Nie som Charlie

Minulotýždňový útok na parížsku redakciu časopisu Charlie Hebdo zo strany fanatických moslimov vo mne na chvíľu opäť prebudil prchavé emócie a nutkania nájomného novinára. Bola to samozrejme horúca správa, ale bolo to aj čosi viac, útok smeroval na „nás“. Niečo treba urobiť, napísať, vyhlásiť, čokoľvek – hneď teraz! Ešte skôr, než sa začne rozmýšľať.

Reakcia samotného satirického časopisu bola umlčaná. (Takto by to asi povedali ich redaktori.) Všetci prominentní zamestnanci, medzi nimi aj slávny redaktor a štyria slávni karikaturisti, boli mŕtvi. Vonku však zaplnili ulice desaťtisíce ľudí s nápisom „Je suis Charlie“ [„Ja som Charlie“] a inými známkami chvíľkovej solidarity.

V tejto chvíli sa zdá, že fanatikom sa podaril hetrik. Ľudia, ktorých považovali za rúhačov, sú popravení. Tento skutok otriasol celým Francúzskom. A moslimovia široko-ďaleko bolo označení za vyvrheľov. Všetko toto bolo zamýšľané.

Toto nebola okopírovaná operácia

Útočníci sú možno psychopati, ale každý, kto videl krátke videoklipy zo streľby, si musel všimnúť, že boli riadne vyškolení. Toto nebola okopírovaná operácia ako iné nedávne útoky vo Francúzsku, keď napríklad blázniví moslimovia vrážali autami do davu.

"Táto operácia bola starostlivo naplánovaná, disciplinovaná a mala ukázať, čo možno očakávať v budúcnosti, keď sa ostrieľaní zabijaci z 'kalifátu' v Sýrii a Iraku vrátia domov do Európy a do Ameriky."

Zdieľať

Táto operácia bola starostlivo naplánovaná, disciplinovaná a mala ukázať, čo možno očakávať v budúcnosti, keď sa ostrieľaní zabijaci z „kalifátu“ v Sýrii a Iraku vrátia domov do Európy a do Ameriky. Sú bezohľadní, a vidia, že my nie sme. To im dáva výhodu ďaleko väčšiu, než je výber zbraní.

Veľa sa toho narozprávalo o „obrane našich hodnôt“. To hrá presne do karát fanatikom, lebo vedia, že žiadne nemáme. Chcú zdôrazniť rozdiel medzi veriacimi a neveriacimi, chcú presvedčiť ostatných moslimov, zvlášť mladých, že našou jedinou obranou je rúhanie, a to je možné poraziť.

Chcú tiež, aby sa mladí moslimovia, ktorí bývajú na západe, cítili izolovaní: chcú ich zainteresovať do veci. Chcú zaviesť políciu, ktorá ich prenasleduje, priamo do srdca moslimského geta, kde sa budú cítiť extrémne nevítaní.

Umiernené moslimské organizácie vo Francúzsku a po celom svete, ktoré chcú len „žiť a nechať žiť“, útoky rýchlo odsúdili. Už sa naučili robiť to veľmi rýchlo. Naučili sa tiež, že ich odsúdenie musí byť jasné. Hoci si možno mysleli, že Charlie Hebdo je nevkusný časopis, ktorý sa často a hrubo vysmieval z ich proroka, teraz na to nebol čas.

Aj toto sa však stalo zamýšľaným dôsledkom násilných útokov: zahanbiť „umiernených.” Signál vyslaný mladým s testosterónom je takýto: “My máme výsledky, oni len prázdne ruky.”

Islamisti o nás vedia viac, než my o nich

Asi najsmutnejšiu reakciu v rámci našej „vojny proti teroru“, aj keď je táto nálepka nepresná, možno počuť od skutočných hlupákov na západe: tých, podľa ktorých „toto nie je o islame,“ aj keď im je úplne jasné, že je to o islame a o ničom inom.

Politická korektnosť momentálne nedovoľuje žiadne nálepky. Ocitla sa v slepej uličke, lebo nenachádza žiadne pozitívne hodnoty, ktoré by mohla brániť, a preto ani nemá ako pochopiť ľudí, ktorí sa snažia o jej anihiláciu. Úplne jej stačí jej vlastný nihilizmus, a moslimskí fanatici vedia aj to. Vlastne o nás vedia oveľa viac než my o nich, vďaka našej zanovitej slepote.

"Obálka Charlie Hebdo z roku 2010 zobrazuje pápeža Benedikta, ako drží nad hlavou kondóm a hovorí Ceci est mon corps. ('Toto je moje telo.') Bol to typický príklad toho, ako sa tento časopis snažil šokovať."

Zdieľať

Namiesto pozitívnych, kresťanských hodnôt, ktoré v každom jednom bode zodpovedajú moslimským hodnotám (buď sa s nimi zhodujú alebo sú s nimi v rozpore), v súčasnosti prezentujeme holé nič. Naša “sloboda” je vyjadrená čisto negatívne, ako ľudské “práva” oddávať sa akejkoľvek neviazanosti, „kým to nikomu neubližuje,“ chápané v úzko bezprostrednom, materiálnom zmysle.

Vezmime si napríklad obálku Charlie Hebdo v roku 2010. Karikatúra zobrazuje pápeža Benedikta, ako drží nad hlavou kondóm a hovorí Ceci est mon corps. (“Toto je moje telo.”) Bol to typický príklad toho, ako sa tento časopis snažil šokovať. Treba im uznať, snažili sa. Ale nemohlo to byť rúhanie, lebo rúhanie na západe dnes prakticky ani nie je možné.

Nemáme Boha, ktorému by sa dalo rúhať, okrem menšiny, ktorá zostáva kresťanská a ktorá väčšinou chápe, že človek musí byť kresťanom, aby sa mohol rúhať.

Mohamed versus ...

Keď po masakri prišiel do redakcie Charlie Hebdo francúzsky prezident François Hollande, zmohol sa len na hŕstku klišé. Bolo to ako priateľská návšteva mŕtvych.

Niekto možno idealisticky povie, že slobodnú tlač nemožno umlčať. Samozrejme, že to možné je a aj sa to stalo, ako práve ukázali nasledujúce udalosti. Bola tiež celkom ochotná umlčať samu seba, ako sme videli v prípade mnohých médií, ktoré starostlivo vyštvorčekovali karikatúry z Charlie Hebdo, lebo „by mohli urážať moslimov“.

“Slobodná tlač” je zvyčajne zbabelá, okrem prípadov, keď nasleduje dav. Môj jediný dôvod pre obdiv voči zosnulým redaktorom a karikaturistom z Charlie Hebdo je ten, že neboli zbabelci. Jasne povedali „ak nás chcete umlčať, budete nás musieť zabiť“ a mysleli to vážne. Ich vzdor voči moslimským fanatikom sa zdvojnásobil v roku 2011, keď sa ich redakcia stala terčom bombového atentátu.

Zanechali nám príklad. Tým mám na mysli nás, katolíkov.

"Skutočná bitka nie je medzi islamom a prázdnou neviazanosťou. V tej je príliš ľahké zvíťaziť. Odohráva sa skôr medzi Kristom a Mohamedom: jediná bitka, v ktorej sa islamisti môžu ocitnúť v defenzíve; v ktorej je možné obrátiť proti nim ich vlastné deti."

Zdieľať

Islam je pozitívna sila. Jeho vyznávači niečomu veria a mnohí za to budú aj bojovať. Fanatici sú možno zvrátení, ale majú vec, za ktorú bojujú, ktorá nie je sebecky osobná. Majú jasný cieľ: dobyť Európu – nevybavené účty zo siedmeho storočia – a ich taktika a stratégia nie sú ani náhodou kontraproduktívne.

Každým útokom si získavajú väčšiu úctu a podporu medzi mladými moslimami. Každý ich úder, ktorý dopadá na hruď dekadentného západu, prezrádza, aká je prázdna. Ani si len nepripustíme, že sme vo vojne, taká veľká je naša odovzdaná kapitulácia.

Chápu však, že skutočná bitka nie je medzi islamom a prázdnou neviazanosťou. V tej je príliš ľahké zvíťaziť. Odohráva sa skôr medzi Kristom a Mohamedom: jediná bitka, v ktorej sa môžu ocitnúť v defenzíve; v ktorej je možné obrátiť proti nim ich vlastné deti.

David Warren 
Autor je bývalým redaktorom časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: Je Ne Suis Pas Charlie, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo