Pápež František: veľký reformátor

Minulý piatok ráno (21.11.2014, pozn. redakcie), keď som čakal so svojou manželkou, aby som pozdravil pápeža Františka po omši, ktorú každý deň slúži v Dome sv. Marty, zasiahla ma zvláštnosť toho všetkého. Prezentoval som biografiu pápeža samotnému pápežovi. Kniha mala výrazný nadpis – Veľký reformátor. Ako bude reagovať? Čo na to povie?

Reforma prúdi vo Františkových žilách

Nadpis knihy je provokatívny. Dokonca až príliš provokatívny pre talianskych vydavateľov, ktorí sa pri preklade rozhodli použiť jemnejší a opatrnejší názov Tempo di Misericordia (Čas milosti). Koniec koncov, slovo reformátor má v histórii cirkvi nejednoznačnú rezonanciu. Za čias pápežov meniacich celé epochy a pokorných svätých, sa reformátormi nazývali Gregor Veľký či František z Assisi. Avšak v modernej dobe sa toto slovo spája s odlišným typom človeka prinášajúcim zmeny: ide o známy text katolíckeho filozofa Jacquesa Maritaina z roku 1925, Traja reformátori, ktorý zmapoval zrútenie stredovekého usporiadania a štiepenia pod vplyvom Luthera, Descartesa a Rousseaua.

Vzhľadom na asociácie tohto slova s reformáciou, Druhý vatikánsky koncil hovoril o očistení a obnovení (renovatio). V skutočnosti celá reforma je návratom k vlastným prameňom cirkvi, k Evanjeliu a Duchu Svätému, a upustením od pripútanosti k moci, prestíži a peniazom. Je to proces neustálej premeny. Pápež František v Evangelii Gaudium cituje dokument Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio: „Každá obnova cirkvi v podstate spočíva vo zvýšení vernosti vlastnému povolaniu.“

„Celá reforma je návratom k prameňom cirkvi, k Evanjeliu a Duchu Svätému, a upustením od pripútanosti k moci, prestíži a peniazom.“

Zdieľať

To je to, čo František robí. Celý život strávil prípravou na to – cez svoje dve predošlé reformné vedúce pozície: ako hlavná postava jezuitskej provincie v Argentíne od začiatku 70. do konca 80. rokov a ako hlava arcidiecézy v Buenos Aires v rokoch 1998 až 2012. Počas tohto obdobia bol väčšinou hlavným vodcom latinskoamerickej cirkvi. Reforma prúdi v jeho žilách. Je to jeho životná práca v teoretickej oblasti i v praxi.

Pravá a falošná reforma

Uprostred vzrušenia a neporiadku pokoncilovej obnovy mladý Jorge Bergoglio vstrebáva dielo Yvesa Congara Pravá a falošná reforma v cirkvi. Ide o texty z roku 1950, ktoré mal svätý pápež Ján XXIII. pri posteli, keď zvolával Druhý vatikánsky koncil. Obsahovali dôležité kritériá pre budúceho vodcu cirkvi.

Pravá reforma je pokusom o odkrytie niečoho strateného, o nastolenie rovnováhy či konanie v čase krízy a zlého fungovania. Prichádza z periférie cez nové rehole a náboženské hnutia, ktoré volajú po návrate k podstate cirkvi a jej nadchnutie sa evanjelizačnou horlivosťou. Ako hovorí Congar, je vedená „konkrétnymi potrebami duše, v pastorálnej perspektíve a s cieľom svätosti“. To je dôvod, prečo je pravá reforma zakorenená v tradíciách cirkvi pri rešpektovaní tradičnej ľudovej zbožnosti. Bude sa týkať a oslovovať obyčajných veriacich.

Na druhej strane, falošná reforma, ktorá zvyčajne končí schizmou a rozkolmi, je vedená ideológiou a je pretláčaná elitami. Odkláňa sa od tradície a končí rozbitím spoločenstva. Je zameraná na seba samú.

Líder, ktorý menil Argentínu

Bergogio sa stal provinciálom v čase hlavnej krízy spoločnosti, keď avantgarda, ideologická verzia obnovy, delila jezuitov naľavo i napravo, na progresívnych a konzervatívnych. Následkom bol úpadok povolaní. Reforma otca Bergoglia si vyžadovala presviedčanie svojich spolubratov, aby sa zriekli spätosti s ideológiou a aby zamerali svoju pozornosť na pastoračné potreby chudobných. V kombinácii pôsobivej spirituality a jezuitskej identity povzbudzoval k jednoduchej misionárskej práci, ktorá je vnútorne skultúrnená v životoch ľudí navôkol. Bergogliovo vodcovstvo tak čoskoro zmenilo celú jezuitskú provinciu. Nielenže sa povolania dvojnásobne zvýšili, ale boli aj pevnejšie.

Počas debát trvajúcich celé desaťročia a počas rozdelenia jezuitskej provincie v Argentíne – cez rôzne ideologické pnutia, ľavicovú partizánsku vojnu či pravicové diktátorstvo – otec Bergoglio trávil roky hlbokým štúdiom toho, ako Duch Svätý koná vnútri kresťanov. V doktoráte, ktorý začal, ale ktorý nikdy nedokončil, sa budúci pápež vydal spoznávať, ako odlišné pohľady na cirkev otvárali priestor pre Ducha Svätého, aby vniesol nové riešenia tak, ako tomu bolo na konciloch prvotnej cirkvi. Rovnako chcel pochopiť, čo ničí cestu zbližovania, teda pokušenia, ktoré menia nezhody v protirečenia, a ako sa jednotné pohľady rozchádzajú a vyvíjajú v opozícii k systému a v určitom bode sa menia na uzavretý ľudský výtvor či ideológiu.

