Spor Fica a Kisku vo svetle štvorice knižných prezidentských biografií

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spor Fica a Kisku vo svetle štvorice knižných prezidentských biografií

Prezident SR Andrej Kiska prijal lídra strany Smer-SD Roberta Fica 9. marca 2016 v Bratislave. FOTO TASR – Martin Baumann

Ako som začiatok roka trávil s Havlom, Husákom, Tisom a Masarykom a čo mi to povedalo o aktuálnej politike.

Pred pár rokmi som sa s jedným úspešným manažérom rozprával, či má čas čítať knihy a čo číta. Povedal, že nejaký čas si vždy nájde a najradšej sa zahĺbi do životopisov zaujímavých ľudí. Nie nutne len významných podnikateľov, ale pokojne tiež politikov, vedcov či športovcov.

„Takže nie manažérska literatúra typu 10 pravidiel, ako písaním kníh o úspechu zarobiť milión?“ Odvetil som položartom.

„To som čítal, keď som bol dvadsiatnik,“ zatváril sa vážne. „Ale ako tridsiatnika ma viac bavia životopisy ľudí, ktorí niečo v živote preskákali.“

Keď sme sa o tom bavili viac, vyslovil názor, že mladý človek má v tomto na prvý pohľad chaotickom svete tendenciu hľadať nejaký stručný zoznam pravidiel, niečo ako návod na použitie života. Postupne si len dotvára svoj osobný kódex hodnôt a pravidiel.

No ako tridsiatnik už niečo zo života okúsil. Možno sa už trochu aj popálil. Má za sebou prvé víťazstvá, ale tiež prehry. Možno ho zasiahli aj nejaké rany osudu ako úraz, choroba alebo smrť blízkeho. Pravidlá z knižiek sú korigované v prospech skúsenosti. A rastie uvedomenie, že život je v istom zmysle ako zradná rieka, na ktorej môžete síce usilovne pádlovať, no prúd, ktorý vás unáša, nemáte vždy úplne pod kontrolou.

Navyše, ako tridsiatnik si človek po prvý raz všimne, že niektoré udalosti, javiace sa z krátkodobého hľadiska ako triumfy, získali po rokoch trpkú príchuť, kým zdanlivé porážky mohli v sebe obsahovať zárodok nejakého dobra z dlhodobej perspektívy.

Skrátka, tridsiatnik zisťuje, že život sa nedá napchať do jednoduchých pravidiel. Dobrá knižná biografia lepšie reflektuje tieto jemné nuansy ľudského života. Lebo tam sú všetky tie zvraty zahrnuté. Často v perspektíve životného príbehu, ktorý je už uzavretý alebo sa blíži k svojmu koncu. Postava je predstavená nielen skrze svoj verejný imidž, ale tiež cez svoje súkromie či intimitu, ako sa zrkadlili napríklad v historikmi spracovanej osobnej korešpondencii.

A poučenie či motiváciu do života už čitateľ nečerpá z nejakých jednoduchých pravidiel, ale porovnávaním svojej životnej skúsenosti a prežívania s tou, o ktorej číta: „Aha, niečo podobné ako ja zažil aj on. Ako na to reagoval? A k čomu to v jeho živote viedlo?“

Paradox, komickosť a tragédia

V poslednom čase si na tú debatu s manažérom často spomeniem. Tento rok som totiž čitateľsky otvoril štyrmi prezidentskými knižnými biografiami: Jiný TGM od českého spisovateľa Pavla Kosatíka, Jozef Tiso (kňaz, politik, kolaborant) amerického historika Jamesa Macea Warda, Gustáv Husák českého historika Michala Macháčka a Havel od jeho niekdajšieho hovorcu Michaela Žantovského. Spolu asi 1 800 strán textu.

Aj keď tú či onú osobnosť z tejto štvorice možno vnímať negatívne a žiadnu netreba vidieť nekriticky, boli to štyri pozoruhodné životné príbehy, plné náhlych zvratov a prekvapujúcich paradoxov. Politika je jedna z najmenej predvídateľných ľudských činností.

Navyše, úspech v nej je často prechodný alebo len iluzórny. Prinajmenšom Husák a Havel na mňa pôsobili tak, že ich účinkovanie v nej v konečnom dôsledku neurobilo šťastnými.

Pre Husáka sa úrad stal v posledných rokoch jeho života väzením. V prípade Tisa úrad k väzeniu a napokon šibenici viedol. A Masaryk sa ocitol v zajatí svojho vlastného kultu a kŕčovitej snahy presadiť na prezidentský post nástupcu, ktorý napokon prehajdákal všetko, čo mu zanechal. – Skrátka: paradox, komickosť a tragédia života politikovho.        

Andrej Kiska ani Robert Fico nemajú politický výtlak zmienenej štvorice českých a slovenských osobností 20. storočia. Čo však súvisí aj s tým, že nemuseli reagovať na doslova dejinné výzvy či historické križovatky. Ich mandát sa odohráva v relatívne pokojných časoch.

No situácia, do ktorých sa dostali ich politické kariéry, svedčí zo všetkého najviac asi len o konečnej márnosti politiky ako ľudskej činnosti, kde je každý úspech dočasný a prechodný. Aj keď niekto by mohol namietnuť, že z perspektívy večnosti je každé ľudské snaženie prechodné.

Expremiér a dosluhujúci prezident sa ocitli v akomsi vzájomnom osudovom zakliesnení. Pred piatimi rokmi zvíťazil Andrej Kiska vo voľbách a vzbudil veľké očakávania. Neskôr z paláca z času na čas prenikali chýry, že ho výkon prezidentskej funkcie príliš nenapĺňa. Napokon, rozhodol sa nekandidovať druhýkrát.

Niektorí ľudia si začali klásť otázku, či sa nechcel stať prezidentom len preto, že už všetko ostatné v živote dosiahol. Dnes Andrej Kiska stojí pred perspektívou, že po odchode z funkcie bude musieť zvádzať právne boje pre svoju daňovú kauzu.

Skoro 60 percent ľudí si myslí, že by mal odísť vôbec z politiky. Na druhej strane, necelých 14 percent si myslí, že by v politike mal „určite“ zostať, kým 21 percent, že by v nej mal zostať „asi“. To je ešte slušný potenciál, z ktorého by mohla čerpať koalícia PS/SPOLU, ak by sa Kiska rozhodol postaviť na jej čelo.

Dosluhujúci prezident nedávno oslávil 56 rokov. To je vek, keď iní svoju politickú kariéru len rozbiehajú. Ani verejná mienka o ňom nemusela povedať ešte posledné slovo.

Ak štvorica prezidentských biografií o niečom svedčí, tak o tom, že ľudia si vás na konci dňa nebudú pamätať kvôli tomu najhoršiemu alebo najlepšiemu, čo ste v živote urobili, ale možno iba kvôli tomu poslednému zapamätateľnému, čo ste v živote urobili.

Kariéra 54-ročného Roberta Fica na tom tiež nie je dobre. Dlhodobo hľadá pre seba nejakú dôstojnú exitovú stratégiu zo straníckej politiky. Pred piatimi rokmi ňou mal byť prezidentský úrad. Prednedávnom Ústavný súd.

Aj keď opozícia sa snaží Petra Pellegriniho vykresľovať ako Ficovu bábku, váha premiérskeho úradu môže predsedovi vlády dodať časom silu aj na vnútrostranícky stret s jeho predchodcom. Či by to však prežil Smer a kam sa podejú jeho voliči, ak ich prestane na seba viazať Robert Fico, je otázne.

Do politiky sa ľahko vstupuje, ale ťažko sa z nej odchádza. Možno by si ľudia, zvažujúci politickú kariéru, mali prečítať najskôr nejaké politické pamäte alebo biografie štátnikov, ktorých považujú za úspešných. S dôrazom na slovo „úspešných“, lebo aj takí pričasto z politiky boli vyštvaní a nech dosiahli pre svoju krajinu čokoľvek, málokedy odchádzali s vďačnosťou, za potlesku a s fanfárami.

Politické biografie by tak ašpirujúci politici mali čítať zásadne od konca.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo