Má druhý príchod naozaj prísť?

Prežívame adventné obdobie a možno ste si aj všimli, že omšové čítania majú apokalyptický nádych. Mám tým na mysli, že sa často zaoberajú „koncom sveta“. Samozrejme, je to úplne v poriadku, keďže advent nie je len o prvom Kristovom príchode pri jeho narodení, ale je aj – ba ešte väčšmi – pripomienkou, že „zasa príde v sláve“ (ako neustále opakujeme vo Vyznaní viery) „súdiť živých i mŕtvych“ na konci sveta.

Bezpochyby sa v tomto adventnom čase jedného dňa niekde objaví nejaký kňaz s povrchnou znalosťou biblicko-kritických perličiek, ktoré pochytí niekde v seminári, a pred svojimi ovečkami sebavedome vyhlási, že sv. Pavol v prípade Kristovho príchodu zmenil názor. Na začiatku svojho pôsobenia si Pavol myslel (aspoň podľa nášho kazateľa), že Kristus sa vráti čoskoro, ešte počas Pavlovho života, ako (podľa niektorých názorov) naznačujú napríklad pasáže 1 Sol 4,15-17 („My, čo žijeme a zostaneme až do Pánovho príchodu“) a 1 Kor 15,51-52 („Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme: razom, v jednom okamihu na zvuk poslednej poľnice.“).

"Čakáme na príchod niekoho, kto nikdy nepríde? Bolo by naozaj riadne sofistikované prísť k záveru, že je to naozaj tak. Veľmi štýlové. Veľmi temné. Veľmi existenciálne. Akurát že nie veľmi katolícke."

Zdieľať

Neskôr si však údajne sklamaný Pavol vraj uvedomil, že Kristus sa nevráti „čoskoro“, ale že pri Kristovom príchode už bude (Pavol) mŕtvy. Tento názor naznačujú napríklad pasáže „vieme, že kým sme doma v tele..., radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána,” (2 Kor 5,5-8) a Flp 1,21.23, kde Pavol hovorí o svojej túžbe „zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie.“

Potom môže nechať zmätených farníkov beznádejne sa zmietať v búrkach pochybností. Niektorým ľuďom nič nerobí väčšiu radosť, než sa ukazovať, akí sú intelektuálne oveľa sofistikovanejší, než údajne „naivní“ prví kresťania.

Mýlil sa teda Pavol? A čo údajná „neomylnosť“ Písma? Spochybňujú tieto nejasnosti ohľadom Pavla a druhého príchodu aj to, či Kristus naozaj príde? Možno sme to vôbec nepochopili. Sme ako Vladimír a Estragon v Beckettovom Čakaní na Godota, zbytočne donekonečna čakáme na príchod niekoho, kto nikdy nepríde? Bolo by naozaj riadne sofistikované prísť k záveru, že je to naozaj tak. Veľmi štýlové. Veľmi temné. Veľmi existenciálne. Akurát že nie veľmi katolícke.

Svätý Pavol vo väzení (Rembrandt, 1627)

Samozrejme, uvedené dva druhy pasáží z listov svätého Pavla sa dajú zosúladiť, no rád by som túto otázku na chvíľu ponechal bokom a venoval sa najsilnejšej časti argumentácie našich oponentov.

Katolícke čítanie Písma sa zakladá na viere, že Písmo nie je len náhodná kôpka kníh napísaných rozličnými autormi, ktorú dal dohromady nejaký cirkevný byrokrat vo štvrtom storočí, ale že je celé inšpirované Duchom Svätým, aby sme pri jeho čítaní mohli použiť texty z jednej knihy na osvetlenie ostatných textov.

V evanjeliách nám Kristus o konci časov hovorí „nik nepozná deň ani hodinu“ (a preto ani za svet nedokážem pochopiť, prečo niektorí počúvajú ľudí, čo tvrdia, že ich poznajú); že „príde ako zlodej v noci;“ že dovtedy si máme „uchovávať olej v lampách“ ako múdre panny, „byť triezvi“ a „bdieť“, lebo keď nadíde čas, kto bude na streche, nestihne zostúpiť a ísť do domu. Nebude čas vziať si plášť či zabaliť si niečo na cestu. Keď bude čas ísť, bude čas ísť.

"Dokážeme dosiahnuť múdrosť, ku ktorej sa mnohí dopracujú až v posledných mesiacoch života, o trochu skôr? Na to máme my katolíci advent. Využime tento čas dobre. Veď vieme, že je to dar."

Zdieľať

Čo teda máme povedať na tie čudné pasáže v listoch sv. Pavla? Istotne môžeme povedať, že Duch Svätý nás skrze ne neustále vyučuje. Vžime sa na chvíľu do myslenia sv. Pavla. Kedy sa Kristus vráti? Na jednej strane sa môže pokojne vrátiť už počas nášho života; môže to byť skôr, než sa pominie dnešný deň (a myslím to naozaj vážne).

Rovnako však môže jeho druhý príchod nastať až o milión rokov a keďže „u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“, keby sme to mali brať doslova, prepočítané na Božie roky bolo by to asi o dva roky a osem mesiacov. (Nie som si istý, koľko by to bolo na psie roky. Tuším treba násobiť siedmimi.)

Čo to znamená konkrétne? Znamená to, že máme žiť svoj život, starať sa o svoje deti, rozumne plánovať budúcnosť, plniť svoje malé plány a všemožne sa snažiť byť „prozreteľní“ podľa príkladu nášho Boha, na ktorého Prozreteľnosti máme účasť. Zároveň si však máme neustále klásť základnú existenciálnu otázku: keby sa Ježiš chystal vrátiť v tejto chvíli a ja by som mal zložiť účty zo svojho života a otvoriť svoju dušu, pri akej činnosti a pri akých myšlienkach by som sa chcel najradšej stretnúť s Pánom?

Inými slovami, keby ste vedeli, že o dva mesiace zomriete, ako by ste naložili so svojím časom? Ak úplne inak, než teraz, – ak by ste žili úplne iný život – prečo teraz robíte to, čo robíte? Inak povedané, dokážeme dosiahnuť múdrosť, ku ktorej sa mnohí dopracujú až v posledných mesiacoch života, o trochu skôr, než v posledných mesiacoch života?

Na to máme my katolíci advent. Využime tento čas dobre. Veď vieme, že je to dar.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite sv: Tomáša v Houstone v štáte Texas, USA.

Pôvodný text: Is The Second Coming Still Coming?, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo