Smrť a naše dejiny

Smrť a naše dejiny

Foto: Peter Tkac/flickr.com

Z mináčovského etnika, ktoré sa snaží prežiť, sme sa stali demosom, ktorý sa pýta, ako žiť.

Chesterton opísal, čo znamená, ak sa silná túžba po živote spája s odhodlaním prijať smrť. Bola to jeho definícia odvahy a hrdinstva, cítiť v tom dotyk večnosti a nesmrteľnosti. Nota, mortuum vivere per gloriam, vedia latiníci. Aj Homérov Achilles sa stal nesmrteľným práve vďaka smrti.

Ale previazanosť života a smrti, to nie je len téma starých eposov. Úcta k predkom, čítaj láska živých k mŕtvym, transformuje rodinu na rod, je základom tradície ako spoločenstva mŕtvych, živých a ešte nenarodených, to všetko vytvára obec v antickom zmysle.

Smrť definuje kultúru. Normy a hranice, kedy je smrť legitímna a kedy už nie, hovorí ako nič iné o civilizovanosti. Smrť je určujúcou témou pre náboženstvo, nielen tým, aký im dáva zmysel, ako ich spája s nádejou a večným životom, ale tiež úctou, ktorú priznáva martýrom.

Pre štát a národné spoločenstvo to platí v sekularizovanej podobe, bolo to tak odnepamäti, ako to dokumentuje aj Periklova reč padlým. Oliver Wendell Holmes Jr., veľký americký ústavný sudca, kedysi povedal, že spoločnosť spočíva na smrti predkov, society rests on death of men, v čase vojny aj v čase mieru.

Dnes, pri prvom výročí smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, si treba uvedomiť, ako je vzťah k smrti dôležitý pre naše národné spoločenstvo, pre náš štát.

Po roku od vraždy poznáme mená pravdepodobných vrahov, čakáme na presvedčivé pomenovanie a obvinenie objednávateľov, ich odsúdenie a spravodlivé tresty. Máme nového premiéra a ministerku vnútra, polícia nového prezidenta. Máme tiež vládu v starom zložení, koalíciu, ktorá zneužila príležitosť na zhoršenie zákona o voľbe policajného prezidenta, nevyužila príležitosť na nápravu pomerov na prokuratúre a podobne.

Hoci sa o to niektorí politici pokúsili, spoločnosť ako celok neupadla do stavu nepodloženého obviňovania, neprepadli sme tribalizmu. Na námestiach išlo v rozhodujúcich chvíľach o obnovu dôvery v štát a jeho inštitúcie.

Čo všetko to o nás hovorí?

O svojej národnej povahe zvykneme mať zromantizované až sentimentálne predstavy, ale bola to často smrť, predčasná alebo násilná, ktorá formovala naše moderné dejiny.

To je prípad vraždy Remiáša, ktorý zmenil vzťah k Mečiarovi a začali sme hovoriť o mečiarizme. Predtým, v čase komunizmu, to boli vraždy na hraniciach s Rakúskom, zastrelená Danka Košanová a ďalšie obete 21. augusta 1968, pred nimi popravy údajných vlastizradcov a odporcov komunizmu, týranie mnohých až na smrť v lágroch, rovnako ako iným spôsobom poprava Clementisa.

Pred nimi tu boli obete Povstania, likvidácia deportovaných Židov a Rómov, na ktorej sme niesli diel viny. A pred nimi mená z Černovej.

Náhla smrť poznačila koniec Štúra, zavŕšený nebol osud vracajúceho sa Štefánika, na popravisku skončil kňaz a prezident Tiso. 

Dôvody, okolnosti sa menia, jazvy pribúdali.

Za ten čas sme sa z mináčovského etnika, ktorého poslaním je prežiť, ktoré údajne „nemá dejiny veľkých historických pohybov, vojenských, sociálnych a politických zmien“, premenili na demos, na politické spoločenstvo, ktoré si už kladie otázku, ako žiť.

Štúrova smrť a prázdnota, ktorá zostala v mysliach jeho druhov po jeho pohrebe, ale aj obete z Černovej, tragická nehoda s generálom pri Vajnoroch – to bolo ešte obdobie etnického národa. Obava bola, či to všetko prežijeme. Potom prišlo obdobie krutosti totalitarizmu zasadeného do rodiaceho sa politického spoločenstva. Obava bola, kto to prežije. Až potom sa začal postupný prerod národa, ktorý bol predmetom, na národ, ktorý si uvedomuje, že je podmetom dejín.

Smrť je v tom celom sui generis katalyzátorom. Pár rokov po smrti Štúra to v Smrti Jánošíkovej opísal už Ján Botto. Najskôr je ľud zúfalý, duša národa tonie, musí dôjsť k jej transformácii, aby objavila niečo väčšie, otázku, ktorú si už nekladie etnikum, ale demos. Spravodlivosť už nie je pomsta za popraveného hrdinu, je to niečo širšie, väčšie, celospoločenské.

Presuňme sa od poézie k politike.

Kuciakova smrť sa stala mobilizujúcim symbolom, kde ani na moment už nešlo o pomstu. Aj keď v jej dôsledku padla vláda Roberta Fica, kariérne najúspešnejšieho politika ponovembrového Slovenska, celý čas ide o spravodlivosť, nie o slušnosť, ako som písal na tomto mieste pred časom, ale o spravodlivosť: rovnako o trest pre vinníkov, ako nápravu spoločenských pomerov. Slušnosť je hodnota nepolitická, spravodlivosť je predmetom politiky.

Ak chceme pochopiť étos, ktorý sa presadil v spoločnosti po Kuciakovej smrti, musíme ísť hlbšie, zabudnúť na politickú rétoriku a upriamiť pozornosť na dôvody, ktoré mobilizovali a mobilizujú ľudí. Nebol to totiž len protest proti konkrétnej vláde, čo napokon dosvedčuje aj fakt, že vládna koalícia pokračuje v inom personálnom zložení. Bol to protest, ktorý volal po zmene, ktorá presahuje podobu či zloženie jednej vlády. Ten étos súvisí s tým, že nevraždili cudzojazyční gangstri, príslušníci mafie, ktorej názov sa treba naučiť vysloviť, ale vrahovia sú občanmi nášho štátu.

Tomasz Merta, poľský politik a historik, v prvom rade ale brilantný autor, ktorý sám zahynul pri páde lietadla v Smolensku, sa tohto problému dotkol v jednom zo svojich textov takto: „Iba občianska vojna udiera na samotné základy politického spoločenstva, dom napadnutý vojenským vzplanutím prestáva byť bezpečným domovom, pospolitosť prestáva byť spoločenstvom. Vonkajšieho nepriateľa zastupuje v občianskej vojne nepriateľ vnútorný, (...) – protivník je súčasne nepriateľom aj zradcom.“

Vražda Kuciaka a Kušnírovej nie je porovnateľná s občianskou vojnou v žiadnom ohľade, až na jeden – ten, ktorý otriasa dôverou v inštitúcie štátu a napokon politiku a volá po obnove dôvery.

Je rok po vražde, dôvera nie je stále obnovená, stále platí Augustínova výstraha, čím je štát bez spravodlivosti („bandou zlodejov“), preto dnes na námestí netreba myslieť len na dvoch nevinných zavraždených ľudí, len na stav pomerov, ale na stav politiky v širšom zmysle.

Ak má prísť k náprave, naša opozícia je v tomto momente väčším problémom ako vláda.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo