Deti v našich školách učíme, aby sa báli chýb

Deti v našich školách učíme, aby sa báli chýb

Rozhovor s Martou Páleníkovou, ktorá napriek tomu, že strávila roky na materskej, je dnes oceňovanou pedagogičkou.

Svoju 20-ročnú materskú so šiestimi deťmi považuje za prax, ktorá ju mnohému naučila. Po ťažkostiach s hľadaním zamestnania našla svoje miesto medzi deťmi na prvom stupni, kde rozvíja rôzne inovatívne metódy. Za ne získala ocenenie LEAF AWARD, pracuje na publikácii o spätnej väzbe a reflexii s malými deťmi. V rozhovore pre Postoj hovorí, prečo sú žiaci v škole nešťastní, ako deti naučiť nebáť sa chýb a ako zmeniť slovenské školstvo.

Hovoríte o sebe, že vaša prax po škole sa začala netradične – dvadsaťročnou materskou dovolenkou, počas ktorej ste sa venovali svojim šiestim deťom. Čo vás to naučilo?

Je to asi špecifické pre povolanie učiteľky, ale doma pri deťoch som nabrala naozaj veľa skúseností v oblasti výchovy. Tak ako v triede je každé dieťa iné, aj vaše deti sú každé úplne iné. Na materskej som sa naučila riešiť situácie s pokojom.

Žena na materskej je neraz vnímaná ako osoba, ktorá sa niekde zasekla, nerozvíja sa. Vy ste po materskej rozbehli zaujímavú kariéru v učiteľstve, absolvovali ste Komenského inštitút, získali ste prestížne ocenenie, natáčate pre kolegov z celého Slovenska videá, robíte workshopy...

Ja som to vôbec nevnímala tak, že sa nerozvíjam. Mali sme pri fare spoločenstvo, kde sme organizovali rôzne akcie. Bola som pri založení materského centra Bábätko na Krupinskej ulici, nejaký čas som sa starala o jeho chod.

Keďže som bola v kontakte s priateľmi, ktorí mali tiež viac detí, vytvorili sme s mamičkami vonku „škôlku“, pomáhali sme si navzájom.

Keď máte „drive“ a prostredie, ktoré vás podporuje, nikdy nie je neskoro začať. Zdieľať

S deťmi sme veľa športovali, viaceré sa profesionálne venujú basketbalu.

Zvyknem hovoriť, že môj život je rozdelený na jednotlivé obdobia – 20 rokov som sa rozvíjala ako študentka, potom, keď som sa vydala, som mala 20-ročnú pedagogickú prax v rodine a keďže som spokojná v rodine s výchovou svojich detí, cítim sa motivovaná v povolaní učiteľky.

V čom ste motivovaná?

Kým niektoré moje kolegyne sú za 20, 30 rokov praxe demotivované, unavené či vyhorené, ja som nabehla do pracovného režimu s novým entuziazmom a začala som sa intenzívne vzdelávať.

V škole mám okolo seba mladých ľudí, ktorí sú pre mňa oporou i motiváciou. Keď máte „drive“ a prostredie, ktoré vás podporuje, nikdy nie je neskoro začať. Niektorí ľudia sa ma pýtali, prečo idem po materskej do práce, prečo nezostanem ako žena v domácnosti pri toľkých deťoch.

Vychovávala som šesť detí, a preto som nemala šancu? Zdieľať

Ale mňa to do tej školy ťahalo. Vždy, keď som išla na konzultačné hodiny do tried svojich detí, hovorila som si: „Chcem učiť.“

Bolo ťažké nájsť si po takej dlhej materskej dovolenke prácu?

Môj životopis nevyzeral pre riaditeľov veľmi optimisticky. Nedivím sa im, že dávali prednosť iným. Bolo to však pre mňa veľmi ťažké. Vychovávala som šesť detí, a preto som nemala šancu? Podľa mňa to nie je spravodlivé.

Ako to myslíte?

Ktorá žena je lepšia organizátorka ako mama viacerých detí? Ktorá má väčšiu empatiu alebo efektivitu? Ja odporúčam mamám, aby zostali doma s deťmi tak dlho, ako to cítia. A myslím si, že o nič neprídu. Naopak, získajú.

Keď niekto začne s nasadením, hoci po viacerých rokoch na materskej, a pracuje na sebe, je na tom lepšie ako človek, ktorý je síce zamestnaný, ale neposúva sa. Je to podľa mňa vždy o túžbe po raste.

Kto vám teda napokon po materskej dal šancu?

Riaditeľ Evanjelickej základnej školy ma prijal a dal mi šancu. Bola som mu za to veľmi vďačná a snažila som sa nesklamať. Pracovala som tam ako učiteľka sedem rokov a bol to pre mňa ten najlepší začiatok. Stretla som tam ľudí iného vierovyznania, ale rovnakej túžby po dobre.

Ako sa vám darilo vzdelávať sa popri takej veľkej domácnosti a práci?

Mám skvelého manžela a deti, ktorí ma vždy podporovali a stáli pri mne. Mať rodinu, ktorá vám pomáha, to je veľký dar. Vzdelávania boli hlavne cez víkend alebo išlo o celodenné intenzívne kurzy.

Prečo ste deti nedávali do škôlky?

Dokonca som mala dve deti narodené v auguste a dala som ich do školy o rok neskôr. Tak som to cítila ako mama. A nepotvrdili sa dôsledky, o ktorých ľudia hovorili.

Deti boli pripravené do školy tak, ako ostatné deti zo škôlky. Ušetrila som ich skorého vstávania a stresov. Užili si viacej pokoja a prítomnosti mamy.

Ste učiteľkou na prvom stupni. Prečo niektoré deti, hoci prirodzene nasávajú nové veci ako špongie a sú namotivované na školu, prejde prvotné nadšenie po pár týždňoch?

Osobne si myslím, že deti chodia nerady do školy z viacerých dôvodov. Sú preťažené a tlačené k čo najlepšiemu výkonu za každú cenu. Sú porovnávané so spolužiakmi, trestané za každú chybu a podľa chýb hodnotené známkami, pričom často ani nevedia, čo urobili zle. Nemajú šancu osvojiť si myšlienku, že chybami sa človek učí.

Samotný prechod zo škôlky do školy je pritom obrovskou zmenou. Mení sa učiteľka, prostredie, celý režim.

Deti sú preťažené a tlačené k čo najlepšiemu výkonu za každú cenu. Zdieľať

Musia sedieť na mieste, kým nemajú krátku prestávku.

Keď sú deti veľmi nadané a všetko im ide ľavou zadnou, majú ten prechod jednoduchší. Pre ostatné je to problém a strácajú počiatočný záujem o školu.

Po vyučovaní potom idú deti do školského klubu, v ktorom bývajú niektoré aj do pol šiestej. Tam si robia úlohy, a keď prídu domov, idú spať. Kvôli škole majú menej času na voľnú hru a začne slabnúť záujem o ňu.

Podľa medzinárodných testovaní PISA nie sú slovenské deti v škole príliš úspešné a ešte sú k tomu aj nešťastné. Je to preto, že sa prvotne zameriavame na výkon?

Niektorým rodičom vyhovuje, keď sa tlačí na výkon a disciplínu. Otázne však je, ako to berú deti. Silnejší jedinci prejdú takúto základnú školu bez väčších problémov. Väčšinou sú to deti múdre, nadané, tiché a deti vedené k poslušnosti bez rečí.

No deti živé alebo menej nadané a deti s problémami ako ADHD, dyslexia či dysgrafia v týchto školách trpia. Ich výsledky sú slabšie, učitelia ich porovnávajú s ostatnými deťmi a nastáva problém. Do školy chodia nerady. No rodičia majú niekedy väčšiu radosť z dobrých známok a až tak sa nezaujímajú o to, či sú deti v škole šťastné.

Chodia vaši žiaci radi do školy?

Naša Súkromná škola Felix má nad vchodom nadpis: Vzdelávame s radosťou! O to sa tu všetci pedagógovia snažíme. Okrem toho, že nehodnotíme známkou, chceme mať hodiny zaujímavé, zábavné a zároveň viesť deti k vnútornej motivácii. Aby si uvedomovali, že sa učia pre seba, a nie pre známku.

Učíme deti objavovať, analyzovať, prezentovať, hodnotiť a spolupracovať. Keď je učenie spojené so zážitkom, objavovaním, diskusiou, vedomosti zostanú v pamäti oveľa dlhšie ako tie, ktoré sa len bezmyšlienkovo „nabifľujeme“.

Ako?

Napríklad témy ako Vietor či Dopravné prostriedky sa neučíme v triede v lavici, ale vonku. Vozíme sa trolejbusom, električkou, kupujeme si lístky, vidíme, že najprv sa vystupuje, potom nastupuje. Je to komplex mnohých vecí.

Pritom sa v našej škole usilujeme, aby naša snaha naučiť deti vedomosti a poznatky nikdy neprevýšila snahu vychovať z nich slušných a empatických ľudí.

Keď je učenie spojené so zážitkom, objavovaním, diskusiou, vedomosti zostanú v pamäti oveľa dlhšie. Zdieľať

Vyučovanie je výchovno-vzdelávací proces presne v tomto poradí.

Preto učím deti vzájomnej pomoci, aktívnemu počúvaniu, záujmu o druhého, aby sa vedeli ospravedlniť a odpustiť si. Dôležitejšie sú postoje, nie poznatky. Ako som spomínala, učím ich brať chyby ako súčasť života, a nie ako niečo negatívne. Chybami sa človek predsa učí. K tomu nám pomáha spätná väzba.

Ako to prakticky robíte?

Najprv som viedla deti k sebareflexii. Začala som od seba. Keď deti videli, že dokážem priznať svoje chyby, prestali sa báť povedať niečo negatívne o sebe.

Deň sa u nás končí reflexiou, čo je vlastne pokračovanie vyučovania. Dieťa si samo zhodnotí svoju prácu, ako dodržiavalo pravidlá. Otázkami sa ich snažím viesť k tomu, aby povedali samy za seba, čo sa im podarilo a na čom môžu stavať. A zároveň pomenujú chyby a hľadajú cestu k zlepšeniu.

A funguje to?

Napríklad máme prácu v kruhu a na konci hodiny hodnotia, ako spolupracovali. Pravidlá spolupráce už majú v krvi.

Na hodnotenie máme rôzne nástroje ako emotikony či bábky.

Sama som sa vždy bála chýb a vlastného zlyhania. Zdieľať

Niekto sa napríklad ohodnotí „plačkom“ a povie: „Mne sa nepodarilo to, že som celú skupinu viedol a veľmi som presadzoval svoj názor a nedal som priestor tichšiemu.“ Ďalší: „Mne sa veľmi nedarilo, bolela ma hlava a nevedel som sa sústrediť.“ Snažím sa deti učiť vyjadrovať aj svoje emócie.

Čo všetko týmto spôsobom hodnotíte?

Spätnou väzbou hodnotia vedomosti, zručnosti a postoje. Reflektujú seba (sebareflexia), spolužiaka, triedu či učiteľa. Robíme to „hamburgerovým spôsobom“.

To je čo?

Najprv povedia niečo pozitívne, potom to, čo treba zlepšiť, a nakoniec zas pozitívne. To negatívne, kritiku, pritom nenazývam chybou, lebo to evokuje niečo zlé, ale pomenujem to ako darček. Chcem spolužiakovi pomôcť, aby nabudúce chybu neurobil a podal lepší výkon.

Sama som sa vždy bála chýb a vlastného zlyhania. Učím sa to spolu s deťmi. Všade okolo seba vidíte, ako sa ľudia boja chýb, či už v školách, v rodine i v bežnom živote.

Keď deťom budeme už v útlom veku vštepovať a vkladať do pomyselného ruksačika spolu s ostatnými zručnosťami, že chyba nie je zlá, v 11 až 12 rokoch si začnú všetky zručnosti z neho vyťahovať a začnú ich žiť.

Vidíte už teraz, aký má na deti vplyv častá spätná väzba a reflexia?

Cieľom je, aby ju vedeli preniesť do reálneho života, a vidím, že sa to deje. Nedávno mi mama môjho žiaka napísala, že keď boli na lyžovačke a zlyžovali svah, hovorí jej desaťročný syn: „Môžem ti dať spätnú väzbu na tvoju jazdu na lyžiach?“ Po 20 rokoch lyžovania sa tak dozvedela, že má ruky príliš doširoka a nohy by mala mať viac pri sebe.

Na jednej strane sa to nebál povedať a na druhej to povedal takým spôsobom, že to bolo príjemné. Deti sa učia prijímať spätnú väzbu a zároveň ju podávať tak, aby druhému neublížili. Častou reflexiou si zároveň rozširujú slovnú zásobu.

Nedávno ste získali ocenenie LEAF AWARD. Okrem iného ste tak dostali aj finančnú podporu pre osobný rozvoj a hlbšie spracovanie témy Reflexia na prvom stupni základných škôl. O tejto téme robíte aj workshopy. Ako ste s k tomu dostali?

Vedela som, že sa robí spätná väzba vo firmách, s dospelými ľuďmi. V rámci Komenského inštitútu som si vybrala projekt s názvom Reflexia a spätná väzba na prvom stupni ZŠ. Chcela som ísť v tejto oblasti do hĺbky, pretože som nenašla informácie o spätnej väzbe pri malých deťoch.

Vytvorila som príručku s názvom Kuchárska kniha, ktorá sa dá zdarma stiahnuť na mojej webovej stránke. Tam nájdu učitelia videjká, ako pracujem so svojou triedou, a ďalšie informácie.

Spočiatku som spätnú väzbu na vyučovaní nerobila. Vyhovárala som sa, že na to nemám čas.

Spätná väzba mení atmosféru v triede, menia sa vzťahy, zlepšuje sa výkon.  Zdieľať

Keď som však so spätnou väzbou začala pracovať pravidelne, čoskoro som zistila jej význam.

Spätná väzba mení atmosféru v triede, menia sa vzťahy, zlepšuje sa výkon a v neposlednom rade majú žiaci i učiteľ skvelú šancu spoznať sami seba.

S akými malými deťmi možno robiť spätnú väzbu?

Sú na to rôzne názory. Podľa mňa je dobré robiť spätnú väzbu už s najmenšími deťmi v škôlke od troch rokov. Dá sa to robiť rozmiestnením veselého, vážneho a smutného smajlíka po miestnosti a dieťa sa môže postaviť podľa toho, ako sa mu páčila rozprávka, ako sa pri nej cítil.

Najmenšie deti už dokážu zhodnotiť výkon palcom hore, dole. Aj pri konfliktoch treba pomenovať, čo sa nepodarilo. Netreba sa tváriť, že sa nič nestalo, ale nájsť stratégiu, čo treba urobiť nabudúce inak, a dieťa povzbudiť.

Viackrát sme spomenuli rozdielny prístup v klasickej a alternatívnej škole. Ako si máme predstaviť výučbu u vás?

Žiaci v našej škole pracujú počas vyučovania striedavo v lavici, na koberci, na chodbe či sa učia mimo školy. Máme pravidlá, ktoré si tvoria deti samy. Učiteľ musí byť dôsledný v dodržiavaní pravidiel. To preto, aby vytvoril pozitívnu pracovnú atmosféru pre všetkých žiakov.

Žiaci nedostávajú známky, ale sú hodnotení percentami a slovným komentárom. Od prvého dňa v škole ich však vedieme k vnútornej motivácii. Chceme, aby sa učili pre seba, a nie pre známky, učiteľa či rodiča.

Ste absolventkou Komenského inštitútu, ktorý sa snaží vychovávať učiteľov – lídrov a meniť školstvo zospodu. Sama učíte v „alternatívnej“ škole. Má však šancu učiteľ, ktorý pracuje v tradičnej škole, ustáť snahu učiť inak?

Obávam sa, že keď je v takej škole sám a nemá podporu riaditeľa či niektorých kolegov, neobstojí. Niektoré veci môže robiť „potichu“ v triede sám, ale celkovo zmeniť klasické učenie za moderné smery vyučovania sám nezvládne.

Sama som zažila, že som začala v klasickej škole trocha vytŕčať a niektorým kolegom to začalo prekážať.

V akom zmysle?

Prekážalo im, že v triede nepracujú žiaci len v tichu a nesedia stále len v lavici. Pri práci v skupinách, na stanovištiach, pri príprave prezentácií sa to inak nedá. Bolo im zvláštne, že idem s nimi častejšie von...

Aká je potom cesta na zmodernizovanie nášho školstva, keď vidíme, že plošné reformy akosi nefungujú?

Myslím si, že momentálne je najlepšou cestou meniť školstvo zospodu. Mali sme mnohých ministrov školstva a vždy sa zmenil minister skôr, než sa začali diať pozitívne zmeny.

Od prvého dňa v škole ich však vedieme k vnútornej motivácii. Zdieľať

Preto veľmi pozitívne hodnotím aktivity Komenského inštitútu.

Vychováva už tretí rok vždy 20 učiteľov z celého Slovenska ako lídrov, ktorí rozširujú pavučinu alternatívneho vyučovania okolo seba, a tak sa dostávajú nové formy učenia do viacerých škôl. Aj LEAF vďaka podpore a mentoringu učiteľov ukazuje, že meniť školstvo sa dá. Ide to však pomaly a vyžaduje to veľkú námahu.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo