O úpadku odvahy francúzskych elít

Kontroverzné societálne zákony sú prijímané v parlamentoch a je teda prirodzené, že len tou istou cestou môžu byť zrušené alebo zmenené. V novodobej histórii je však ťažké nájsť konkrétny príklad, kedy k niečomu takému došlo. Akoby kultúrna revolúcia nepoznala spätný chod. Ako keby sa spoločnosť vedela vyvíjať len jedným smerom.

Prípad potratového zákona nedávno v Španielsku je toho čerstvým príkladom. Otázka zmeny už prijatého zákona začína byť predmetom diskusie aj vo Francúzsku v súvislosti so zákonom o homosexuálnych manželstvách. Mohutné občianske pro-rodinné hnutie urobilo zatiaľ len prvý krok, a to taký, že otvorilo diskusiu na túto tému. Ak by zrušenie prešlo v parlamente, je pravdepodobné, že sa roztočí súdny maratón odvolaní s cieľom v Štrasburgu. Otázku zrušenia je však predtým nutné presadiť u politikov. Aspoň, a hlavne u tých, ktorí majú reálnu šancu získať väčšinu v budúcich parlamentných voľbách.

Pozrite si aj ďalšie článku o Francúzsku

Zdieľať

Reakcie a postoje politikov vyvolávajú spomienku na pamätný prejav Alexandra Solženicyna na Harvarde v roku 1978, v ktorom spisovateľ odsúdil rovnako kapitalizmus ako komunizmus. Často sa tento prejav spomína pod názvom „Úpadok odvahy“, lebo sa v ňom okrem iného nachádza aj táto pasáž: Úpadok odvahy je asi najvýraznejšou črtou, ktorú si vonkajší pozorovateľ dnes všimne na Západe... Tento úpadok je obzvlášť viditeľný u vládnúcich a intelektuálnych elít, vyvolávajúc dojem straty odvahy v celej spoločnosti. Je veľa odvážných jednotlivcov, ale títo nemajú žiadny vplyv na verejný život. Spisovateľ potom ďalej pokračuje vo svojej diagnóze západného sveta, ktorá vtedy prekvapila svojou priamočiarosťou a dnes ohromuje svojou presnosťou. Oblasť societálnych zákonov je dnes tým zrkadlom, v ktorom možno pozorovať mieru odvahy politikov.

Odvaha politikov

Medzi prvé úspechy hnutia La Manif Pour Tous možno bezpochyby zarátať to, ako dokázalo „energiu“ z ulice pretaviť do aktivizácie mladých v politike. Po prehratých voľbách v roku 2012 bola francúzska tradičná pravica rozhádaná a na pokraji rozpadu. Prílev mladých do strán pravice a stredu samozrejme neznamenal revolúciu, ale viditeľne v nich obnovil konzervatívne prúdy. Okrem toho, už etablovaní politici blízki názorom hnutia, získali takto nielen novú podporu v členskej základni strán, ale aj nové sebavedomie.

"Publikum od každého očakávalo jasný záväzok, že zákon o homomanželstvách bude v prípade víťazstva v ďalších voľbách zrušený. Aj skúsený Nicolas Sarkozy sa musel v prejave opraviť a prisľúbiť to, čo členovia hlasne požadovali."

Zdieľať

Najlepším príkladom je pravicová UMP, kde novopríchodzí členovia z hnutia Veilleurs vytvorili na začiatku roku konzervatívnu platformu Sens Commun (vo voľnom preklade niečo ako „zdravý rozum“). Ich cieľom je zmeniť politiku zvnútra, keďže verejné rozhorčenie a protesty sa ukázali ako nedostatočné na ovplyvnenie legislatívneho procesu. Charta prijatá pri zakladaní tejto skupiny začína takto: „Pravica už nemôže ďalej utekať z boja o otázkach spoločnosti a, v prípade že je opäť pri moci, upustiť od zmeny status quo zavedeného ľavicou.“ Veľmi odvážne slová, ktoré niekoľko mesiacov nikto nebral nejako vážne. Až prišli na jeseň voľby predsedu strany a Sens Commun sa ukázala ako jediná platforma v strane schopná zorganizovať vlastný míting, na ktorý pozvala všetkých troch kandidátov. V sále bola elektrizujúca atmosféra a publikum od každého očakávalo jasný záväzok, že zákon o homomanželstvách bude v prípade víťazstva v ďalších voľbách zrušený. Aj taký skúsený politik, akým je bývalý prezident Nicolas Sarkozy, ak chcel získať kreslo predsedu, sa musel v prejave opraviť a prisľúbiť to, čo členovia hlasne požadovali.

Novým predsedom sa po voľbách stal práve Sarkozy aj vďaka tomu, že svojím davom vynúteným sľubom sa podvolil tlaku nových členov. Z nich samozrejme nikto nie je tak naivný, aby slepo veril, že improvizovaný verejný sľub si bude dlho pamätať a dodrží ho. Veď nakoniec bol to práve Sarkozy, ktorý ignoroval negatívny výsledok referenda o Lisabonskej zmluve a v roku 2008 počas svojho mandátu pretlačil jej schválenie cez parlament. Priebeh straníckých volieb a ich konečný výsledok však ukázali, že nová konzervatívna platforma mladých je nielen životaschopná, ale aj schopná určovať témy a presadiť si ich. Na dosiahnutie tohto prvého míľnika odpozorovala a použila metódy vlastné radikálnej ľavici, t.j. nátlak postavený na vyhranenom názore a tvrdej neústupčivosti. Len čas ukáže, či ostanú verní svojmu manifestu a neopustí ich odvaha.

Odvaha biskupov

Na rozdiel od politickej scény, kde vidieť prvé nesmelé náznaky zmeny, u vedúcich cirkevných predstaviteľov je zjavné akési váhanie, či dokonca ústup. Zaiste nie u všetkých, ale pred poslednou manifestáciou sa Francúzska biskupská konferencia (FBK) už neodhodlala na verejnú podporu hnutia. Aký to rozdiel oproti situácii spred dvoch rokov, keď práve vtedajší predseda FBK dokázal veci nahlas pomenovať aj za cenu výsmechu v médiách. Vyjadrenie terajšieho predsedu bolo však značným sklamaním pre všetkých katolíkov, ktorí sa chystali do sprievodu: „Nie je mojou úlohou komentovať [ich] voľbu manifestovať v uliciach. Manifestácia je jedna z foriem slobody vyjadrovania v našich demokraciách. To ale nemôže byť jediný prostriedok. My biskupi sa viac angažujeme do procesu reflexie, skôr ako do boja proti budúcemu zákonu. Naša pozícia nie je v rovine politickej, ale v rovine antropologickej, aj keď zákon má antropologické dopady.“ Ticho zo strany francúzskych biskupov bolo tak zarážajúce, že slovná podpora musela prísť od zahraničných kardinálov.

"Laické spoločenstvá začali deväť mesačnú novénu za Francúzsko. Inšpirujú sa príkladom Poľska, ktoré túto 'taktiku' použilo počas deviatich rokov 1958-1966, a kde konečný výsledok bol nad všetky očakávania."

Zdieľať

Bezpochyby je hnutie La Manif Pour Tous laické a nie je organizované Cirkvou. Pravdou však zostáva, že katolíci v ňom tvoria podstatnú väčšinu. Zostávať v rovine antropologickej reflexie, zatiaľ čo zákon je už prijatý, znamená oficiálne opustiť tých, čo bojujú a berú na seba veľkú zodpovednosť. Ostať teraz ticho zároveň znamená „politicky“ akceptovať antropologickú revolúciu rodiny a spoločnosti. Takto asi možno zhrnúť komentátora z deníka Le Figaro, ktorý ďalej pokračuje: Ďalším vnútorným dôsledkom je, že zatiaľ čo tu povstáva mladá generácia katolíkov, pastier sa rozhodol ich nechať sirotami. Francúzska Cirkev sa odrezáva na dlhý čas od svojich živých síl.“

Z oficiálneho stanoviska biskupskej konferencie však neboli nadšení ani mnohí kňazi a rehoľníci. Otec Daniel-Ange, dobre známy zakladateľ evanjelizačného spoločenstva pre mladých, vyzýva biskupov k odvahe: „Nemáme právo mlčať pred útokmi na rodinu, osobne nerozumiem zdržanlivému postoju niektorých zoči-voči celému ľudu, ktorý sa dvíha na odpor.“ Avšak neostalo len pri slovách nespokojnosti. Ako odpoveď na vývoj v krajine začali laické spoločenstvá s podporu mnohých kňazov, farností, a pod patronátom kardinála Barbarina z Lyonu deväť mesačnú novénu za Francúzsko. Inšpirujú sa príkladom Poľska, ktoré túto „taktiku“ použilo počas deviatich rokov 1958-1966, a kde konečný výsledok bol nad všetky očakávania. Denná modlitba na úmysel krajiny, desiatok ruženca a prvopiatkový pôst, takto sa katolíci vo Francúzsku konečne uchyľujú k tej najúčinnejšej zbrani akú majú. Nech im odvaha a odhodlanie vydrží.

Štefan Danišovský
Autor je spolupracovník Postoy.sk, žije a pracuje vo Francúzsku.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo