Kto čítal niektorý z mojich blogov, napríklad môj blog k prezidentským voľbám tuší, že nie som aktivista, ktorý sa snaží inak zmýšľajúcich utĺcť argumentami v prospech jediného správneho názoru. Snažím sa pomenovať situáciu, v ktorej sa nachádzame a vymedziť priestor, v rámci ktorého sa podľa môjho názoru možno poctivo pohybovať. Podobne televízna relácia TV Lux Cirkev v demokratickom politickom zápase z januára 2019 poskytla zaujímavú mozaiku názorov kňaza Jozefa Vadkertiho, bývalej predsedníčky FKI Kataríny Hulmanovej a mňa samého, na viaceré otázky, ktoré rezonujú v diskusiách pred prezidentskými voľbami. V novej situácii po odstúpení pána Mistríka z prezidentskej kampane mám dojem, že treba povedať pár úmyselne polemicky prihrotených téz.

Ohovárať pani Čaputovú je hriech

Dá sa očakávať, že z kresťanských (pardón, prevažne katolíckych) a inak smero-hara-binových strán sa ozve paľba na obranu kresťanských hodnôt, argumentácia Sorosom alebo LGBTI lobby. Volá sa to ohováranie a je to hriech.

Prezident má reálnu moc ovplyvniť napríklad stav v súdnictve, čo je kľúčový záujem našej spoločnosti po vražde Jána a Martiny a po Ficovom ústavnom trucovaní. Prezident má iba nepriamy vplyv na zákony o potratoch alebo registrovaných partnerstvách. Zodpovednosť za ne má parlament, ktorý môže prelomiť aj prezidentovo veto. Je nečestné stavať toto kritérium nad všetky iné.

Niektorým ľuďom tiež vadí nadšenie a sympatie, ktoré Zuzana Čaputová u mnohých vyvolala. Volá sa to žiarlivosť a je to hriech.

Dosť bolo tvrdenia „kresťan musí“

V ostatných rokoch sa opakovane stalo, že kresťanskí aktivisti neodviedli kvalitnú prácu – otázky referenda o rodine a niektoré momenty referendovej kampane, represívne ladené protipotratové zákony Š. Kuffu a R. Vašečku. Tieto veci boli nedomyslené, nevydiskutované a kontroverzné aj medzi kresťanmi samotnými, nieto ešte v celej spoločnosti. Napriek osobným sympatiám sa bojím, že do tejto kategórie patrí aj volebná kampaň Františka Mikloška a neuvážené hlasy jeho niektorých podporovateľov. Tlačiť potom na kresťanov, že musia zdvihnúť ruku za to alebo ono, je nepoctivé. V takejto situácii sa sťažovať, že kresťania zrádzajú kresťanské hodnoty, je demagógia a zakrývanie vlastných chýb.

Uchádzame sa o podporu „ľudí dobrej vôle“

Jednoduchá matematika hovorí, že ak je prezident volený občanmi, tak musí zaujať približne 20% ľudí, aby mal šancu. Nestačí podpora „tvrdého jadra“ veriacich. Silné stránky Františka Mikloška, ktorými sa odlišuje od iných, sú politické skúsenosti, štátnicky nadhľad, komunikovanie s občianskym aj kresťanským svetom. Namiesto toho viacero kresťanských osobností stále opakovalo, že kresťania majú voliť iba kresťanského kandidáta s dôrazom na potraty, Istanbulský dohovor a LGBTI. V očiach verejnosti to z Mikloška urobilo zakuklené nebezpečenstvo. Pre ultrakonzervatívnych katolíkov je zase neprijateľný prozápadnou orientáciou, zhovievavosťou voči migrantom a podobne. To je politický anti-marketing – o čo vlažnejšie oslovíte tých, ktorých máte (možno) istých, o to efektívnejšie naštvete tých, ktorí by vás pri troche snahy mohli podporiť.

STOP pocitu nadradenosti a výlučnosti

Nemôžem sa zbaviť dojmu, že my, slovenskí katolíci, sme v skutočnosti neprijali tento svet taký, aký je – zložitý, aj s veľmi nebezpečnými tendenciami, ale koniec-koncov Boží svet, v ktorom máme čosi zmysluplné dokázať. Akoby sme si kládli podmienku, aký ten svet má byť. Ak sa svet podľa toho nechová, tak „má smolu“. Jadrom tohto postoja sa mi javí pocit nadradenosti a výlučnosti, ktorého korene by som tušil u kardinála Korca a ktorý asi ovplyvnil aj také rozhľadené osobnosti ako sú František Mikloško alebo Vladimír Palko.

Domnievam sa, že to je nedostatočne reflektovaná mentálna sebaobrana ako reakcia na pocit ohrozenia meniacim sa svetom, neprijatý kríž, iluzórna útecha, že dokážeme čosi viac, ako tí ostatní; že si niečo vyvzdorujeme proti celému svetu. V ostatnom čase v mierne sebaľútostivej podobe, že treba využiť možnosť prezentovať kresťanské názory aj keď provokujúcim a verejnosťou neakceptovaným spôsobom. Svoj pohľad som sa pokúsil vysvetliť v blogu Kresťanskí lídri prekročte svoj tieň. Chápem, že to je typ a rozsah textu, ktorý nie je ľahké absorbovať.

Mimochodom, menovaní páni určite nie sú nadšení vznikom KDŽP a KÚ. Ale nie je to iba pokračovanie tej istej logiky, ktorá bola napríklad za nepodporením prezidentskej kandidatúry Ivety Radičovej? To hľadanie nepriateľov (teraz A. Hlina), to nerobenie si svojej práce naplno, aby vlastná iniciatíva mala reálnu šancu, to spoliehanie sa na „kresťania musia“ a málo efektívna alebo neexistujúca komunikácia s ľuďmi dobrej vôle?

Pre zaujímavosť, môj zosnulý otec si za text na podporu prezidentskej kandidatúry Ivety Radičovej vyslúžil kritickú zmienku v knihe Vladimíra Palka Levy prichádzajú. Myslím si, že nevstupujem do tej istej rieky. Toto proste nefunguje a je načase si to priznať. Toto je náš svet, musíme prijať jeho nedokonalosti, jeho ohrozenia, naše obmedzené možnosti a urobiť z toho to najlepšie.

Nebezpečenstvo sa volá Šefčovič

Je mi jasné, že Harabin je veľmi dobrý demagóg a jeho výsledok bude asi vyšší, ako sa očakáva. Je známy jav, že časť voličov Mečiara a jeho pohrobka sa v prieskumoch preferencií k jeho podpore neprizná. Na druhej strane sa už dosť popísalo aj požartovalo o jeho zlyhaniach a neustály tlak iba na neho môže posilňovať dojem, že je reálnou alternatívou. Bude to tesnejšie, ako by sme si priali, ale eliminuje ho najneskôr druhé kolo.

Maroš Šefčovič je paradoxne aj pre mňa prezident, s ktorým „by som vedel žiť“. A v tom je nebezpečenstvo, ktoré môže ľahko uniknúť pozornosti. Ako profesionálny diplomat asi nebude robiť elementárne chyby, ako kariérista vytuší, ako sa vyhnúť podrazom „na hulváta“. Ešte aj to, že pôsobí trochu ako mumák, môže byť jeho výhodou voči výraznej, ale z rôznorodých motívov (ako som naznačil vyššie) kritizovanej protikandidátke. Ale každému je dúfam jasné, že Šefčovič minimálne spomalí zaslúžený pád Smeru a Fica.

Milí priatelia, pozrite sa, netvrdím, že pôjdete do pekla za voľbu Mikloška alebo Krajniaka. Ale domnievam sa, že v tejto situácii je kresťanská zodpovednosť nebrúsiť polemické pero voči Zuzane Čaputovej, ale sústrediť sa na zvyšovanie akceptovateľnosti Františka Mikloška pre širšie masy a znižovanie šancí Maroša Šefčoviča.

A mimochodom, prečo by sme vlastne prezidenta s relatívne obmedzenými právomocami mali voliť s rovnako pokrčeným úsmevom ako parlament? Dokonalého kandidáta nemáme, tak čo sa také stane, keď najneskôr v druhom kole budeme hlasovať za najzaujímavejšiu demokratickú kandidátku týchto prezidentských volieb s reálnou šancou na zvolenie?

P.S.:

Od Zuzany Čaputovej, ktorá chce byť prezidentkou pre všetkých, by som ocenil verejný prísľub, že citlivé témy bude konzultovať aj so zástupcami kresťanských organizácií. Som presvedčený, že tu jestvujú kresťania, ktorí dokážu diskutovať s inak zmýšľajúcimi vecne, odborne, bez zdvihnutého prsta či konšpiračných teórií.

Malá ukážka bez záruky úspechu: Ak na Slovensku schválime registrované partnerstvá (čo podľa vyjadrenia EÚ nemáme povinnosť urobiť), tak ich Európsky súd pre ľudské práva v krátkom čase dá na úroveň manželstva včítane adopcií (to nie je domnienka, to sa už stalo inde) bez priamej demokratickej legitimity. Aj liberálne orientovanému právnikovi by to mohlo „z princípu“ vadiť. Možno by sa na téme „demokratického deficitu“ Európskej Únie dala postaviť aj ďalšia politická kariéra.

Foto: SME/Jozef Jakubčo