Oxfordský boj o slobodu slova a potratová kultúra

O možnosť stáť uprostred diskusie o slobode slova v 21. storočí neprosili. Avšak po tom, čo bola ich debata o potratovej problematike zrušená ich vlastnou prestížnou univerzitou, stali sa prekvapenými a nedobrovoľnými obhajcami práva, ktoré mnohí považujeme za samozrejmé. Oxfordskí študenti za život a „potratová kultúra.“

Dan, Amy, Alisha, Johnny a Megan sa v rámci svojej študentskej organizácie Oxfordskí študenti za život ešte v novembri rozhodli usporiadať diskusiu na citlivú tému potratov. Na programe bola kultivovaná akademická diskusia, kde mali byť zastúpené oba póly. Jej doslovný názov znel „Tento dom je presvedčený, že britská potratová kultúra zraňuje nás všetkých.“ Ihneď po tom, ako bola informácia o podujatí na sociálnych sieťach zverejnená, strhla sa vlna nevôle. V okamžitej reakcii vznikla skupina s názvom „Čo sakra znamená ‚potratová kultúra‘?“ Viac ako tristo mladých ľudí sa následne vzbúrilo a avizovanú diskusiu plánovali protestne narušiť. „Vezmite so sebou nie deštruktívne, avšak dostatočne rušivé nástroje a pomôžte nám ukázať tým, ktorí neuznávajú možnosť voľby, čo si myslíme o ich ‚debate‘.“ Nespokojný dav, zastrešený feministickou organizáciou WomCam, vytvoril postupne pozoruhodný tlak. Vo vyhrotenej situácii napokon oxfordské kolégium Christ Church kapitulovalo a Oxfordskí študenti za život, stále ohromení reakciou okolia, museli pripravovanú diskusiu odvolať.

Dôvody mobilizácie

Pätica vzápätí čelila záplave otázok a mediálneho tlaku. O udalosti písali The Telegraph, Wall Street Journal, The Independent i mnohí ďalší. Paradoxom je, že nešlo o prvú diskusiu usporiadanú na túto tému. Prečo teda vznikli nadrozmerné vášne a hromadný bojkot podujatia, vedúci až k porušeniu slobody slova? Išlo o ochranu žien a dievčat, ktoré interrupciu v minulosti prežili? Nie tak úplne.

Prvým krokom k masívnemu vzbúreniu sa bol fakt, že Oxfordskí študenti pozvali diskutovať o téme potratov dvoch mužských rečníkov. Tí sa, ako argumentovala svoj výrazný bojkot WomCam, na základe svojej biologickej podstaty nikdy neocitnú v situácii, keď môže byť interrupcia východiskom. Z toho podľa nich jasne vyplýva, že do tejto problematiky nemajú právo zasahovať. Nepomohol ani fakt, že jeden z hostí mal v úmysle hájiť rovnaký postoj ako feministické hnutie, teda možnosť voľby, a ani to, že dve diskusie usporiadané predtým obsadili na rovnakú tému čisto ženské rečníčky.

Avšak jedným z najsilnejších polarizačných momentov a príčinou mnohých verbálnych útokov na organizátorov diskusie bolo zvolenie slov „potratová kultúra.„Prvé pravidlo politiky strachu je, že ak chcete, aby niečo znelo desivejšie, než to v skutočnosti je, pridajte na koniec slovo ‚kultúra‘," hovorí vo svojom stanovisku jeden z pozvaných rečníkov, komentátor Brendan O´Neill. Ten následne svoj názor kvôli zrušeniu debaty zverejnil aspoň na internete. „Ak chcete, aby ľudia šaleli od strachu kvôli nožom, hovorte o ‚kultúre noža‘. Zrazu sa neživý objekt, ktorý všetci každý deň bežne používame, stane predchnutý hrozbou. Podobne pri kultúre zbraní, kultúre znásilnení, gangov či alkoholu... A tak je to i s potratmi. Ako je možné, že celkom všedný lekársky zákrok, ku ktorému majú britské ženy legálne prístup už takmer 50 rokov, znie ako čosi desivé? Pridaním magického k - slova.“

Diskurz plný emócií

Prípad v decembri pokračoval ďalej. Začala sa podpisová akcia, v ktorej bolo navrhnuté, aby Oxfordskí študenti za život svoju diskusiu zorganizovali, avšak na pozmenenú tému: „Jestvuje u nás potratová kultúra?“ Tvorcovia petície, Jacob Reynolds, Matthew Kruger a Zac Gross zdôraznili, že všetci pevne veria v právo ženy na bezpečný a legálny potrat a sami nesúhlasia s nastavenými podmienkami pôvodnej diskusie. Svoju petičnú iniciatívu však odôvodňujú tvrdením, že otázka o usporiadaní diskusie by mala byť rozhodnutá všetkými študentmi spoločne. Tí sa k situácii stavajú rôzne.

„Akademické inštitúcie majú predovšetkým zodpovednosť pri poskytovaní platformy,“ zdôrazňuje svoj názor na rozdiel medzi obmedzením slobody slova a odmietnutím poskytnutia priestoru študentka Ana Bobić. „Neviem si predstaviť, aké dôsledky pre svoju povesť by mala univerzitou organizovaná diskusia na tému ‚LGBT kultúra vo Veľkej Británii zraňuje nás všetkých.‘ Vysoká škola, ak ide o jej voľbu poskytnúť alebo neposkytnúť vlastný priestor, má zodpovednosť voči všetkým svojim členom, ako aj na širšej verejnosti (pokiaľ je to verejná inštitúcia). Nemám pocit, že je povinnosťou tejto inštitúcie automaticky priznať danú možnosť všetkým.“

Študent Wybo Wiesma nevidí nič zlé na tom, že univerzitní študenti budú vystavení rôznym názorom, ak ich samozrejme nepokladáme za iracionálnych či slabomyseľných. „Toto je záležitosť, z ktorej je sotva možné vytvoriť prípad či kauzu. Snaha zastaviť takúto diskusiu je buď paternalizmus, alebo to znamená, že si v skutočnosti myslíte, že ‚majú prípad‘ a môžu vyhrať, ak im dovolíme hovoriť. Oba tieto motívy by nemali určovať program na univerzite v slobodnej krajine,“ dodáva Wiesma. „Nebol jeden z hlavných problémov zrušenej diskusie ten, že sa stala vo svojej podstate irelevantnou, nakoľko ju založili na debate dvoch mužov rozoberajúcich ženské otázky?“ pýta sa študentka zo St. Cross. „Majme teda inú debatu, nie to, čo sa snažili usporiadať Oxfordskí študenti za život, ale diskusiu, ktorá by v skutočnosti mohla byť konštruktívna, prospešná a otvorená. Netvrdím, že by sme nikdy nemali diskutovať o ničom kontroverznom, ale táto konkrétna debata s jej absurdne pokriveným formulovaním a čisto mužskom paneli, bola absolútne fiasko."

Pravidlá slobody slova

Je zaujímavé pozorovať, čo snaha Oxfordských študentov za život o usporiadanie diskusie o relevantnej téme na akademickej pôde ukázala. Ak sledujeme líniu argumentov ponúkaných WomCam, ktoré na vedenie vytvorili tlak vedúci až k univerzitnej cenzúre, nemožno si nevšimnúť niekoľko pomerne zvláštnych záverov: ak chcete o potratoch diskutovať, môžete, avšak v rámci pravidiel. Diskusia o interrupciách nemôže prebiehať v prípade, ak sú rečníkmi muži. Ak diskutujú ženy, môžu, avšak len vtedy, ak zastávajú možnosť voľby. Názov samotnej debaty je potrebné vyberať s porozumením a citlivo a nesmie obsahovať slovo „kultúra“, inak vyvolá vášne skôr, ako rečníci vojdú do sály a prednesú svoj názor. To všetko navyše môže viesť k ohrozeniu „mentálneho bezpečia“ študentov, ktorých kritické myslenie dnes neradno skúšať.

Zatiaľ čo sa Oxfordská univerzita borí so vzniknutým tlakom, udeľovaním slobody slova a jej účinkov na svojich študentov, vyšla nedávno v britských The Sunday Times pomerne zaujímavá štúdia. Tá hovorí, že tretina Britov má pocit, že nemôže na pracovisku otvorene diskutovať o kontroverzných témach. Obávajú sa totiž, že by mohli byť kritizovaní, stratiť zamestnanie alebo byť perzekvovaní. Westminsterský think tank, ktorý štúdiu zhotovil, to pomenoval ako vývin... „kultúry mlčania.“

Ivana Mrvová
Autorka je spolupracovníčka Postoy.sk

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo