František Mikloško: Vyrovnávanie sa s obdobím II. svetovej vojny v Česko-Slovensku

Ako sme sa vyrovnali s obdobím II. svetovej vojny? Akú bilanciu mali tzv. retribučné súdy? Píše František Mikloško.

V doslove ku knihe „Súostrovie gulag“, na str. 457-458 cituje Igor Slobodník (podľa záznamu Benešovho tajomníka J. Smutného) časť rozhovoru E. Beneša s ministrom zahraničných vecí ZSSR V. Molotovom, ktorý sa uskutočnil 16. decembra 1943 v Moskve a týkal sa Slovenska: „Beneš:... Druhá otázka je pomerne delikátna. Želám si, aby Vaša vláda vyvíjala na našu tlak a žiadala potrestanie všetkých osôb na Slovensku, ktoré nesú zodpovednosť za vojnu proti Sovietskemu zväzu. Želám si, aby ste na nás priateľským spôsobom tlačili, nech prísne potrestáme všetkých, ktorí sú zodpovední za vypovedanie vojny Sovietskemu zväzu, ktorí sa skompromitovali kolaboráciou s Nemcami na fronte a ktorí im ustupovali. (Molotov sa usmeje a s porozumením prikývne. Potom poznamená: Ak však chceme byť spravodliví, nemôžeme jednoducho hodiť Slovákov do rovnakého vreca ako Nemcov a Maďarov.)...“ Akým spôsobom došlo k vyrovnávaniu sa s obdobím 1939-1945 v bývalom Česko-Slovensku?

"Z územia dnešného Slovenska bolo odvlečených do Sovietskeho zväzu 6 973 osôb. 528 z nich tam zomrelo."

Zdieľať

Podľa údajov z knihy „Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989“, II. diel, str. 532, bolo z územia dnešného Slovenska odvlečených do Sovietskeho zväzu 6 973 osôb. 528 z nich tam zomrelo. Celková dokazateľná súhrnná dĺžka odvlečenia týchto občanov je 5 363 rokov. V spomínanom doslove ku Súostroviu gulag cituje Igor Slobodník údaje z knihy M. Boráka: „České stopy v Gulagu“, Opava 2003, kde uvádza, že z Čiech a Moravy bolo do ZSSR deportovaných 500-1000 občanov. Citujúc zase českého publicistu V. Bystrova (napr. Únosy československých občanů do Sovětského svazu v letech 1945-1955, Praha 2003) dopĺňa, že sa jednalo väčšinou o príslušníkov tzv. bielej emigrácie z Ruska a Ukrajiny, ktorá bola kritická voči ZSSR.

Po roku 1945 prebehli v Československu tzv. retribučné súdy: ľudové, resp. lidové súdy, na Slovensku aj Národný súd. Ich bilancia na Slovensku je nasledovná: Obžalovaných bolo 20 550 osôb, odsúdených bolo 8 058, z toho na trest smrti 55 (vykonaný bol v 29 prípadoch). Najznámejšie prípady boli prezident Jozef Tiso; predseda vlády Vojtech Tuka; pplk. Ján Šmigovský, veliteľ nitrianskej posádky, ktorý sa odmietol pridať k povstaniu; Anton Vašek, prednosta 14. odd. MV, mal na starosti deportácie Židov; Otomar Kubala, vedúci bezpečnostného oddelenia MNO; Timotej Ištók, vedúci slovenského žandárstva a ďalší. Z tých, ktorí boli odsúdení do väzenia, spomenieme tiež len najznámejšie prípady. Posledný predseda slovenskej vlády Štefan Tiso bol vzatý do väzby v roku 1945, v roku 1947 bol odsúdený na 30 rokov väzenia, zomrel vo väzení v Mírove v roku 1957. Tido J. Gašpar, vedúci Úradu propagandy, bol vzatý do väzby v roku 1945, v roku 1946 bol odsúdený na 30 rokov väzenia, na slobodu išiel v roku 1962, ale mal prikázaný pobyt vo Veľkej Mani. Peter Starinský, bývalý prednosta ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti) bol vzatý do väzby v roku 1945, v roku 1946 bol odsúdený na trest smrti. Prezidentskou amnestiou mu bol zmenený trest na 30 rokov väzenia. Na slobodu išiel v roku 1963. Matej Hutka, jeden z predstaviteľov radikálneho krídla HSĽS, bol vzatý do väzby v roku 1945. V roku 1946 bol odsúdený na 20 rokov väzenia. Na slobodu išiel v roku 1965. Alexander Mach, minister vnútra a veliteľ HG, bol vzatý do väzby v roku 1945. V roku 1947 bol odsúdený na 30 rokov väzenia. Z väzenia bol prepustený 9.mája 1968.

"Bilancia retribučných súdov na Slovensku je nasledovná: Obžalovaných bolo 20 550 osôb, odsúdených bolo 8 058, z toho na trest smrti 55 (vykonaný bol v 29 prípadoch)."

Zdieľať

Retribučné súdy v Čechách prebehli s nasledovnou bilanciou: Bolo podaných 38 316 žalôb, z toho odsúdených bolo 21 342 osôb. Rozsudok smrti bol vynesený v 713 prípadoch, z toho bolo 475 Nemcov a 234 Čechov. 741 ľudí bolo odsúdených na doživotie. K trestu smrti boli odsúdení napr. poslanci za bývalú Sudetonemeckú stranu, potom Vlajkaři, napr. predseda protektorátnej Vlajky Jan Rys-Rozsévač (Vlajka bola československé nacionalistické a zčasti fašistické hnutie), potom najväčší novinárski aktivisti: Antonin Jarolim Kožíšek, Karel Wermer, Vladimír Krychtálek, Rudolf Novak a ďalší. Prezident Emil Hácha bol 13.5.1945 zatknutý, 27.6.1945 zomrel vo väzení na Pankráci. Rudolf Beran, od 1.12.1938 predseda česko-slovenskej vlády a potom krátko predseda prvej protektorátnej vlády, bol v roku 1947 odsúdený na 20 rokov väzenia, zomrel v roku 1954 vo väzení v Leopoldove. (Predseda protektorátnej vlády Alois Eliáš, 1939-1941, bol popravený nacistami.) Jaroslav Krejčí, predseda protektorátnej vlády (1942-1945), bol v roku 1946 odsúdený na 25 rokov väzenia, zomrel v roku 1956 vo väzení v Leopoldove. Richard Bienert, predseda poslednej protektorátnej vlády (19.1.1945-5.5.1945), bol pre zlý zdravotný stav prepustený v roku 1947 z väzenia, zomrel v roku 1949. Hugo Tuskány, predseda Veřejné osvětové služby, bol odsúdený na doživotie, na slobodu bol prepustený v roku 1962. Jan Svoboda, funkcionár Kuratoria (v rokoch 1942-1945 mimoškolská organizácia pre výchovu mládeže v Čechách a na Morave), bol v roku 1947 odsúdený na smrť, bola mu udelená milosť, z väzenia bol prepustený v roku 1963. Podľa neoverených informácií, posledný retribučný väzeň v Čechách bol prepustený na slobodu tiež v roku 1968.

V Čechách vyhnaním Nemcov a retribučnými súdmi vyrovnanie sa s obdobím II. svetovej vojny a Protektorátom akoby skončilo. Nemožno však vylúčiť, že ľudové súdy, voči ktorým nebola možnosť odvolať sa, boli na najnižších úrovniach niekedy sprevádzané udaniami, alebo vybavovaním si osobných účtov, čo môže neskôr u mnohých potomkov vyvolávať pocit ublíženia. Vyrovnanie sa s minulosťou v Čechách sa od čias normalizácie však začína vracať v inej podobe, totiž s mierou zodpovednosti Čechov za spôsob a samotné vyhnanie Nemcov. Na Slovensku otázka Slovenského štátu bola prítomná aj po skončení retribučných súdov.

"Procesy s bývalými príslušníkmi Pohotovostných odielov Hlinkovej gardy z roku 1958 prebiehali v politickej réžii, o čom svedčí aj uznesenie politického byra ÚV KSČ."

Zdieľať

V diele Zločiny komunizmu na Slovensku sa v I. dieli na str. 60 a v II. dieli na str. 486-487 a 688 píše o procesoch s bývalými príslušníkmi Pohotovostných odielov Hlinkovej gardy, ktoré sa konali 14.-18.4.1958 a 22.-26.4.1958 v Bratislave a Banskej Bystrici. Do každého procesu bol začlenený jeden katolícky kňaz. Boli obvinení okrem iného z toho, že sa zúčastňovali viacerých akcií a výpadov proti partizánom, hromadných vrážd partizánov, príslušníkov SNP, rasovo prenasledovaných osôb a demokraticky zmýšľajúcich občanov v Nemeckej a inde v okolí Bánskej Bystrice. Tieto dva procesy boli riadené priamo vrcholnými orgánmi komunistickej strany, konali sa s účasťou verejnosti, prenášal ich rozhlas. V oboch procesoch bolo vynesených päť rozsudkov smrti a vysoké tresty väzenia. O politickej réžii týchto procesov svedčí aj nasledovné uznesenie:

„Uznesenie politického byra ÚV KSČ z 1. apríla 1958 k bodu 7) Súdny prípad proti Leonardovi Sliačanovi, Leonovi Buntovi a spol.

1. Politické byro ÚV KSČ prejednalo informáciu generálneho prokurátora, že dá pokyn intervenujúcemu prokurátorovi, aby navrhol odsúdenie Ľudovíta Laca, Leona Buntu, Mikuláša Spišiaka, Jána Knapka a Jána Čudeka na trest smrti.

2. Nesúhlasí s návrhom byra ÚV KSS na rozšírenie počtu absolútnych trestov na desať v procese proti bývalým príslušníkom pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy v skupine Sliačana a Buntu.“

Neodvážim sa na tomto mieste posudzovať mieru zodpovednosti všetkých obžalovaných v uvedených dvoch procesoch. Konali sa však v sérii akcií a procesov v rokoch 1957-1959, ktoré mali napomáhať „v boji proti ľudáctvu a buržoáznemu nacionalizmu“ (únos Jozefa Vicena z Viedne; proces proti futbalistom ŠK Slovan Bratislava; proces proti bývalému guvernérovi Národnej banky Slovenska z čias vojny Imrichovi Karvašovi, generálovi československej armády Vojtechovi Kováčovi, národohospodárovi Petrovi Zaťkovi a ďalším; proces so zostavovateľmi Príručného encyklopedického slovníka Alexandrovi Hirnerovi , Františkovi Oktávcovi, Jozefovi Telgárskemu a ďalším). Politickým vrcholom tohto procesu bolo prijatie Ústavy ČSSR v júli 1960, ktorá znamenala zrušenie Zboru povereníkov na Slovensku a posilnenie unitárneho štátu pod vedením KSČ.

Duch vojnového Slovenského štátu bol v Česko-Slovensku prítomný aj v čase normalizácie. Keď známe slovenské osobnosti podpísali v októbri 1987 „Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska“, v ktorom vyslovili ľútosť a odprosenie židovským spoluobčanom za depotrácie židovských občanov v čase vojny zo Slovenska, komunistická tľač ho medzi iným označila za prejav klérofašizmu a útok na socializmus.

"Jedna vec, o ktorej možno ťažko viesť diskusiu, je otázka židovských deportácií zo Slovenska. Treba si vážiť tých ľudí, ktorí pre ich záchranu aj s ohrozením vlastnej slobody i života robili, čo sa dalo."

Zdieľať

V novembri 1987 Štátna bezpečnosť zatkla Ivana Polanského v Novej Dubnici, lebo vydával a tlačil samizdaty. Ivan Polanský bol obvinený z podvracania republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici ho v júni 1988 odsúdil nepodmienečne na 4 roky väzenia. Najvyšší súd SSR mu v auguste 1988 výšku trestu potvrdil. Priťažujúcou okolnosťou bolo práve to, že našli uňho dve samizdatové ročenky „Historický zápisník“, jedna bola venovaná Andrejovi Hlinkovi a druhá Jozefovi Tisovi. (Pri tejto príležitosti treba povedať, že po potvrdení rozsudku nad Ivanom Polanským Najvyšším súdom SSR podpísalo v septembri 1988 91 vydavateľov samizdatov v Česko-Slovensku, z toho 87 z Čiech a 4 zo Slovenska vyhlásenie, v ktorom sa hovorí, že dávajú na verejnosť svoje mená, priznávajú, že aj oni vydávajú samizdaty a teda, keď štát zatkol a súdi Ivana Polanského za vydávanie samizdatov, mal by zatknúť a súdiť aj ich. Zo Slovenska toto vyhlásenie podpísali Ján Čarnogurský za „Bratislavské listy“, Ivan Hoffmann za „Fragment K“, Miro Kusý za „Lidové noviny“ a Martin M. Šimečka za „Fragment K“).

Slovensko, ak chce patriť medzi kultúrne národy Európy, musí sa vysporiadať so svojou minulosťou, v tomto prípade s obdobím Slovenskej republiky 1939-1945. Toto vysporiadanie by nemalo byť len záležitosťou elít, ale malo by sa stať súčasťou kolektívnej pamäte ľudí, ktorí žijú a odovzdávajú svoju skúsenosť ďalším generáciám na Slovensku.

V prvom rade, existencia vojnovej Slovenskej republiky je politickým a historickým faktom, ktorý tvorí súčasť našich dejín. Tváriť sa, alebo vystupovať, akoby nebola, je neadekvátne a nič nerieši. Aj keď spojenectvo s Nemeckom v tomto čase nemožno nijak kladne hodnotiť, možno však o ňom racionálne hovoriť. Vznik republiky sa udial v situácii, keď Slovensku reálne hrozil zánik a rozdelenie medzi susedné krajiny. Okrem toho, keď vidíme, ako submisívne sa správali európske veľmoci Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko voči Nemecku, žiadať od politikov 2,6 miliónovej krajiny, ktorou Slovensko po Viedenskej arbitráži bolo, aby boli zásadovejší ako politici spomínaných veľmocí, je tiež na diskusiu. Samozrejme rovnako zostane otázkou, nakoľko sa slovenskí politici potom snažili robiť politiku, maximálne možne nezávislú od Nemecka?

Jedna vec, o ktorej možno ťažko viesť diskusiu, je otázka židovských deportácií zo Slovenska. Židovskí občania na Slovensku boli proti ich vôli obraní o majetok, o základné občianske práva, boli v ľudsky nedôstojných podmienkach odvážaní v transportoch zo Slovenska a nakoniec 66 tisíc z nich boli usmrtení v nemeckých vyhladzovacích táboroch. Treba si vážiť tých ľudí, ktorí pre ich záchranu aj s ohrozením vlastnej slobody i života robili, čo sa dalo. Treba ale tiež konštatovať, že zo strany slovenskej politickej, kultúrnej či vedeckej elity nezaznel v tom čase na ich obranu verejne takmer žiadny hlas.

"Jedine pravda, vychádzajúca z kresťanských a demokratických tradícií Európy, konfrontovaná s historickým a politickým kontextom priestoru, v ktorom sme žili a žijeme, by mala byť východiskom a kritériom našich diskusií."

Zdieľať

Rovnako sú ďalšie témy, o ktorých treba hovoriť, o politických väzňoch v tomto období, o tzv. zaistencoch (poznámka č. 1), o osude mnohých Čechov, ktorí od prvej republiky žili na Slovensku a podobne. Na Slovensku v rokoch 1939-1945 vzniklo isto mnoho nových vecí, ale je potrebné si uvedomiť, v akom kontexte a na úkor koho a čoho vznikali! Vytrnúť ich z tohto kontextu znamená falšovať dejiny. Nestranne by sa malo ešte otvorene vrátiť napr. k uvedeným dvom procesom proti príslušníkom Pohotovostného oddielu HG z roku 1958. V týchto procesoch bolo vynesených päť rozsudkov smrti.

Na konci júna 2014 sme navštívili pri jednej spomienkovej slávnosti farnosť Važec. Pán farár z neďalekých Hýb v kázni vtedy povedal: „My si ešte budeme musieť prerozprávať svoje dejiny!“ Tak to nejak je. Doteraz k tomu nebola pripravená pôda. Prvé roky po novembri 1989 boli skôr výtryskom emócií a vyostrených politických debát a udalostí. Prerozprávať si svoje dejiny nemožno ale zo žiadnej ideologickej pozície. Jedine pravda, vychádzajúca z kresťanských a demokratických tradícií Európy, konfrontovaná s historickým a politickým kontextom priestoru, v ktorom sme žili a žijeme, by mala byť východiskom a kritériom našich diskusií. Z takejto pozície možno potom budovať vnútornú hĺbku i silu Slovenska doma i vo svete teraz i v budúcnosti!

František Mikloško
Autor je bývalý kresťanský disident, prvý ponovembrový predseda slobodnej SNR a dlhoročný poslanec NR SR.

Ilustračné foto: wikipedia.org

Poznámka:
(1) Nariadenie vlády č. 32, ktoré od marca 1939 umožnilo ministrovi vnútra, aby podľa vlastného uváženia nechal: „väzbou zaistiť osoby, ktoré svojou doterajšou politickou činnosťou vzbudili, alebo vzbudzujú vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní Slovenského štátu“. In: http://projektn.sk/7307/komunisti-sa-mohli-ucit-od-slovenskeho-statu/?re....

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo