu obrátiť jednotlivci a žalovať štát, ak porušuje ich ľudské práva.
- Súdny dvor Európskej únie alebo Európsky súdny dvor (do novembra 2009 Súdny dvor Európskych spoločenstiev) je jednou z inštitúcii Európskej únie. Súdny dvor EÚ rozhoduje na základe priamych žalôb okrem iného najmä o porušení povinnosti vyplývajúcej zo zakladajúcich zmlúv EÚ, o zákonnosti aktov Únie, o nekonaní inštitúcii Únie, náhrade škody spôsobenej Úniou, zákonnosti rozhodnutia Európskej rady alebo Rady o reštriktívnych opatreniach proti členskému štátu vydaného z dôvodu závažného porušovania hodnôt Európskej únie dotknutým členským štátom. Súdny dvor poskytuje výklad právnych predpisov EÚ, aby sa zabezpečilo ich rovnaké uplatňovanie vo všetkých členských štátoch EÚ. Takisto rozhoduje právne spory medzi vládami členských štátov a inštitúciami EÚ. Aj jednotlivci, spoločnosti alebo organizácie sa môžu obrátiť na súd so žalobou, keď majú pocit, že inštitúcia EÚ porušila ich práva.
[2] Test-Achats, prípad C-236/09 [2011].
[3] European Scrutiny Committee, The Application of the EU Charter of Fundamental Rights in the UK: a State of Confusion (HC 2013-14, 979)
[4] Adam Weiss, „EU Accession to the European Convention on Human Rights: the State of Play and the Added Value for Victims of Human Rights Violations in Europe“ European Human Rights Law Review, 4 391-396 (2012).
[5] Pozri úplné znenie stanoviska tu.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0