Na povstaní otrokov

Na povstaní otrokov

Účastníci demonštrácie pri Námestí Ádáma Clarka, kam prišlo niekoľko tisíc nespokojných Maďarov. FOTO TASR – Ladislav Vallach

Nedávno som šiel na najväčšiu maďarskú demonštráciu nového roka. Bola súčasťou protestného hnutia proti „otrockému zákonu“, ktorý prvý raz združil beznádejne roztrieštenú opozíciu proti Viktorovi Orbánovi.

Orbán začal svoju vládu v roku 2010 opatreniami, ktoré by vlastne pasovali k ľavicovej vláde – napríklad mastné osobitné dane pre mnohonárodné banky a koncerny. Neskôr však jeho strana „Fidesz“ obmedzila štrajkové právo a pred Vianocami presadila so svojou dvojtretinovou väčšinou nový pracovný zákon, ktorý dovoľuje podnikom zaviazať robotníkov k 400 namiesto 250 nadčasových hodín práce ročne. Počas svojej návštevy v Düsseldorfe minister zahraničných vecí Pé­­ter Szijjártó neskrýval, že Maďarsko sa tým usiluje páčiť nemeckým investorom. Tieto zákony „ďalej zlepšia konkurencieschopnosť krajiny a zmiernia nedostatok odborníkov, ktorý bol predtým považovaný za výzvu“.

Nech idú do kelu

Audi a Daimler prevádzkujú závody v Györi a Kekskeméte, no šéfovia nemeckých odborov vyhlásili solidaritu s odporom nefunkčných maďarských odborov. Vycestoval som do Budapešti, aby som zistil, či ide o bežné protesty bežných odporcov Orbána alebo majú aj črty robotníckeho hnutia.

Odborové delegácie veľkopodnikov tu boli ako prvé. Profesionálni odborári mi potvrdili, že je to robotnícke hnutie, „absolútne“, „áno“. Bubeník z odborovej organizácie jadrového reaktora Paks povedal: „Chcem poslať vládu do kelu, nech stiahne tento zákon. Je našou povinnosťou vystupovať proti zákonom, ktoré nechajú zakrpatieť život našich pracujúcich.“ Kolega držal hore zástavu francúzskej atómovej elektrárne Flamanville, no takisto bol z Paks. Aj viceprezident odborovej organizácie oceliarskeho závodu Dunaúj­vá­ros vystupoval mierne: „Sme za to, aby sa znovu rokovalo o tomto pracovnom zákone.“

Šiel som k najzomknutejšej skupine, ktorá držala maďarské zástavy najvyššie. Ako oceliarski odborári, tak aj pravicoví radikáli z „Jobbiku“, keď som oslovil jednu ženu, odkázali ma na jedného mužského hovorcu. Dobre vyzerajúci mladík, ktorý sa čoskoro posunie do parlamentu za „konzervatívnu ľudovú stranu“, kritizoval „úder proti zamestnancom“, „odbúravanie právneho štátu a demokracie“, „Fidesz robí pre mnohonárodné koncerny viac, ako robili predošlé ľavicovo-liberálne vlády“.

Všetky ostatné strany boli prostými skupinkami. Strana dôchodcov a Strana filozofa Platóna pochodovali tiež. Rozprával som aj so sympatizantmi „Strany dvojchvostého psa”, ich pes mal skutočne primontovaný ďalší chvost. Jedna zo sympatizantiek, podnikateľka, maškrtila Mozartove gule: „Mohla by som zneužívať otrocký zákon, no nepomýšľam na to. Pri nedostatku pracovných síl sa to vôbec nedá.“

V dôsledku dažďa so snehom vyzerala demonštrácia na širokom Námestí hrdinov skôr malá. Štyri-päť stolov s trúbkami a zástavkami, recitačné zbory proti „diktatúre“. Sem-tam sporný symbol hnutia, ktorým sa posmievajú Orbánovi prirovnávajúc ho k „spermii“: „Spermia, nech tvoja matka robí nadčasy!“

Mnohí z demonštrantov, s ktorými som viedol krátke rozhovory, si želali zvrhnutie „bezuzdnej“ vlády. Buržoázna dáma, psychologička, ktorá tvrdila, že je dianím „osobne nedotknutá“, tu stála so svojím synovcom s oválnou tvárou, ktorý chodil do školy vo Francúzsku: „Mám jedenásť a pol roka, nemal by som sa o to zaujímať, no bezpodmienečne som sa chcel zúčastniť. Sledujem aj žlté vesty. To tu je oveľa lepšie. Rozbíjať okenné tabule, to nie je normálne.“

Nepýtajte sa, dajú mi zlé známky

Ani zrelý muž – stavebné odvetvie, detský kočík, mladá žena – sa neobával zákona: „Som starý a dosť silný na to, aby som sa bránil.“ Tento pár vyčítal vláde niečo celkom iné: „Deti teraz musia už ako trojročné ísť do materskej školy, či to rodičia chcú alebo nechcú. Že sa politici alebo orbánovci takto miešajú!“ Mladá žena, ktorej rodičia pricestovali z provincie, sa považovala za takisto málo dotknutú: „Robím oveľa viac ako 400 nadčasových hodín, lebo sa nepretržite starám o svojho postihnutého syna.“ Uznáva síce, že vláda zvýšila opatrovateľské, „no chcem, aby to bolo uznané ako pracovný pomer“.

Stredoškolák z malého mesta sa najskôr nechcel so mnou rozprávať, „potom mi moji učitelia, ktorí sú prívržencami strany Fidesz, dajú zlé známky“. Nadával na „propagandu“ štátnej televízie, „dnes zaiste prinesú správu, že ľudia sem prišli, aby obdivovali vianočné osvetlenie“. Popri ňom kráčala jeho stará mama, upratovačka v škole. Očakávala, že v budúcnosti ju donútia k ešte väčšiemu počtu nadčasových hodín.

Keď demonštrácia tiahla cez šikovné nákupné mólo Andrássy út, po niečom sa rozhliadala. Ako vždy flámovali mladé šopingujúce Aziatky s Louisom Vuittonom. Prešiel som na chodník. Demonštrácia sa mi javila ako pestrá sociálna zmes, aj keď dominovala budapeštianska inteligencia; moja prekladateľka, členka ľavicovo-zelenej malej strany „Dialóg“, neprestajne pozdravovala známych a príslušníkov strany.

Z jedného fajnového paláca vyšlo niekoľko starších natieračov, ich odev bol zamazaný bielou farbou. Okúzlene som sa prizeral: Ako teraz zareagujú autentickí robotníci na manifestáciu za pracovné práva? Jeden z natieračov pristúpil trocha bližšie k demonštrantom, s prevísajúcim bruchom a zaťatou päsťou. Vyjadril tým: Jeb.m vás.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo