Predčasný nezdar strednej generácie politických lídrov

Predčasný nezdar strednej generácie politických lídrov

Daniel Lipšic a Vladimír Palko na snímke z roku 2006, keď ešte obaja boli tvárami KDH. FOTO TASR – Henrich Mišovič

Kresťanská demokracia je dnes u nás v kríze aj preto, že predčasne prišla o svoju strednú generáciu politických osobností.

Kresťanská únia pod vedením Anny Záborskej a Branislava Škripeka dnes predstavila svojich kandidátov do volieb do Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnia v máji. O podobný okruh voličov sa v nich bude uchádzať KDH Alojza Hlinu i KDŽP Štefana Kuffu.

Argument vekom

Ak sa začítate do diskusií na sociálnych sieťach či pod článkami o stave, do ktorého sa dostala konzervatívna kresťanská politika na Slovensku tridsať rokov po Nežnej revolúcii, okrem iných motívov sa v nich opakuje aj jeden, ktorý stojí za pozastavenie. Znie nejako takto: Anna Záborská už má svoj vek, vlastne podobne ako František Mikloško. Obaja si užili čas na politickom výslní a mali by teraz uvoľniť miesto mladším...

Lenže argument vekom si pýta zdržanlivosť. Je pravda, že Mikloško má 71 rokov, kým Záborská 70 rokov. Na druhej strane, Konrad Adenauer sa stal prvým (a mimoriadne úspešným) povojnovým západonemeckým kancelárom ako 73-ročný a zostal ním ďalších 14 rokov. Ronald Reagan sa stal americkým prezidentom krátko pred svojimi 70. narodeninami a bol ním ďalších osem rokov.

Politika nikdy nezvykla diskriminovať podľa veku. Skúsenosť a nadhľad šedín sa v nej totiž zvykli zúročiť.

No je ešte iný dôvod, prečo v oboch voľbách v roku 2019 – prezidentských i tých do europarlamentu – hája česť kresťanskej politiky sedemdesiatnici Záborská a Mikloško. Posledné roky totiž vyvrhli z politiky veľkú časť osobností strednej generácie, ktoré boli kedysi považované za nádeje kresťanskej demokracie.

Záborská (ročník 1948) a Mikloško (ročník 1947) majú generačne blízko k zakladateľovi KDH a jeho dlhoročnému predsedovi Jánovi Čarnogurskému (ročník 1944). Bývalý slovenský premiér je dnes vnímaný najmä cez prizmu svojich svojráznych geopolitických názorov. No viacerí zo starých „kádéhákov“, ktorí ho zažili ako lídra hnutia v 90. rokoch, si pochvaľujú, ako sa o KDH dovnútra staral.

Nechal vedľa seba vyrásť okruh výrazných a viditeľných politických osobností. Prízvukoval im, aby využívali možnosti napríklad na zahraničné štúdium či stáže, ponúkané spriatelenými konzervatívnymi stranami zo západnej Európy. A snažil sa ich tlačiť, aby sa profilovali odborne i programovo.

Cez generačnú prizmu

Čarnogurského KDH malo silné „kádrové rezervy“, akoby bolo 30-percentnou stranou, no jeho výtlak bol len okolo desať percent. Vznikalo z toho napätie. Mladší politici mohli mať pocit, že by to vedeli robiť lepšie a dať kresťanskej demokracii na „kresťanskom“ Slovensku konečne preferenčné rozmery nemeckej CDU či rakúskych ľudovcov.

Cez generačnú perspektívu sa dá pekne demonštrovať cesta, ktorú si kresťanská politika prešla k tomu, čo sa dnes javí ako hromada črepín. Ak sa niekomu sedemdesiatnici Záborská a Mikloško javia ako „starí“, natíska sa otázka, kde sú dnes kresťanskí demokrati – šesťdesiatnici?

V druhej polovici 90. rokov, keď KDH bolo hlavnou oporou protimečiarovského spojenectva, sa popri Čarnogurskom a Mikloškovi stali výraznými tvárami hnutia tandem Mikuláš Dzurinda a Ivan Šimko (obaja majú v súčasnosti 64 rokov) a o niečo mladší Vladimír Palko (61 rokov) či Ján Figeľ (59 rokov).

Čo sa s nimi medzitým stalo? Dzurinda a Šimko snívali svoj sen o KDH ako strane, ktorá by sa mala viac otvoriť liberálom a postupne by aj preferenčne vyrástla na úroveň nemeckej CDU. V roku 1996 Mikuláš Dzurinda súboj o post predsedu KDH s Jánom Čarnogurským prehral. No svoj pokus o širokospektrálnu stredo-pravú stranu sa napokon pokúsil realizovať v SDK, respektíve od roku 2000 v SDKÚ.

KDH ten pokus skoro pochoval. Do SDKÚ odišla časť jeho osobností a tiež asi tretina pôvodných voličov.

Politici KDH a DS vyčítali ešte roky Dzurindovi, že porušil dohodu o návrate k pôvodným stranám. Naopak, Dzurindovi obhajcovia argumentovali, že ako premiér širokánskej koalície, v ktorej vtedy bola ešte aj postkomunistická SDĽ a Schusterova SOP, potreboval mocenské zázemie v podobe vlastnej strany.

Slovenská demokratická a kresťanská únia prešla štvoro parlamentnými voľbami. Podporu mala v najlepších časoch okolo 15 až 18 percent. Bolo to viac ako KDH v 90. rokoch i neskôr, no ďaleko od čísiel nemeckej CDU.

Kauza Gorila zdecimovala podporu pre SDKÚ v parlamentných voľbách v roku 2012 na 6 percent. V roku 2016 sa už pod vedením Pavla Freša ani nedostala do Národnej rady. Mikuláš Dzurinda je dnes prezidentom think-tanku Európskej ľudovej strany v Bruseli a hoci by ako bývalý premiér teoreticky prichádzal do úvahy ako kandidát na prezidenta, jeho meno stále budí averziu značnej časti verejnosti.

Niekdajší Dzurindov politický druh Ivan Šimko sa s ním rozhádal na konci roka 2003 a spolu so Zuzanou Martinákovou a ďalšími poslancami opustili SDKÚ. Jeho ďalšia politická kariéra bola pozoruhodná.

Založili spolu Slobodné fórum, no na jeho čelo prekvapujúco zvolili členovia Martinákovú a o polroka neskôr Šimko opustil aj tento projekt. Založil Misiu 21. Tá bola skôr námetom pre politickú satiru, a v roku 2010 sa Šimko vrátil do... KDH.

Za pozornosť však stojí kniha Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara, ktorú Ivan Šimko vydal vlani. Mladým ľuďom môže sprostredkovať informácie nielen o porážke mečiarizmu, ale tiež o politických reáliách, z ktorých vyrástla naša súčasná politika.

Konzervatívec

Na rozdiel od Mikuláša Dzurindu a Ivana Šimka zostal Vladimír Palko verný KDH počas štiepenia, ktoré vyústilo do vzniku SDKÚ v roku 2000. Úspešný exminister vnútra v druhej Dzurindovej vláde, kde musel zvádzať boje napríklad s Pavlom Ruskom, opustil KDH v roku 2008. Pripojili sa k nemu František Mikloško, dnes už zosnulý Pavol Minárik a Rudolf Bauer.

Štvorica politikov po voľbách v roku 2006 totiž nechcela ísť do vlády so Smerom. Časť vedenia KDH však áno. V roku 2007 Palko neuspel v súboji s Pavlom Hrušovským o post predsedu KDH. Keď ďalší rok odišiel, založil stranu Konzervatívni demokrati Slovenska. Sympatický politický projekt sa však neuchytil a Palko sa vrátil k matematike a činnosti vysokoškolského pedagóga. O politike však naďalej píše ako autor článkov na Postoji či pozoruhodnej knihy Levy prichádzajú.

Dzurinda, Šimko ani Palko tento rok nekandidujú ani na prezidenta, ani do EP. Z ich generácie sa však na kandidátke KDH chce stať europoslancom Ján Figeľ. Bývalý eurokomisár a minister dopravy vo svojej politickej kariére dosiahol funkčne vysoko. Žiaľ, práve pod jeho vedením KDH skončilo v roku 2016 mimo Národnej rady. Nie práve najlepší odrazový mostík do ďalšej kampane.

Ak si „kádéhácki“ aparátnici mohli dlho hovoriť, že všetky projekty, ktoré založili odídenci z hnutia, napokon pohoreli, po roku 2016 platí, že skončilo aj staré KDH. Kritické množstvo voličov im odčerpalo OĽaNO i Procházkova Sieť. Tvár, ktorú sa hnutiu snaží dať Alojz Hlina, je témou na iný článok.

Mladšia stredná generácia

Dzurinda, Šimko, Palko a Figeľ sa dajú označiť za staršiu strednú generáciu niekdajších politických talentov konzervatívnej politiky. No existuje ešte mladšia stredná generácia. Jej nádejnými tvárami boli predovšetkým dnes 45-ročný Daniel Lipšic a 46-ročný Radoslav Procházka.

Dvaja talentovaní právnici s top medzinárodným vzdelaním. – Obaja odišli z KDH v čase, keď bol predsedom Ján Figeľ. Nie však naraz.

Lipšic odišiel spolu s Janou Žitňanskou v máji 2012, Procházka vo februári 2013. Obaja boli zrejme rozčarovaní dlhodobými pomermi v KDH, ktoré vnímali ako prekážku pre vlastný politický rozlet. Ani jeden z tejto dvojice však nechcel politicky pôsobiť pod tým druhým.  

Lipšic založil stranu, ktorá mala ambíciu byť nielen podľa názvu „Novou väčšinou“. Chcel sa otvoriť aj liberálom, čo odišli zo SaS, no možno práve to sa stalo strane NOVA osudným. Záchranou malo byť spojenectvo s Igorom Matovičom. Lipšica však z politiky vyradila dopravná nehoda s tragickým následkom v roku 2016.

Príbeh Radoslava Procházku vyzeral ešte pred piatimi rokmi sľubne. V prvom kole prezidentských volieb skončil tretí. Získal cez dvadsať percent voličov, čo mu vytvorilo politický kapitál pre založenie vlastnej strany Sieť. No tá skončila ako základ pre súčasnú vládnu koalíciu a onedlho sa rozpadla. Radoslav Procházka je taktiež mimo politiky...

Milan Krajniak, ktorý má 46 rokov, síce neštudoval ani na Harvarde, ani na Yale, no z mladšej strednej generácie konzervatívnych politikov a žiakov Čarnogurského politickej školy má ako jediný v súčasnosti niečo ako politickú kariéru. Je podpredsedom hnutia Sme rodina a kandidát na prezidenta.

Na rozdiel od iných sa nepokúsil opustiť konzervatívne geto výpadom smerom k liberálnemu voličovi, ale k tomu, počúvajúcemu na akúsi slovenskú verziu trumpovského populizmu. Pre časť konzervatívnych voličov spojením s Borisom Kollárom poprel svoje konzervatívne korene. V kampani sa výslovne ako konzervatívec ani neprofiluje.

V posledných prieskumoch agentúr FocusAKO skončil Milan Krajniak s ešte nižšími percentami ako František Mikloško. Takže sa zdá, že aj pre ten trumpovský populizmus u nás chýba „populus“. Alebo ho lepšie obsluhujú iní kandidáti.

A čo mladá generácia?

Je ľahké kritizovať Mikloška a Záborskú, že sa radšej nevenujú záhradke. No konzervatívne pole generácie, ktorá ich mala nahradiť, je dnes politickým cintorínom osobností i straníckych projektov.

Aby nedošlo k omylu, prirodzene, každý je nahraditeľný. Vždy sa nájde niekto, koho možno dať na kandidátku. Alebo kto si do politiky odskočí z biznisu, neziskového sektora, prípadne z prostredia kresťanských komunít.

No tento článok hovorí o profesionálnych politikoch v tradičnom zmysle slova, ktorí dlhodobo vykonávajú stranícku prácu, cibria sa odborne a vytvárajú si politický i mediálny priestor. V tomto zmysle je konzervatívna politika dnes rozbitá.

Iste, ešte sú tu dvadsiatnici a tridsiatnici. Kolégium Antona Neuwirtha či Spoločenstvo Ladislava Hanusa majú ambíciu formovať ľudí pre dlhý pochod inštitúciami. A je možné, že niektorí z nich sa dajú aj na politickú dráhu.

No tu sa ešte mená pre stranícke prostredie musia vyprofilovať. Akurát my sme sa dostali v súčasnosti do stavu, že profilovať nanovo sa musí aj konzervatívne stranícke prostredie vo všeobecnosti.  

Pre najmladšiu konzervatívnu generáciu môže byť politika ešte ťažším terénom než pre tú strednú. Staršia a stredná generácia kresťanských konzervatívcov síce neboli politicky väčšinové, ale boli aspoň kultúrne väčšinové. Mladá generácia tradičných kresťanov vyrastá už v prostredí, ktoré je voči jej hodnotám miestami nepokryte nepriateľské. A to so sebou prináša nové nástrahy i zvody.

Aká je cesta von? Reflex v prvej chvíli zavelí, že treba volať po nových tvárach a z nich sa azda niektorá uchytí. No možný je aj iný scenár.

Časom sa do politiky môžu vrátiť aj niektorí z tých, ktorých návrat sa dnes javí beznádejne. Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, ale dokonca aj Mikuláš Dzurinda môžu mimo každodennej politiky počas nasledujúcich piatich, desiatich, pätnástich rokov naakumulovať nový reputačný kapitál, skúsenosť i múdrosť, ktoré v politike využijú, ak sa naskytne správna príležitosť.

Nikdy nehovor nikdy! Kto by povedal, že Churchillova politická kariéra sa po neúspechu dardanelskej operácie počas prvej svetovej vojny ešte spamätá? A to jeho najlepšie obdobie v politike ešte mala prísť.

Ani slovenskú konzervatívnu kresťanskú politiku ešte netreba odpisovať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo