Politika 14. február 2019

Brutálny Robert Fico

Jozef Majchrák Martin Hanus
Jozef Majchrák Martin Hanus
Ako sme sa kvôli jeho ambícii dostali ku koaličnej kríze a k paralýze Ústavného súdu.
Ako sme sa kvôli jeho ambícii dostali ku koaličnej kríze a k paralýze Ústavného súdu.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Majchrák

Martin Hanus

Brutálny Robert Fico
Robert Fico odchádza z rokovacej sály počas hlasovania o kandidátoch na ústavných sudcov na rokovaní 40. schôdze NR SR 14. februára 2019 v Bratislave. Foto: TASR/Jakub Kotian

Keď sme v utorok, po prvom kole voľby, písali o štyroch scenároch, ktoré by sa mohli udiať dnes večer, jeden z nich sme označili ako brutálny. Práve ten sa stal realitou. Smer voľbu kandidátov ústavných sudcov opäť zablokoval a parlament nezvolil ani jedného. Prezident nemôže nikoho menovať, takže od víkendu budeme mať nefunkčný Ústavný súd.

Počas dňa sa pritom zdalo, že koalícia nakoniec pôjde cestou druhého scenára, ako sme ho predvečerom nazvali – teda cestou miernejšej formy obštrukcie. To by znamenalo, že voľbu úplne nezablokuje a prezidentovi navolí aspoň niekoľkých kandidátov. Z koaličných kuloárov unikli do médií dokonca mená konkrétnych šiestich uchádzačov (Ladislav Duditš, Eva Fulcová, Kajetán Kičura, Miloš Maďar, Ľuboš Szigeti, Michal Truban), na ktorých sa koalícia mala dohodnúť.

Napokon, túto predbežnú dohodu potvrdzuje aj pohľad na Bugárov volebný lístok. Líder Mosta volil len týchto šiestich kandidátov, dohody sa držal do tej miery, že nehlasoval ani za sebe najbližších kandidátov, Petra Kresáka a Editu Pfundtner.

Čo sa vlastne stalo?

Koaliční politici už pri komentovaní tejto dohody upozorňovali, že ešte nie je posvätená Robertom Ficom, ktorý bol na pohrebe, no celý scenár vyzeral celkom logicky. Bugár by sa mohol štátnicky tváriť, že presvedčil koaličného partnera o nevyhnutnosti aspoň obmedzenej prevádzky Ústavného súdu, Fico zas mohol čiastočne odpútať pozornosť od toho, že mu ide len o katapultovanie vlastnej osoby do Košíc.

Súčasne by tento variant Ficovi ponechával otvorené dvere pre kandidatúru po prezidentských voľbách, zároveň však zabezpečil aspoň obmedzenú prevádzku Ústavného súdu.

Lenže v neskoré popoludnie sa v parlamente objavil expremiér, zasadol klub Smeru a všetko bolo inak. Predseda Mosta Béla Bugár povedal, že Fico koaličné rokovania včera aj dnes ignoroval, že sa s ním nebaví a ich vzťahy sú na bode mrazu. Hoci dodal, že predsedu Smeru stále považuje za svojho koaličného partnera.

Podrobnosti toho, čo sa v klube Smeru dialo, ako líder strany zdôvodnil svoj postup (a či ho vôbec príliš zdôvodňoval), sú v tejto chvíli nejasné, viac sa dozvieme až neskôr.

Teraz sa však zdá, že Ficovi nejde len o jeho kreslo na Ústavnom súde, o ktoré sa môže uchádzať v druhej či prípadne tretej voľbe. Ide mu zjavne o viac, o čo najväčšiu kontrolu nad celou inštitúciou. Andrejovi Kiskovi nechce dať žiaden priestor, aby mu tento plán naštrbil čo i len výberom niekoľkých ústavných sudcov.

Napokon, aj z preddohodnutej šestice by si Kiska mohol vybrať také tri mená, ktoré by boli Ficovi najmenej milé – takmer s istotou sa dá povedať, že Kiska by pri takejto ponuke nevymenoval Fulcovú, ktorú už raz odmietol vymenovať za ústavnú sudkyňu, ani Kičuru, pričom obaja sú Ficovi z tej šestice najbližší. Naopak, takmer s istotou by menoval sudcu Szigetiho, ktorý sa svojho času vzoprel Harabinovi a má dobrú povesť.

Fico sa však definitívne rozhodol, že počká na nového prezidenta, s ktorým by mohol uhrať viac – a prípadne mu nadiktovať celý zoznam deviatich sudcov.

Prečo išiel do toho už v januári

Smer dnes znefunkčnil Ústavný súd v mene jeho budúceho ovládnutia. Touto taktikou však Fico opäť riskuje, minimálne ňou nepotešil svojho prezidentského kandidáta Maroša Šefčoviča, ktorý bude musieť celý zvyšok kampane vysvetľovať, že nekandiduje ako predĺžená ruka brutálneho Roberta Fica.

Spätne sa natíska otázka, prečo sa vlastne Robert Fico prihlásil začiatkom januára do prvej voľby ako kandidát na ústavného sudcu, ak ju teraz úplne zhatil. Napokon, aj z hľadiska jeho cynicko-mocenského kalkulu by bolo predsa lepšie, keby neodkryl svoje kariérne ambície, naťahoval čas s odôvodnením, že sa v koalícii nevedia dohodnúť. Alebo že nechce pripustiť už dávno nie nadstraníckeho prezidenta Andreja Kisku k rozhodovaniu.

Aj to by bol síce drastický postup, ale aspoň by to nepôsobilo tak, že sa chce v prvom rade dostať na Ústavný súd on sám. Fico tak mohol v závetrí čakať, kto sa stane koncom marca novým prezidentom, a až podľa toho sa rozhodnúť, či odkryje karty a prihlási sa ako kandidát na ústavného sudcu.

Fico sa však začiatkom januára pustil do vlastnej kandidatúry zjavne z dôvodu, že si veril, že ho Kiska vymenuje. Na prvý aj druhý pohľad sa to javí zvláštne, lenže Robert Fico je politik, ktorý je zvyknutý celý svoj politický život uzatvárať výmenné obchody.

Preto dúfal, že svoje budúce miesto predsedu Ústavného súdu jednoducho s Kiskom zobchoduje – napokon, začiatkom minulého roka, týždne pred Kuciakovou vraždou, to už bola medzi ním a prezidentom téma, ktorú Kiska nezhodil celkom zo stola.

Trojnásobný premiér si to teraz vyhodnotil tak, že pre Kisku to bude opäť zaujímavá ponuka – vymenuj ma za predsedu Ústavného súdu a ty si vopred vyber, ktorých dvoch-troch sudcov chceš na Ústavný súd a my ti ich navolíme.

Pragmatik Fico si očividne myslel aj to, že pre Kisku, ktorý má svoje politické ambície aj po ukončení prezidentovania, bude neodolateľné vyslať Fica do Košíc a zbaviť sa tak úhlavného politického nepriateľa...

Problém bol v tom, že hoci Fico roky vynikal svojou intuíciou, tentoraz zle prečítal Kiskove pohnútky v politike aj tlak jeho prostredia. Len si skúsme predstaviť, čo by nasledovalo, keby Kiska menoval Fica za ústavného sudcu či dokonca priamo za predsedu Ústavného súdu, ako to interne žiadal Fico. Kiska by zožal zničujúcu kritiku aj v médiách, ktorých blízkosť je pre neho dôležitá, SaS a OĽaNO by ho odsúdili ako zradcu, ktorý sa spriahol so smeráckou mafiou.

Ako mu to s Kiskom nevyšlo

Fico sa však vo svojom mentálnom svete, kde sú jeho našepkávači ľudia ako Erik Tomáš, nedokázal vcítiť do Kiskovho rozpoloženia.

Mimochodom, nie je celkom pravdou, že keď Fico v polovici januára zisťoval u Kisku, či môže rátať s vymenovaním, tak mu Kiska povedal jasné „nie“. Pre Kisku to z taktických dôvodov ani nedávalo zmysel, skôr chcel držať Fica v neistote, no zároveň nedával nijako najavo, že by sa s ním chcel dohodnúť. Bola to hra vzájomných signálov, z ktorej Fico mohol vyrozumieť, že jeho šance nie sú veľké.

Potom však do médií unikla informácia, že Kiska Fica jasne odmietol (čo nebolo celkom tak). Tento únik si na Súmračnej vyložili tak, že prezident si už robí na kampaň na Ficov úkor, a pochopili, že Ficove šance sú u Kisku už nulové.

Fico to zobral ako ďalší nepriateľský akt zo strany Kisku, ktorý ho najskôr porazil v prezidentských voľbách, potom ho pod tlakom „sorosovských“ detí a Bélu Bugára odprevadil z Úradu vlády a teraz mu nechce dopriať ani len závetrie v Košiciach.   

Preto sa postupne rozhodol pre totálnu blokádu, ktorá v týchto hodinách vyzerá najmä ako výsledok sporu medzi ním a Bugárom o verejnú verzus tajnú voľbu. Ten spor je pre Fica vítanou zámienkou. No jeho problém je, že hoci sa mu podarilo hodiť zoznam prvých 39 kandidátov do koša, nemá to pod kontrolou. Všetko stavil na jedného prezidentského kandidáta, ktorého môže Ficovo objatie ešte zničiť.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0