„Ako kardinál – arcibiskup zámerne odmietal večierky v bohatej štvrti Barrio Norte na severe Buenos Aires, a radšej navštevoval populárne festivaly pri svätyniach a v chudobných mestských štvrtiach.“

Zdieľať

Ako biskup napadol aj ďalšie veci: čaro bohatých večierkov, užívanie výkonnej moci, prijímanie štátnych výhod výmenou za politické podriadenie či ďalšie nespočetné spôsoby, v ktorých môže byť cirkev vymieňaná za dočasné dobrá. Ako kardinál – arcibiskup zámerne odmietal večierky v bohatej štvrti Barrio Norte na severe Buenos Aires, a radšej navštevoval populárne festivaly pri svätyniach a v chudobných mestských štvrtiach. Tak, ako v 70. rokoch žiadal od jezuitov, aby sa ujali hodnôt obyčajných, poctivých ľudí a tých, čo slúžia chudobným, a aby boli súčasťou tzv. pueblo, tak teraz naliehal na politikov a intelektuálov, aby robili to isté, lebo toto je „pravá revolúcia“.

 

Vykoreniť „spirituálne pôžitkárstvo“

Teraz ako pápež podľa tých istých kritérií realizuje reformy v rámci všeobecnej cirkvi. Každý týždeň sa na svojej generálnej audiencii stretá s tými, ktorých nazýva „Boží svätí verní ľudia“, pričom stojí na ich strane proti princom tohto sveta a cirkvi. Dôležitým prvkom jeho reformy, ako sa sám jasne vyjadril, nie je vyčistenie kúrie či ďalekosiahle zmeny v spôsobe riadenia, ale vymanenie sa cirkvi z toho, čo Henri de Lubac nazýva „spirituálne pôžitkárstvo“.

Bergoglio túto frázu použil ako jezuita a arcibiskup, keď ju v prejave predniesol kardinálom v predvečer konkláve. Posadnutosť čistotou doktríny povýšením nad liečenie chorých, škandály vo Vatikáne, strach zo sekularizácie – všetko toto videl ako príznačné pre cirkev, ktorá uzavrela Krista v sakristii a nedovolila mu vyjsť von. V samotnom prejave prezentoval obraz evanjelizujúcej cirkvi, ktorá ukazuje „nielen na geografické, ale taktiež existenciálne periférie: tajomstvo hriechu, utrpenia, nespravodlivosti, ignorancie a nedostatku viery, ako aj tie, ktoré sa týkajú myslenia a rôznych foriem nešťastia“. Keď cirkev zlyhá v snahe takto konať, „zameriava sa sama na seba a otrávi sa“.

„Posadnutosť čistotou doktríny povýšením nad liečenie chorých, škandály vo Vatikáne, strach zo sekularizácie – všetko toto Bergoglio videl ako príznačné pre cirkev, ktorá uzavrela Krista v sakristii a nedovolila mu vyjsť von.“

Zdieľať

Cirkev sa zameriava sama na seba, povedal kardinálom, „pokiaľ bude veriť, že má vlastné svetlo“ namiesto toho, aby odrážala svetlo Krista. Existovala tu alternatíva medzi evanjelizáciou cirkvi, ktorá vychádza zo seba samej oddaným počúvaním a hlásaním Božieho slova, a cirkvou, ktorá „žije v sebe samej, zo seba a pre seba“. Ako povedal, táto voľba „by mala pozdvihnúť možné zmeny a reformy, ktoré sa majú uskutočniť pre spásu našich duší“. (Táto formulácia takmer identicky odzrkadľuje tú Congarovu: „Reformy, ktoré uspeli v rámci cirkvi, sú tie, ktoré boli vykonané so záujmom o konkrétne potreby duší, s pastorálnou perspektívou a s cieľom k svätosti.“)

Bergogliovou víziou je cirkev, ktorá je „neustále v stave misie“, ako uviedol v Evangelii Gaudium, tak, aby „zvyky cirkvi, spôsoby, ako sa veci robia, čas a plány, jazyk a štruktúra, mohli byť vhodne nasmerované skôr na evanjelizáciu dnešného sveta, ako na jej vlastné udržiavanie“. Toto je cieľ jeho pontifikátu a dôvod, prečo bude považovaný za veľkého reformátora, aj keď ako pápež zotrvá len krátke obdobie.

Jednako som vedel, že bude vyľakaný, keď mu predstavím výtlačok knihy. Napísal som v nej, že viem, že nemá rád motívy kníh, ktoré sú upriamené na neho a radšej odkláňa pozornosť tam, kam patrí. Naozaj sa na knihu len krátko pozrel a radšej ma povzbudzujúco potľapkal po pleci. A potom požiadal moju manželku, aby sa za neho modlila.

Austen Ivereigh
Autor napísal biografiu pápeža Františka s názvom Veľký reformátor. V rokoch 2000-2004 bol zástupcom šéfredaktora magazínu Tablet, neskôr pracoval pre kardinála Cormaca Murphy-O’Connora. Je spoluzakladateľom a koordinátorom projektu Catholic Voices.

Článok vyšiel na portáli Mercatornet, zverejnený s jeho súhlasom.

Preklad: Pavol Novák. Medzititulky redakčne doplnené. Foto: mercatornet.com.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo