Malé vo veľkom a veľké v malom

Tá najmenšia drobnosť: Ježiš Kristus, ako leží v jasličkách. Kto niekedy držal na rukách novonarodené bábätko, vie, aké je jemné. Toto krehké stvorenie aj bez slov hovorí, aby sme s ním zaobchádzali opatrne. Krk má slabý a hlávku mu treba podopierať. Fascinujú nás jeho miniatúrne viečka, ústa, nos.

Jeden z dôvodov, pre ktoré verím v Boha – skutočného, trojjediného, katolíckeho Boha – je jeho záľuba v paradoxoch. Takéto chápanie Boha je pre mňa presvedčivé na základe mojich vlastných skúseností s vesmírom, ktorý momentálne obývame a ktorý je až na prasknutie plný obrátených mierok.

A naozaj, keby bol Kristus pôvodcom tohto vesmíru, čakal by som, že ukáže presne tento „zmysel pre humor“ – čím samozrejme nemyslím „rozprávanie vtipov“. Alebo sú možno aj vtipy, ktoré ďaleko presahujú akýkoľvek smiech.

Začína sa to veľkosťou nebies: normálnym ľudským vnímaním vzdialenosti ku hviezdam, ku hviezdam za nimi a ku hviezdam za týmito hviezdami. (Tvrdenie, že by podľa niektorých našich predkov mali byť blízko, je mýtus. Všetci ľudia, bez ohľadu na svoje kozmologické systémy, vedeli, že hviezdy sú veľmi ďaleko a sú svedkami nesmiernosti.)

Na druhom konci je subatomárny rozmer. Svojou malosťou pôsobí ako paródia na veľkosť. Častice sa skladajú z iných častíc, a tie zase z ďalších, až po „intermediálne častice“ a „chute“. Nachádzame tu singularitu – a ak je fyzika aspoň trochu koherentná, dostali sme sa na hranicu „ničoho“.

To znamená, že v našom materiálnom svete nemôže byť už nič menšie, z rovnakého dôvodu, prečo vesmír nemôže byť ešte väčší. Teda minimálne vesmír, ako ho poznávame. S abstraktnými číslami by sme mohli ísť stále vyššie a vyššie, poprípade nižšie a nižšie – no v oboch prípadoch narážame na tvrdú, materiálnu singularitu. A ak by sme šli ešte ďalej, či už jedným alebo druhým smerom, už by sme neboli v našom vesmíre.

Kde sme však na tejto mierke my?

Človek so svojou výškou asi jednu siahu stojí presne uprostred, na polceste medzi „ničím” a „všetkým“. Podľa čísel, ktoré sme schopní spracovať, je naša poloha dosť strašidelne na priesečníku všetkých ciest.

A ako sme sa dozvedeli, väčšinou len v pomerne nedávnej minulosti, táto zvláštnosť je až neznesiteľná, lebo samotný vesmír je „vyladený“ na množstvo desiatok – možno stoviek a možno oveľa viac – presne nastavených fyzikálnych „zákonov“ či konštánt. Stačí len trochu posunúť ručičku – ktorúkoľvek z mnohých ručičiek – a stratí sa samotná možnosť existencie človeka.

Samozrejme, táto myšlienka je tautologická, no aj v tom vidíme Božiu ruku: že nám nechal slobodu vidieť, prípadne nechcieť vidieť niečo, čo je nad slnko jasnejšie.

Minimálne od roku 1931 je existencia „Boha“ nevyvrátiteľná, aj keď len v obmedzenom, vedeckom zmysle. V tomto roku bola mimo každú dôvodnú pochybnosť dokázaná konečnosť vesmíru: že má svoj počiatok v čase, vo vypočítateľnej „prvej chvíli“, a že má od tejto chvíle vypočítateľnú veľkosť. No a čo má začiatok, musí mať aj koniec. (Pozri: Georges Lemaître - belgický rímskokatolícky kňaz a kozmológ, na základe jeho prác sa nazýva aj otcom teórie veľkého tresku.)

Na sklonku spomínaného minulého storočia sa objavila aj dôležitá pomôcka na výpočet tohto konca. Vieme totiž nielen to, že sa vesmír rozpína, ale aj že sa jeho rozpínanie neustále zrýchľuje. Musíme prísť až do bodu, keď samotný vesmír narazí na starú dobrú rýchlosť svetla: a zasa tu máme singularitu. (Pozri: Zrýchľujúci sa vesmír.)


Albert Einstein a Msgr. Georges Lemaître (r. 1932).

Možno maličkosť, ako raz musel vysvetliť tento šikovný belgický fyzik, monsignor Lemaître, svojmu pápežovi, ktorý sa už-už chystal vyhlásiť, že katolícka kozmológia je vedecky dokázaná. Lebo ako povedal tento dobrý kňaz, je to len veda, ktorá sa tu denno-denne poneviera a rozpráva. Prechod od dva plus dva k štyri bude vždy musieť podopierať viera.

Veda nám len ukazuje, čo je, nie však už to, čo to znamená. Podstatu vesmíru však vždy budeme môcť jasne vidieť či už na obrovských rozmeroch vesmíru, alebo v malých biologických faktoch, ktoré nám priamo sprostredkúvajú zmysly. Žaluď a dub sú jedno, od nikdy predtým po nikdy potom. Či už cez teleskop alebo cez mikroskop, vidíme len nejasne, akoby v zrkadle.

"Aj mnohým ľuďom v staroveku pripadal Kristus tak trochu ako vtip. Kresťania to určite nemohli myslieť vážne. Predstavte si potom ich prekvapenie, keď si toto malé dieťa paradoxne podmanilo ich svet."

Zdieľať

Moderný človek dokáže hľadieť na veľké veci a dokáže hľadieť na malé. Bohom darované oči sú v poriadku, ak ich len chce používať; a oči mysle má v poriadku aj slepý. Pred človekom nikdy nebolo skryté nič, čo by potreboval vedieť. Ale, žiaľ, má svoju hlavu.

Moderný človek má problém vidieť veľké maličkosti a malé kolosálnosti. Naša neznalosť – v porovnaní s neznalosťou minulých vekov až otupujúca – sa vždy upína len na jednu vec, pričom rozsah pozornosti sa nám neustále zužuje. Tak sme stratili schopnosť vidieť a zároveň myslieť.

Pre toto moderné myslenie, ako aj pre mnohé minulé, zvyknuté nechápať, čo sa deje, je celá myšlienka Boha, ktorý prichádza zabalený v malom uzlíku ľudského tela, čírym nezmyslom. Keby Boh predsa len náhodou „jestvoval“, musel by byť nekonečne veľký; a na to je toto dieťa príliš malé.

Skutočný Boh by si vzal všetko, čo chce; toto dieťa sa nedostalo ani len do hostinca.

Skutočný Boh by bol všemocný; toto dieťa spí matke v náručí.

Skutočný Boh by prišiel s anjelskými vojmi; toto dieťa nemá ani ochranku...

V podobnom duchu by sme mohli zostaviť aj celé litánie dôvodov, prečo Ježiš Kristus nie je veľmi presvedčivý. A ako vieme, aj mnohým ľuďom v staroveku pripadal tak trochu ako vtip. Kresťania to určite nemohli myslieť vážne.

Predstavte si potom ich prekvapenie, keď si toto malé dieťa paradoxne podmanilo ich svet.

David Warren 
Autor je bývalým redaktorom časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Pôvodný text: The Smallness of the Large, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo