Ani nevyhratá prezidentská kampaň nemusí byť neúspešná

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ani nevyhratá prezidentská kampaň nemusí byť neúspešná

Kto sa napokon nasťahuje do prezidentského paláca? Foto: wikipedia.org (Felix König)

Okrem cieľa zvíťaziť existujú ešte dva dobré dôvody, ktoré môžu dať zmysel kandidatúre na funkciu prezidenta republiky.

Žiadny kandidát na prezidentský či iný vysoký politický post nikdy verejne nepovie, že ide do kampane s iným úmyslom, ako vyhrať. Na druhej strane, všetci kandidáti, ktorí sa uchádzajú o podporu voličov, musia vedieť odhadnúť aspoň približne a pre vlastné súkromné potreby svoje šance.

Aj kandidáti predsa čítajú prieskumy verejnej mienky. Dostávajú navyše priamu spätnú väzbu od ľudí, ktorých počas kampane stretávajú: Či už v podobe návštevnosti svojich podujatí, alebo bezprostredných reakcií jednotlivých občanov...

Na Slovensku sme sa prinajmenšom posledný mesiac-dva zaoberali v súvislosti s prezidentskými voľbami najmä otázkou, kto v prospech koho odstúpi. Táto debata pomaly ustala a na jej miesto prišlo taktizovanie, ako voliť, aby v druhom kole nezvíťazil kandidát, tým-ktorým voličom vnímaný ako najviac neželaný.

Naakumulovať politický kapitál

Každý kandidát hovorí, že ide do volieb preto, aby vyhral. A každý, aj taký, ktorému prieskumy dávajú len malé šance, nepochybne v kútiku duše dúfa, že motyka nejako vystrelí. Veď existuje dosť príkladov podceňovaných kandidátov, ktorých zvolenie predpovedal málokto. U nás to bol trebárs prípad Ivana Gašparoviča v roku 2004, vo svete zase prípad Donalda Trumpa v roku 2016.

No uchádzanie sa o post prezidenta môže mať zmysel a skrytý význam, aj keď sú šance na zvolenie nízke a kandidát s víťazstvom rátať nemôže. A reč teraz nie je o výstredných kandidátoch, ktorých do kampane ženie hlavne mediálny exhibicionizmus.

Keď kandidát nezískava podporu ani tak pre seba, ale v prospech myšlienok a tém, ktoré potrebujú publicitu, môže to v dlhodobej perspektíve zmeniť klímu v krajine. Zdieľať

Jeden taký vedľajší zmysel kandidatúry môže spočívať v snahe naakumulovať politický kapitál, ktorý neúspešný prezidentský kandidát použije v ďalšej politickej kariére. Napríklad pred piatimi rokmi sa síce Radoslav Procházka do druhého kola prezidentských volieb nedostal, skončiac tretí za Robertom Ficom a Andrejom Kiskom, no urobil dobrý dojem v televíznych debatách a zdalo sa, že svojich 400-tisíc hlasov môže využiť ako štartovací politický kapitál pre stranu Sieť, ktorú založil o pár mesiacov neskôr.

V súvislosti s prebiehajúcou kampaňou sa najmä Milan Krajniak a Zuzana Čaputová stretávali s výčitkou, že na zvolenie realistickú šancu nemajú. Avšak keby urobili slušný výsledok v prezidentských voľbách, mohli by pritiahnuť ďalších voličov pre svoje strany do budúcoročných parlamentných volieb.

Dnes sa situácia trochu zmenila. Zuzana Čaputová by sa aspoň podľa prieskumov pri troche šťastia mohla do druhého kola dostať...

No existuje ešte druhý dôvod, prečo sa kandidát môže zúčastniť na prezidentských voľbách, hoci šance na víťazstvo sa zdajú mizivé: Spočíva vo využití kampane, verejných debát a zvýšeného záujmu voličov o politiku na propagáciu istých myšlienok, mobilizáciu voličov okolo nejakej témy či upozornenie na určitý spoločenský problém.

Slovenský Goldwater?

Napríklad v USA predstavitelia Libertariánskej strany vedia, že je vysoko nepravdepodobné, aby sa v prezidentských voľbách presadil ich kandidát voči kandidátom dvoch veľkých strán – republikánov a demokratov. Napriek tomu libertariáni zvyknú svojho človeka do volieb postaviť, aby prezidentskú kampaň využili na otváranie tém, ktoré považujú za dôležité, a na získavanie širšej podpory pre ne.

Čo z toho vyplýva pre Slovensko? Ak dnes napríklad zaznieva aj medzi konzervatívcami skepsa týkajúca sa kandidatúry Františka Mikloška, lebo prieskumy mu veľa šancí na presťahovanie do Grasalkovičovho paláca nedávajú, treba povedať, že jeho kampaň nemusí byť zbytočná, ani keď bude neúspešná.  

Stretnutia s občanmi po Slovensku i sledované debaty kandidátov sa totiž dajú využiť na otváranie tém a komunikovanie posolstiev, ktoré konzervatívci považujú za dôležité. A nejde len o kultúrno-etické otázky. Práve František Mikloško dokázal prinášať v minulosti aj určité uvažovanie o národe a štáte, ktoré sa týkalo historickej pamäti Slovákov či našej hlbšej kolektívnej identity.    

Takýto druh kampane, keď kandidát nezískava podporu ani tak pre seba (alebo sprostredkovane pre svoju stranu), ale v prospech myšlienok a tém, ktoré potrebujú publicitu a môžu v dlhodobej perspektíve zmeniť klímu v krajine, sa podobá na siatie s vedomím, že žať bude možno niekto iný vo vzdialenejšej budúcnosti. Je to kampaň ako politický odkaz.

Medzi americkými konzervatívcami sa takto zvykne hodnotiť kandidatúra republikána Barryho Goldwatera na prezidenta v roku 1964, ktorá pre neho dopadla úplne katastrofálne. Získal len šesť štátov a voľby vyhral demokrat Lyndon B. Johnson. No Goldwaterova kampaň ovplyvnila konzervatívnu politiku spôsobmi, ktoré viedli k strhujúcemu volebnému víťazstvu Ronalda Reagana o šestnásť rokov neskôr.

Analogicky ani kandidatúra Františka Mikloška nemusí byť márna len preto, že prieskumy nie sú príliš povzbudivé. Práve konzervatívcom veľmi svedčí uvažovanie, ktoré nemá na zreteli len najbližšie volebné obdobie, ale pamätá na ozvenu dnešných politických činov na generáciu dopredu.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo