Aj Ján Pavol a Benedikt boli pokorní

Od chvíle, čo sa pápež František prvýkrát ukázal svetu, všetci mohli okamžite vidieť jeho pokoru. Takmer dva roky po jeho zvolení je jeho uprednostňovanie jednoduchosti pred eleganciou, ktoré sa stalo predmetom analýz zo strany jeho podporovateľov i kritikov, nedeliteľnou súčasťou dnešného obrazu Ríma.

Znamená to však, že ak František uprednostňuje tento štýl, jeho predchodcom chýbala pokora? Jeden autor, ktorý stavia proti sebe prístup Jána Pavla a Benedikta na jednej strane a Františkov na strane druhej, si to asi myslí:

Nemožno poprieť revolučnú sviežosť jeho postoja: pokorný, otvorený, dokonca nenútený. Zmizla okázalosť a s ňou aj atmosféra burácajúceho súdu. A ak aj pravidlá prepísané neboli, menej než v minulosti pôsobia ako obušok. František sa nevyvyšuje ako autokrat, ktorý má na všetko odpoveď. Skláňa sa na úroveň, kde je možné klásť otázky, pustiť sa do rozhovoru, vysloviť nesúhlas.

Ak ponecháme bokom zjavné kontrapríklady – či už ľahkosť, s akou Ján Pavol komunikoval s ľuďmi z akéhokoľvek prostredia, alebo Benediktove láskavé a spontánne diskusie s malými deťmi i s kňazmi – a prv, než sa vyjadríme k názoru, ktorý autor prezentoval, je potrebné po prvé vedieť, čo je to pokora, a po druhé v akom zmysle môžeme držiteľa najstaršieho a najprestížnejšieho stolca na svete považovať za pokorného.

"Ak František uprednostňuje svoj jednoduchý štýl, chýbala pokora jeho predchodcom?"

Zdieľať

Pokora či poníženosť súvisia so slovami nízky, držiaci sa pri zemi, to znamená skromný v pohľade na seba a vo vzťahu k iným. Podľa Akvinského sa pokorný človek „predovšetkým podriaďuje Bohu, kvôli ktorému sa pokoruje pred inými a podriaďuje sa im“. Pokora sa môže prejavovať mnohými spôsobmi. Chápe sa ako základ teologálnych cností viery, nádeje a lásky, lebo zadržiava pýchu a ego, a tak pripravuje pôdu srdca na zvlaženie Božou milosťou.

Z ľudského pohľadu niet mocnejšieho náboženského predstaviteľa než je pápež. Je to monarcha, ktorý riadi všetkých katolíkov bez akejkoľvek možnosti veta zo strany inej osoby či úradu. Má moc neomylne vyučovať, svätiť, menovať a odvolávať biskupov, ukladať veriacim náboženské povinnosti, napomínať, exkomunikovať, zbavovať povinností, odpúšťať. Tieto právomoci sú nástrojmi, ktoré mu pomáhajú vykonávať jeho hlavnú úlohu: viesť Boží ľud k spáse.

Pápež však nie je Boh a aj jeho autorita je obmedzená. Jeho slová a skutky sú viazané Svätým Písmom a posvätnou Tradíciou. Nemôže zrušiť Boží zákon. Neomylne môže vyučovať len v obmedzenom počte prípadov a za presne vymedzených okolností. A hoci de iure nie je viazaný nespočetnými zvykmi a ľudskými tradíciami, ktoré obklopujú jeho úrad, každodenne sa týmto obmedzeniam dobrovoľne podrobuje: biely odev, bývanie vo Vatikáne, cestovanie a audiencie sú len niektoré zo súčasných očakávaní (nič z toho tu nebolo vždy), ktoré je pápež de facto nútený plniť.

Keď je teda pápežova neobmedzená autorita skrz-naskrz obmedzovaná špecifickými očakávaniami, akým spôsobom môže byť pokorný? V zhode s definíciou sa musí podriadiť, slobodne a ochotne, požiadavkám Boha i svojho úradu. Možno niektoré alebo aj všetky tieto požiadavky jemu osobne nie sú veľmi príjemné – od toho, že je tvárou katolicizmu, až po vydávanie disciplinárnych rozhodnutí – no on ich ochotne prijíma a vykonáva, ako najlepšie vie. Ak by chcel odmietať podstatné úlohy pápežského úradu, nekonal by pokorne.

Ján Pavol a Benedikt boli nepochybne pokorní pápeži. Ján Pavol bol v mladosti hercom a počas svojho pontifikátu si zjavne vychutnával najväčšie javisko sveta. Bol si plne vedomý, kým je, no jeho správanie a zmysel pre humor ukázali, že seba samého vnímal ako služobníka, nie ako pána. Najmä vo svojich posledných rokoch ukázal pokoru prostredníctvom svojej fyzickej zraniteľnosti, ktorá sa paradoxne stala jedným zo spôsobov, ako vykonával svoju autoritu.

"Každý z nás má právo preferovať konkrétny štýl, no vziať štýl jedného a útočiť ním na štýl, osobnosť či pontifikát iného nie je veľmi pokorné."

Zdieľať

Plachý a rezervovaný Benedikt prejavoval svoju pokoru vľúdnym vystupovaním a jemnou povahou. Dokonca aj keď sa obliekal do najvyberanejších cirkevných rúch, nerobil to, aby upútal pozornosť na seba, ale na nesmiernu šírku a krásu dejín Cirkvi, ktoré my, dnešní ľudia, máme sklon očierňovať. A bezprecedentným prejavom pokory samozrejme bolo, keď sa vzdal plnosti náboženskej moci a žije v ústraní a v tichosti.

Františkova jednoduchosť je jeho vlastným prejavom pokory, ktorý je rovnako legitímny ako prejavy jeho bezprostredných predchodcov. Každý z nás má právo preferovať konkrétny štýl, no vziať štýl jedného a útočiť ním na štýl, osobnosť či pontifikát iného nie je veľmi pokorné. Pokora je spôsob služby Bohu a iným ľuďom; nemala by sa zneužívať na pretláčanie svojich konkrétnych zámerov.

V širšom pohľade nie je Františkov pontifikát nejako veľmi „revolučne svieži“: napriek všetkým búrlivým udalostiam posledných dvoch rokov má toho so svojimi predchodcami viac spoločného, zvlášť pokiaľ ide o kresťanské cnosti, než odlišného. A každý, kto si myslí, že Ján Pavol a Benedikt boli “autokrati, čo mali na všetko odpoveď”, buď za posledných tridsaťštyri rokov nedával veľmi pozor alebo len okamžite preskočil k záveru, ku ktorému chcel dospieť, a neunúval sa zoznámiť sa s faktami.

David G. Bonagura Jr.
Autor vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku.

Pôvodný text: John Paul and Benedict Were Humble Too, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo