Na začiatku to na komunistický prevrat nevyzeralo

Na začiatku to na komunistický prevrat nevyzeralo

Klement Gottwald sa stal prvým komunistickým prezidentom v Československu.

Pred 71 rokmi sa ujali moci v Československu komunisti. Čakali na svoju príležitosť. Boli pripravení a slabosť protivníkov im hrala do kariet.

Na prevratových udalostiach v druhej polovici februára 1948 zaujmú hlavne dve veci. Udiali sa veľmi rýchlo. Povojnový systém obmedzenej demokracie padol ako domček z kariet, rýchlo zhorel a ostal z neho len popol.

A druhá vec – komunisti boli vynikajúco pripravení. Pracovali na viacerých frontoch, v polícii, fabrikách, armáde, v informačnej oblasti, propagande, dokázali sa dokonca votrieť do konkurenčných politických strán. Pritom boli pracovití a mnohí určite aj presvedčení, že konajú to najsprávnejšie, čo môžu.

Mladý český národný socialista Karel Löbl navštívil v Prahe týždeň po prevrate – na ústretovú výzvu jedného zo strojcov prevratu – komunistu Rudolfa Slánskeho. V kancelárii našiel unaveného muža po veľkom výkone.

Asi vyčerpanosť priviedla Slánskeho k úprimnosti, keď Löblovi povedal, že komunisti boli nachystaní na jarné voľby a použili by podobné masové a nátlakové akcie, aké predviedli po nedávnej demisii nekomunistických ministrov československej vlády. Ale príležitosť sa ukázala skôr. Boli prichystaní a využili ju.

Löbl spomína na jeho slová: „Avšak už v sobotu večer (t. j. 21. februára) si uvedomili, že robotníkov, proletariát, bude možné vyviesť z fabrík i do mrazov, kým buržoázia, úradníci, živnostníci, súkromní zamestnanci a podobne budú chcieť sedieť v teple a pohodlí.“

Francúzsky historik českého pôvodu Jaques Rupnik sarkasticky poznamenal, že kým národnosocialistická strana organizovala v Prahe ples, kde vraj bola vynikajúca atmosféra, vodca československých komunistov Klement Gottwald sa obracal na 80-tisíc demonštrantov a žiadal, aby prezident prijal demisiu dvanástich ministrov.

Tu treba podotknúť, že takmer všetky strany Národného frontu, možno s malou výnimkou slovenskej Demokratickej strany, sa hlásili k ľavicovým až marxistickým hodnotám a dokonca podporovali socialistické opatrenia, keď osobné postoje ich politikov boli od zmýšľania chudobných ľudí vzdialené. A ak ich predsa prezentovali, vyzerali ako neúprimné.

Ľuďom žijúcim v povojnovej kríze bolo v zásade jedno, kto sa bude zaujímať o ich potreby. Veľká masa bola taká istá ako kedykoľvek v histórii – upierala oči na takých predstaviteľov, ktorí jej ponúknu rýchle riešenia najboľavejších problémov. A s týmto komunisti vedeli znamenite pracovať. Sľubovali blahobyt.

Preto sa prevrat vo februári 1948 nestretol s väčším odporom. Dokonca to ani nevyzeralo, že by sa Československo prikláňalo k systému jednej vládnej politickej strany. Veď vo vláde, v parlamente boli ďalej zástupcovia iných strán.

Na prvý pohľad sa dokonca zdalo, že bolo dobre, keď dostali trochu po nose. Veď práve oni mohli za to, že ani tri roky od skončenia vojny sa republika nevedela vyhrabať z nedostatku potravín a ošatenia, že sa nakupovalo na lístky a mzdy boli nízke. Akčné výbory s nimi porobia poriadok, konečne niekto chytí veci pevne do rúk.

A chytil. V konverzácii komunistov sa používal výraz vyakčnenie. Pozornosť sa sústredila na neokomunistické strany, fabriky, úrady, kultúrne inštitúcie, orgány štátnej moci a správy. Napríklad na Slovensku boli po prečistení národných výborov, kde predtým mali v zmysle volieb významnú väčšinu demokrati, tri štvrtiny komunistov.

Súhrnný počet osôb zasiahnutých pofebruárovou čistkou na Slovensku odhadol historik Michal Barnovský na 35- až 40-tisíc. Postih nebol jednorazový a mnohých poznačil na celý život. Stali sa občanmi druhej kategórie.

Komunistom všetko hravo vychádzalo

Je to až neuveriteľné, ale Gottwaldove akčné výbory, iným slovom výbory na prokomunistické čistky, si osvojili ďalšie strany vládnuceho Národného frontu. Výbory vylučovali z poslaneckých lavíc parlamentu nevhodných ľudí.

Systém Národného frontu pokračoval ďalej v takmer pôvodnej štruktúre. Demokratická strana sa rozštiepila a to, čo z nej pokračovalo v súhlase s komunistickou politikou, sa nazvalo Strana slovenskej obrody. Druhú časť jej vrcholných členov buď pozatvárali, alebo prinútili emigrovať.

Tí, čo ostali, podobne ako mnohí ďalší z iných strán, hlasovali v polovici marca za akčný program zrekonštruovanej Gottwaldovej vlády. Bola to viac ako polovica pôvodných členov.

Z celkového počtu pôvodných tristo poslancov bolo za program vlády a potom aj za predložené zákony, napríklad komunistický zákon o ďalšej vlne pozemkovej reformy, ktorý bol jednou z bezprostredných príčin februárovej krízy, 230 poslancov.

Rudolf Slánsky bol manažérom komunistického prevratu v Československu v roku 1948.

V Gottwaldovej vláde neboli len komunisti. Ocitli sa tu sociálni demokrati, nestraníci a dokonca aj dvaja pohrobkovia Demokratickej strany – Ján Ševčík a 81-ročný matador Vavro Šrobár. Vyzeralo to, akoby išlo len o nejaký zákmit, život bežal ďalej a čakalo sa na májové voľby, kde ešte bude možné pomerať si sily s komunistami. Dovtedy ich netreba provokovať.

Na Slovensku bola situácia iná. Padla najväčšia – Demokratická strana. Jej rozklad bol podľa historika Pavla Petrufa taký rýchly, že prekvapil aj samých komunistov. Jej to komunisti ako jedinej skutočnej, i keď chabej opozícii v celom štáte, spočítali.

Predseda Demokratickej strany Jozef Lettrich zutekal do cudziny, podpredsedu Jána Ursínyho za aféru jeho tajomníka Otta Obucha súdili a odsúdili. Pri jeho zatýkaní v marci 1948 v Martine sa udiala príznačná vec, ktorá vykresľovala absurdnosť vtedajšej politickej scény.

Ursíny sa zahľadel na vedúceho eskorty a povedal mu: „Veď vás ja poznám, boli ste cez vojnu v Modre na žandárskej stanici a vtedy ste boli ľudákom." Pre policajta to bolo zjavne nepríjemné odhalenie. Starý nepriznaný ľudák chytal akože novoľudáka.

Ursíny nebol jediný. Do väzenia sa dostalo 25 predstaviteľov Demokratickej strany. Hon na novoľudákov, ako ich nazývali, sa komunistom vydaril. Strana sa premenovala a do popredia sa dostávali ľudia ako Milan Polák či Jozef Kyselý.

Druhý z nich, agent štátnej bezpečnosti, vystúpil počas februárovej krízy v rozhlase na podporu komunistu Gottwalda, pričom apeloval hlavne na katolíkov, aby sa pridali. Komunisti si to tak vážili, že jeho prejav neskôr vyšiel v straníckom denníku Pravda.

Demokratické noviny Čas sa premenovali na Ľud a pod vedením šéfredaktora Romana Kaliského prinášali príspevky v štýle nového režimu.

Nová ústava bola kamufláž, voľby divadlom

Spoločnosť spela k plánovaným parlamentným voľbám. Na tom komunisti nemienili nič zmeniť. Chceli do sveta vyslať signál, že Československo ostáva demokratickým štátom, kde si ľudia volia svojich zástupcov v slobodných voľbách.

Postihovanie členov nekomunistických politických strán bolo v naoko demokratických pomeroch neprípustné, a preto sa im účelovo pričítala previazanosť s totalitným režimom z čias druhej svetovej vojny. Akoby sa súdili niekdajší fašisti, čo vo vtedajšej Európe bolo ešte stále aktuálne a pochopiteľné.

Aj z tohto dôvodu sa po marci 1948 znovu obnovili retribučné procesy a v sídlach krajských miest sa zriadili ľudové súdy. Mali sa prehodnotiť mierne tresty z čias, keď bola na Slovensku pri moci Demokratická strana.

Popri tom sa mali zviesť kamuflované politické procesy a naznačiť, že slovenský separatizmus je neprípustný. Retribučné súdy fungovali do konca roka 1948.

Národné zhromaždenie zrekonštruované na obraz komunistov prijalo na začiatku mája 1948 hlasmi všetkých prítomných novú ústavu. Československo definovala ako ľudovodemokratickú republiku. Hlásila sa k budovaniu socializmu.

Zaujímavé na nej bolo, že povoľovala súkromné vlastníctvo podnikov do 50 zamestnancov a pôdy do 50 hektárov. Rýchlo sa však ukázalo, že komunisti tieto limity nebudú rešpektovať. Ústava zaručovala náboženskú slobodu, na ktorú komunisti veľmi rýchlo siahli.

Gustáv Husák bol vo februári 1948 šéfom slovenského Zboru povereníkov a horlivým zástancom komunistického puču.

Postavenie Slovenska sa v nej opäť oslabilo. Nenaplnilo sa to, čo čakali slovenskí komunisti typu Gustáva Husáka, že po víťazstve robotníckej triedy sa upravia pomery v prospech slovenskej autonómie. Nad slovenskými národnými komunistami sa skôr začalo zmrákať, aby sa čoskoro stali obeťami súdnych procesov.

Koncom mája 1948 sa uskutočnili voľby. Politickú súťaž komunisti udusili hneď v zárodku. Voliči nemohli hlasovať za politické strany, ale za spoločných kandidátov Národného frontu. Z tých bolo na kandidátnych listinách 70 percent komunistov. Druhou možnosťou bolo vhodiť neoznačený lístok.

Podľa toho aj voľby dopadli. Po dodatočnom manipulovaní s lístkami získali celoštátne komunisti až 79 percent kresiel v Národnom zhromaždení, zvyšok si rozdelili ostatné pofebruárové strany, pričom ich percentá je pre ich bezvýznamnosť zbytočné uvádzať. Bielych hlasovacích lístkov bolo celoštátne 11 percent, na Slovensku až 14 percent.

Jediným odporcom ostala katolícka cirkev

Chorý prezident Edvard Beneš odmietol podpísať novú ústavu a z funkcie v júni 1948 druhý raz počas svojho života abdikoval. Odišiel človek, ktorý ako jediný mohol zabrániť prieniku komunistov k úplnej moci.

Aspoň tak si to myslí český spisovateľ Pavel Tigrid. Beneš ako vrchný veliteľ ozbrojených síl a muž s nespornou autoritou, mohol vo februári vydať rozkaz na vojenský či civilný odpor. Už nech by to dopadlo akokoľvek, „bol by navždy zotrel z komunistického prevzatia moci z roku 1948 ráz, ktorý z hľadiska porazených československých demokratov je trápny a nesporný: ráz legálnosti“.

Poľský historik Piotr Wandycz sa prikláňa k legálnosti februárových udalostí v Československu, lebo hrozba násilia ostala iba hrozbou: „Víťazný február, ako to nazývali komunisti, bol štátnym prevratom iba v tom zmysle, že nad priebehom udalostí neustále visela hrozba použitia násilia.“

Abdikovaním Beneša sa otvoril priestor pre Gottwalda. V polovici júna 1948, necelé dva týždne po Benešovom odstúpení, sa Gottwald stal prezidentom. Jeho kariéra dosiahla vrchol.

Ako píšu českí historici Karel Kaplan a Pavel Kosatík, po februárovom puči sa hovorilo o Gottwaldovej genialite a jeho autorita dosiahla nadpozemský stupeň. Teraz už nebol len génius, ale aj vrcholný vládca.

V tomto bode možno hovoriť už o definitívnom uchopení moci v Československu komunistami. Ukazovalo sa, že ostali bez protivníkov. Spoločnosť sa so stavom zmierila.

Vážený slovenský historik Ľubomír Lipták po dvadsiatich rokoch od prevratu napísal, že „sen celých generácií komunistov, cieľ, pre ktorý im nijaké obete a prekážky neboli dosť veľké, aby sa nepustili s nimi za pasy, sa dosiahol, Slovensko i celá republika stála na prahu novej politickej moci a epochy, diktatúry proletariátu“.

O desať rokov neskôr mu sekundoval jeden z najväčších znalcov tejto časti slovenskej histórie Barnovský: „Február 1948 bol nevyhnutný nielen preto, že sa robotnícka trieda usilovala upevniť si svoje mocenské pozície a posunúť spoločnosť k socialistickým premenám, ale aj preto, že buržoázia nebola schopná nazreté problémy a protirečenia vyriešiť, lebo jej koncepcie boli prekonané a bez vonkajšej pomoci nebola schopná triedne rozpory ani dočasne tlmiť a zmierniť.“

Naozaj to bolo tak? Bol februárový prevrat logický a nebolo v slovenskej spoločnosti sily, čo by sa mu vzoprela? Nie. Niekto sa predsa ozval – rímskokatolícka cirkev.

V apríli 1948 zaslali slovenskí katolícki biskupi predsedovi Zboru povereníkov Husákovi memorandum, v ktorom žiadali konkrétne dôkazy o vine či reakčnosti príslušníkov katolíckej inteligencie postihnutých očistou, aby sa mohli brániť. Tým naznačili budúci 40-ročný boj katolíkov s komunistickým režimom. Na Slovensku bol vo všeobecne chabom odpore dominantný.

Druhá významná vlna vzdoru vznikla v intelektuálnych kruhoch členov komunistickej strany, ale išlo skôr o frakčný spor, ako o boj proti režimu.

Príklad prevzatia moci z Považskej Bystrice

Na záver uvediem ukážku, ako preberali komunisti moc na Slovensku. Historik Karol Janas to výborne ilustruje na príklade Považskej Bystrice.

Vo voľbách v roku 1946 aj v Považskej Bystrici jasne zvíťazila Demokratická strana, ktorú volilo 2 432 voličov. Komunisti získali 1 520 hlasov, Strana práce 204 a Strana slobody 79.

V Považskej Bystrici aj v Púchove, kde bol bývalý prezident obľúbený, to zapôsobilo veľmi negatívne a v oboch mestách sa objavili nápisy ako „Zachráňte Tisa" a „Sláva Tisovi". To komunistom stačilo na to, aby demokratov, ktorí s nápismi nemali nič spoločné, obvinili z kolaborácie s fašizmom.

V Považskej Bystrici usporiadali 14. septembra 1947 komunisti veľkú manifestáciu odbojových zložiek. Na manifestácii vznikol Koordinačný výbor odbojových zložiek. Boli v ňom ôsmi partizáni, ktorí sa vyhrážali zbraňami.

Povereníctvo vnútra bolo v rukách komunistov, a tak žiaden príkaz na zásah ani nedostali. Nevyriešené ostalo aj vyšetrovanie neprístojností na manifestácii.

Komunisti si tak dokázali, že môžu prevziať moc a miestne autority, ktoré vyšli zo slobodných volieb, im nedokážu v násilnostiach zabrániť. Ani sa o to nepokúšali a keď prišiel február 1948, komunisti prevzali v meste moc bez akéhokoľvek odporu.

V Považskej Bystrici sa počas komunistického prevratu ustanovil miestny akčný výbor Národného frontu z radov komunistov a partizánov.

Začalo sa vybavovanie osobných účtov. V marci 1948 bol zatknutý predseda Demokratickej strany v Považskej Bystrici Jozef Pakan. Po ňom nasledovali ďalší predstavitelia strany, no aj mnohí nestraníci, ktorí vyjadrili s nástupom nového režimu nespokojnosť.

Prejavilo sa to vo voľbách v máji 1948. Voľby už neboli slobodné. Zostavená bola len jednotná kandidátka Národného frontu a na tej si komunisti zabezpečili absolútnu väčšinu. Komunisti urobili rozsiahlu agitáciu a odporcov zastrašovali.

Napriek tomu v Považskej Bystrici vhodilo 20 percent voličov do urny radšej čistý lístok, ako kandidátku komunistov. To však bol posledný závan vzdoru.

Obyvateľstvo v Púchove a Považskej Bystrici ostalo po čistkách a prvých politických procesoch zastrašené a postupne na politickú činnosť úplne rezignovalo.

Úryvok z pripravovaného rukopisu knihy o komunizme.

Foto: Archív TASR

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo