Pionierska šatka za tri koruny (Napíšte príbeh)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pionierska šatka za tri koruny (Napíšte príbeh)

Foto: TASR/Magda Slosiariková

Obyčajná odvaha bola súčasťou života, keď v totalitnom štáte si musel občan vybrať, ako sa zachová voči režimu. Zázemie tajnej cirkvi pomáhalo budovať jasné postoje.

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Mgr. Blanka Farkašová (1970) – v roku 1988 maturovala na gymnáziu v Trnave a pokračovala v štúdiu na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave. Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1993 pracovala ako učiteľka na základnej škole, neskoršie ako asistentka na Trnavskej univerzite. Je vydatá a s manželom Petrom majú šesť detí. V súčasnosti žije v Černíku a pracuje ako učiteľka na základnej škole.

Narodila som sa necelé dva roky po Pražskej jari, v januári 1970. Keď som začala vnímať svet, boli tu už pevne usadení vojaci sovietskej armády a na všetkých kľúčových miestach v štáte, v úradoch aj školách „overení“ ľudia, verní komunistickej strane.

Vieru mi odovzdali rodičia, predovšetkým mama. Jednoduchá, ale spravodlivá žena, ktorá všetko robila na sto percent. Ona ma naučila modliť sa, ukázala mi cestu do kostola a ukazovala mi ju stále predovšetkým vlastným príkladom. Tak sa aj pre mňa a mojich súrodencov Boh stal samozrejmou súčasťou života.

V kostole mali moji rodičia – pokiaľ ide o výchovu – veľmi silného spojenca. Bol ním pán farár Jozef Veselský, charizmatický človek, ktorý nám vštepoval úctu k pravde. Dodnes sa čudujem, ako dokázal len pár rokov pred sedemdesiatkou s opuchnutými nohami šliapať s miništrantmi na kopec Záruby (768 m n. m.). Jeho záujem o nás deti sa neobmedzoval na hodiny náboženstva v škole – tie komunistický režim zredukoval na minimum. Vždy nás dokázal prilákať na faru a popri futbale, ping-pongu a iných hrách nás učil katechizmus – vedeli sme ho odpredu, odzadu aj o polnoci a mali sme z toho radosť. Vtedy ako dieťa som netušila, že náš pán farár veľa riskoval.

Kňazi v tom čase potrebovali tzv. štátny súhlas, aby mohli pracovať ako kňazi. Boli pod dohľadom komunistických cirkevných tajomníkov. Príliš aktívni kapláni a farári boli nežiaduci, najmä ak sa venovali mládeži. Mnohí na to doplatili stratou štátneho súhlasu a následne museli pracovať ako robotníci v závodoch. Náš pán farár bol zjavne šikovný a možno „vrchnosť“ nezaujímal pre svoj vysoký vek. Netušili, že jeho srdce sa dokázalo k deťom priblížiť tak, že mnohí mladí kapláni by sa mali čo učiť.

Celkom inú výchovu sme dostávali v škole. Hodiny náboženstva – ako som spomínala – boli zredukované a v rámci rozvrhu posúvané do nevýhodných časov na popoludnie. Všade bol podsúvaný názor a vytvárané ovzdušie, že chodiť na náboženstvo a do kostola je spiatočníctvo najhrubšieho zrna. „Uvedomelé“ deti, respektíve deti „uvedomelých“ rodičov boli potichu alebo aj celkom otvorene zvýhodňované.

A naopak, veriacim deťom – najmä ak nemali dostatočné zázemie – bola do srdca zasiata pochybnosť. Stále im ukazovali ľahšiu, výhodnejšiu a „múdrejšiu“ cestu. Tú istú cestu ukazovali aj rodičom. Triedni učitelia ich chodili domov presviedčať, aby už nedali deti na náboženstvo. Najrozšírenejším argumentom bolo: „Veď môžete byť veriaci a modliť sa, ale na náboženstvo ho už nedávajte…“ Komunistický režim sa cieľavedome a systematicky snažil – napriek oficiálnemu deklarovaniu náboženskej slobody – odstrániť čo i len „vôňu“ Boha z verejného života. Súčasťou stratégie bolo zastrašovanie a výsmech. Boli to aj útoky na najzraniteľnejšie miesta rodičov. Veď kto by nechcel pre svoje dieťa dobrú cestu životom?

V tomto zmysle mi utkveli v pamäti dve silné príhody. Písali sme v škole sloh. Téma bola Moja vlasť. Najskôr som nevedela, ako na to. Potom som si predstavila svoju mamu a písala som o nej. Sloh patril medzi najlepšie a učiteľka ho chcela poslať na súťaž slohových prác detí. Lenže… chodila som na náboženstvo, bola som veriaca a nehanbila som sa za to. Také dieťa predsa nemôže v niečom vynikať… Môj sloh napokon na súťaž poslali, ale pod menom spolužiačky. Ak si dobre spomínam, bolo to ešte na prvom stupni základnej školy.

Neskôr, vo vyššom ročníku – mohlo to byť v rokoch 1981/1982 – ma v škole postavili pred inú dilemu. Alebo budem chodiť na náboženstvo, alebo vrátim pioniersku šatku – teda ma vylúčia z pionierskej organizácie. O tejto organizácii by sa dala napísať samostatná kniha. Členstvo bolo oficiálne dobrovoľné, ale prakticky neexistovalo dieťa, ktoré by nebolo pionierom. Deti to brali automaticky ako chodenie do školy. Nikto sa ich vlastne ani nepýtal, či chcú. Ale zároveň to nikto z detí – až na pár výnimiek – nebral príliš vážne.

Bol to predstupeň socialistického zväzu mládeže a komunistickej strany. Každá oficiálna detská aktivita bola pod hlavičkou pionierskej organizácie – či už to bol folklórny súbor, futbalový turnaj, alebo turistika. Nebyť pionierom by znamenalo stať sa oficiálnym outsiderom, chudákom… A presne to sa mi asi v siedmom ročníku stalo. Zavolali si ma do klubovne pionierskej vedúcej. Okrem nej tam bola aj riaditeľka školy. Rozprávali sa so mnou, akoby som porušila školský poriadok. Bolo to pre mňa veľké napätie. Keďže postavili otázku „buď – alebo“, buď budem chodiť na náboženstvo, alebo vrátim pioniersku šatku, musela som sa rozhodnúť. Ako jediná v škole som odvtedy nebola pionierkou. Aj keď to pre mňa ako dieťa nebolo ľahké – cestou domov som si aj poplakala – vedela som, že to bolo správne rozhodnutie. Dokonca som si išla vypýtať 3 koruny, ktoré som za šatku zaplatila pri vstupe medzi pionierov.

Táto príhoda poukazuje aj na zaujímavú „schizofréniu“, v ktorej mnohí ľudia v tom čase žili. V škole, na verejnosti, v práci boli akože „lojálni“ režimu, neprotestovali, robili, čo sa od nich očakávalo…, ale vnútorne s tým neboli stotožnení. Aj medzi inteligenciou boli ľudia – napríklad lekári, učitelia –, ktorí takto žili. Chodili dokonca aj v nedeľu do kostola, ale do iného mesta, kde ich nepoznali. Aj ja som raz videla pioniersku vedúcu z našej školy, ktorej som odovzdávala šatku, na Trnavskej novéne…

Napriek tomu, že tieto školské momenty som ako dieťa vnútorne prežívala a boli ťažké, nespôsobili mi žiadnu veľkú traumu. Škola mala veľmi silnú protiváhu. S pribúdajúcim vekom u mňa popri rodine a fare totiž nadobúdalo stále väčší význam stretávanie sa s veriacimi priateľmi. Začalo sa to v roku 1979. Renáta Klčovanská ma v nedeľu popoludní pozvala k nim domov – spolu s inými deťmi a mládežníkmi – nacvičovať spev kresťanských mládežníckych piesní. Pre mňa to bolo vzrušujúce aj preto, lebo som bola najmladšia, mala som 9 rokov.

Spevokol bol iba začiatok, Renátka sa nám postupne venovala stále viac. Navštevovala nás doma, rozprávala sa aj rodičmi. V lete sme s ňou chodili na výlety – vždy na 4-5 dní. Spomínam si, že sme boli napríklad na chate v Smoleniciach, na Dobrej Vode, na Bukovej, v Dedinke. Neskôr aj v Tatrách a vo Fatre. Okrem krás prírody sme objavovali aj osobný vzťah k Bohu. Postupne sa k nám pridalo aj niekoľko detí z okolitých dedín – Opoja, Zavara, Majcichova a neskôr s nami chodil na výlety aj Renátkin priateľ Julo Brocka so skupinou chlapcov z ich dediny – z Báhoňa.

Doma sme každý deň chodili do kostola a pravidelne sme sa stretávali na „stretku“, ktorého základ tvorilo malé pevné spoločenstvo. Stretávali sme sa každé dva týždne. Čítali sme si Sv. písmo, rozprávali sme sa o viere a snažili sa organizovať duchovné aktivity v dedine. Spájala nás viera a radosť zo spoločného stretávania sa v kostole, ale aj mimo neho. Všetko sme to robili bez veľkého rozruchu, nechceli sme na seba zbytočne upozorňovať. Hovorievali sme, že ideme „do kopca“ namiesto do kostola, na výlete sme sa niekedy oslovovali prezývkami, ktoré sme si na jeho začiatku dali.

Dnes viem, že Renátka, Julo a ďalší museli mať kus odvahy, keď sa nám venovali. V tom čase chodiť na výlety s duchovným zameraním bolo nebezpečné. Stále nad nimi visela hrozba problémov v škole alebo v práci, prípadne priamej konfrontácie s oficiálnou mocou, ktorá chcela mať všetko pod kontrolou. Ale nás už nemala… Neviditeľná sila odporu v spoločnosti však začala rásť. Masové púte do Šaštína či Levoče boli mohutnejšie a ich účastníci boli stále odvážnejší. Prvý veľký gejzír tejto sily vytryskol v roku 1985 na cyrilo-metodskej púti na Velehrade. Zmenila sa na obrovský masový protest, tisíce ľudí – medzi nimi aj naše stretko – verejne, nahlas, žiadali náboženskú slobodu. Ministra kultúry, oficiálneho predstaviteľa štátnej moci, najskôr donútili, aby pred „Cyril a Metod“ dával aj slovo „svätí“ a potom ho piskotom celkom vyhnali od rečníckeho pultu. Bol to pre nás ohromujúci zážitok. Ako keď po týždňoch horúčav príde prvý dážď a konečne sa s úľavou nadýchnete. Eva Klčovanská už v tom čase študovala v Bratislave a mala kontakty na aktivistov Vlada Jukla a Silvestra Krčméryho, ako aj na ľudí v Trnave – vtedy tajného kňaza Františka Vikartovského, Karola Jakubčíka a iných. To som sa dozvedela až neskôr.

Často prichádzala s novými nápadmi. Výlety zostali neodmysliteľnou časťou prázdnin. Ako starší sme na nich mali aj nočné adorácie. Pridali sa lyžovačky, duchovné obnovy. Renáta a Julo už boli manželia, mali rodinu a bývali v Trnave. Stáli sme už teda čiastočne na vlastných nohách. Začali sme sa viac zaujímať o život cirkvi u nás, počúvali sme zakázané rozhlasové vysielače – Rádio Vatikán, Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Takto sme sa v roku 1987 dozvedeli aj o petícii moravských katolíkov. Eva nás informovala o Augustinovi Navrátilovi, ktorý písomne sformuloval 31 požiadaviek na oficiálnu štátnu moc. Rozhodujúce pre nás bolo, že petíciu podporil pražský kardinál Tomášek. Rozhodli sme sa zapojiť do zbierania podpisov. Povedala by som, že sme to považovali za česť.

Eva Klčovanská bola spojka. Dala nám základné informácie a pokyny, ako postupovať. Začali sme v našej dedine. Mali sme tichú podporu pána farára Jozefa Veselského. Od začiatku vedel o každej našej aktivite aj mimo kostola a ticho nás podporoval. Po omšiach sme stáli pred kostolom a vysvetľovali ľuďom, o čo v petícii ide. My sme si ju, samozrejme, spolu podrobne preštudovali. Niektorí ľudia, ktorí počúvali zahraničné rozhlasové stanice, už niečo vedeli, mnohí však o akcii netušili. Dali sme im petíciu prečítať a snažili sme sa vysvetliť, o čo presne ide. Potom sme podpisy začali zbierať aj v okolitých dedinách. Napríklad v Zavare o petícii informoval na záver omše aj pán farár Ján Bujna.

S mladíckym zápalom sme sa tešili každému podpisu. Vybrali sme sa dokonca až do Žiliny. Strávili sme tam celý víkend a prespali sme „načierno“ na internáte. Od študentov, ktorí išli na víkend domov, som si požičala preukazy, bez ktorých sa nedalo dostať na internát. Večer sme si v Žiline zistili, kedy sú omše, a rozdelili sme sa do skupín. Boli sme tam ako cudzinci, vonku bolo zima a sychravo, ale prekonali sme to. Ľudia väčšinou podporili podpisom petíciu.

Pre nás to bolo veľké dobrodružstvo. V bočných uličkách sme si sumarizovali podpísané hárky. Rýchlikom sme sa vrátili domov. Nemali sme strach, boli sme mladí a nadšení pre prenasledovanú cirkev, mali sme skúsenosť z Velehradu v roku 1985 a aj vďaka tejto akcii sme cítili, že naše dedinské stretko ani zďaleka nie je osamoteným ostrovčekom. Pri zbieraní podpisov sme sa jeden večer stretli aj s inými mladými aktivistami a dali sme podpisy dokopy. Rozprávali sme si zážitky zo zbierania podpisov. Vôbec si nepamätám, koľko podpisov sme vyzbierali. Dodnes však cítim tú radosť a eufóriu, ktorú sme prežívali.

Vtedy som prvýkrát začula meno Silvester Krčméry alebo Silvinko. To je asi nejaký hlavný šéf, myslela som si. Ešte v tom istom roku (1988) nás trochu schladili vodné delá na Sviečkovej manifestácii v Bratislave. (Brat Maroš strávil noc na polícii.) Zmaturovala som a išla som študovať na Matematicko-fyzikálnu fakultu UK do Bratislavy. Zároveň sa začala aj moja vysoká škola formácie a kolotoč mládežníckych stretiek. Už počas leta pred VŠ na povinnej brigáde pri Poprade sme sa sformovali všetci s rovnakou „krvnou“ náboženskou skupinou.

Spomínam si, že jedného spolužiaka som stretla na nedeľnej omši a jednoducho ho oslovila, či by nechcel chodiť na stretká. Do školy sme už prišli takmer ako zohratá partia. Popri mojom domácom stretku (jeho členovia sa rozpŕchli do sveta, do škôl) som začala fungovať v bratislavskom vysokoškolskom spoločenstve. Viedol nás tretiak Peter Švec. Venoval sa nám aj Laco Csontos – tajne vysvätený jezuita. Stretávali sme sa, kde sa dalo. Na internáte to nebolo možné – riziko odhalenia a následná perzekúcia boli príliš veľké. Takto som stretla Vladimíra Jukla, ktorý nás raz prichýlil. Rozprával nám vysokoškolákom o svojom živote, ako prežil väzenie. Tešil sa, že sa stretávame, a povzbudzoval nás. Nestretávali sme sa s ním často, ale bez neho sa neobišla krížová cesta pred Veľkou nocou v Marianke.

Počas Veľkého týždňa si každý deň iná fakulta pripravovala krížovú cestu na neďalekom pútnickom mieste. Vladimír Jukl bol absolventom našej fakulty, sprevádzal nás i tam. Napriek svojmu veku a rokom stráveným vo väzení mal v očiach iskru a mladíckeho ducha. Pre mňa osobne to bol veľmi vzácny človek. Oslovovala ma jeho jednoduchosť, nenápadnosť, ako keby bol jeden z nás obyčajných študentov. On bol kňaz, mal aj nejaký ten titul pred menom a niečo už preskákané.

Ešte pred nástupom do Bratislavy som sa vďaka Eve Klčovanskej stretla so Silvestrom Krčmérym. Bola som prekvapená jeho neformálnosťou. S každým sa osobitne rozprával. Zaujímalo ho všetko – odkiaľ som, kam idem študovať, čo ma zaujíma, aký je môj duchovný život. Neskôr pri inom stretnutí spomínal na začiatky stretiek mladých. Hovoril, že niekedy sa stretol iba „sám so sebou“. Neznechutilo ho to, modlil sa za tých, ktorí neprišli. Alebo zdôrazňoval, že človek nemôže prísť do neba sám.

Na začiatku druhého ročníka – tesne pred revolúciou som už dostala na starosť organizovanie spoločenstiev na Filozofickej fakulte UK. Po roku 1989 mládežnícke stretká pokračovali svojím systémom práce ako dovtedy, len sa už nemuseli skrývať. Tajná štruktúra cirkvi sa postupne dostala na svetlo. S radosťou spomínam na preplnený kostol jezuitov v Bratislave počas vysokoškolských omší, ktoré viedol páter Ladislav Csontos SJ. Neskôr vzniklo Univerzitné pastoračné centrum priamo v priestoroch internátu v Mlynskej doline.

 

Z knihy Jána Šimulčíka Čas odvahy, 2017 (krátené)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo