Rozhovor s utečencami: Ukrajinu nepotrebuje nikto – ani Rusko, ani Amerika

Spolupracovníčka naše redakcie - rehoľná sestra pracujúca v ukrajinskom Užhorode - pomáha utečencom z východnej časti krajiny. Ponúkame vám malú sériu rozhovorov, ako ich v komunikácii s nimi spracovala. S ohľadom na jej bezpečnosť nebudeme uvádzať jej meno. Svedectvá hovoria o utrpení bežných ľudí bezprostredne zasiahnutých konfliktom.

Mala som možnosť byť niekoľkokrát na Majdane a posledný polrok pracujem s utečencami z východnej Ukrajiny. Ked som na Slovensku čítala „rozprávky o dobrých východných susedoch, ktorí prišli chrániť ruskojazyčných ľudí, rozprávky o tých, ktorí masovo sa chceli pripojiť k Rusku, rozprávky o Američanoch, ktorí tu vedú vojnu“, bolo mi z toho zle a rozhodla som sa opýtať samých utečencov. Oni prežívali vojnu na vlastnej koži, stretávali sa s nepriateľom, hovoria o tom, čo videli a počuli.

Prečo ste prišli z východnej Ukrajiny do Užhorodu?

Lida: Na konci septembra som spolu so svojou rodinou opustila svoje milované rodné mesto. Spočiatku sme sa presťahovali do Slovjanska, po dvoch týždňoch sme sa museli presťahovať na iné miesto. Pochopila som, že to je len začiatok vojny, a preto som nenaťahovala čas a presťahovala som sa najďalej na západ. Mám malé dieťa, ktoré som musela chrániť od všetkého, čo bolo okolo nás. Moje mesto bolo plné ozbrojených Rusov a Čečencov, bombardovali nás z rôznych miest, bol veľký chaos...

"Mám malé dieťa, ktoré som musela chrániť od všetkého, čo bolo okolo nás. Moje mesto bolo plné ozbrojených Rusov a Čečencov, bombardovali nás z rôznych miest, bol veľký chaos..."

Zdieľať

Julia: Musela som opustiť svoj dom, prácu, vlastné mesto, aby som zachránila svoje deti pred nebezpečenstvom smrti. V blízkosti nášho domu boli vždy streľby zo zbraní a bombardovania z „Hradu“. Moji rodičia zostali doma, pretože oni majú svojich rodičov, ktorí nemohli vycestovať a museli sa o nich postarať. Môjho otca takmer zabili teroristi za bieleho dňa, keď rozostrieľali jeho auto, v ktorom bol aj s priateľom. Mojej mame na pracovisku teroristi – separatisti hrozili postrieľaním.

Katja: Pracovala som ako profesorka vo Východnej ukrajinskej národnej univerzite Volodymyra Dahla. Našu budovu obsadili teroristi Doneckej národnej republiky. Osobne mi hrozili popravou. A preto som musela odísť.

Ira: Prišla som do Užhorodu so svojou rodinou, pretože som nemohla zostať v mojom rodnom meste. Žiť v neustálom strachu o svoje životy a o životy svojich blízkych sa stalo neznesiteľným. Mesto, kde sme žili, začali bombardovať ťažkým delostrelectvom. Boli to streľby z „Hradu“. Mám deti a myslím v prvom rade na ne.

Anja: Žili sme bez toho, aby sme vedeli, čo je žiaľ. Mám dve deti a manžela, ktorý mohol pokojne robiť prácu, ktorú má rád, a dostať za to zaplatené. Pozerali sme sa na správy a nikdy sme si nepomysleli, že v našom Donecku sa môže stať niečo také. Môj manžel prišiel o prácu, pred domom separatisti postavili kontrolný bod a „hrady“, z ktorých sa pravidelne strieľalo. Všetci sme prichádzali k teroristom a žiadali ich, aby odišli a nevystavovali naše životy nebezpečenstvu. Ale povedali nám, že aj tak všetci rovnako zomrieme a myslíte si, že tým niečo vyhráte? Uvedomili sme si, že títo ľudia sú odhodlaní ísť až do konca, a my im slúžime len ako krytie.

Ako to teraz celé prežívate?

"Nemôžeme sa spoliehať na nikoho, iba na svoje vlastné sily. Ďakujeme ľuďom z charitatívnych organizácií, ktorí nám pomáhajú. Je veľmi ťažké začať znova, bez bývania, práce a oblečenia. Stratili sme všetko."

Zdieľať

Natasha: Nemôžeme sa spoliehať na nikoho, iba na svoje vlastné sily. Ďakujeme ľuďom z charitatívnych organizácií, ktorí nám pomáhajú. Je veľmi ťažké začať znova, bez bývania, práce a oblečenia. Stratili sme všetko. Niektorí z nás už nikdy neuvidia svojich blízkych, ktorí zomreli v tejto nočnej more.

Katja: Na vládu a na poslancov sa nemôžeme spoliehať. Vďaka Bohu, že tu nie som sama. V Užhorode sú obyčajní ľudia, ktorí mi pomáhajú. A viete, halier k halieru a je z toho koruna.

Julia: Chcem, aby sa táto nočná mora už ukončila a moji príbuzní boli nažive. Som vďačná ľuďom, ktorí mi pomohli v Užhorode nájsť dočasné ubytovanie a dali mi aj oblečenie. Od štátu pomoci neočakávam.

Jana: Ja sa tiež spolieham len sama na seba. Prosím Pána Boha len o jednu vec: aby dal rozum všetkým a bol milosrdný. Oni všetci nevedia, čo robia. My, ľudia z národa chceme poctivou prácou zarobiť peniaze na denný chlieb. Áno, v Užhorode je práca, ale keď treba draho platiť za bývanie, verejné služby a nakúpiť jedlo pre svoje deti, potom je peňazí málo. Môj manžel je lekár a v prípade, že je nejaká šanca, aby mu pomohli s prácou, naša rodina bude veľmi vďačná.

Lida: Moja rodina sa spolieha len na seba. Chcela by som spokojne žiť a vychovávať svoje deti mimo tejto nočnej mory.

Ira: Chceme mier a možnosť normálne žiť, pracovať a vychovávať svoje deti.

Anja: Dnes je najdôležitejšou úlohou prežiť.

Čo potrebujete v prvom rade?

Anja: Lieky pre deti, vitamíny, prípravky na posilnenie imunity, jedlo, zimné oblečenie, zimné topánky, detský kočík, deky, čistiace prostriedky do domácnosti, posteľnú bielizeň, pomoc platiť bývanie a inkaso.

Ako ste vnímali dezinformácie, ktoré sa o Ukrajine šírili v zahraničí?

Ira: Myslím si, že sa všetko začalo na Majdane. Na Ukrajine sa začala vojna vďaka skrytej účasti Ruska. Donbas sa zmenil na bojisko v prospech iných krajín. A najhoršie je, že ľudský život stratil hodnotu.

Katja: Neochota bývalej vlády jednať s ľuďmi viedla k vojne na našom území. Ak by ľudia boli spokojní s postojom vlády, nežiadali by o pomoc a ochranu v iných krajinách. Dôchodcovia umierajú každý deň bez zdravotnej starostlivosti kvôli nedostatku liekov a hladu.

Julia: Nie je to obyčajná vojna, je to medzištátna vojna. Je to informačná vojna nielen proti cudzím krajinám, ale aj proti Ukrajine, proti jednoduchým ľuďom. Kvôli bombardovaniu denne zomierajú deti, tehotné ženy, staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím. Tí, ktorí sa chopili zbraní, nemyslia na obete. Nás nikto nepotrebuje, ani Rusko, ani Amerika. Tí všetci potrebujú iba naše územie na svoje účely: pre vojenské základne, pre plyn. O ľuďoch nikto nerozmýšľa. Nikto v médiách nepovie skutočné počty obetí, ktoré už dávno prekročili viac ako tisíce mŕtvych.

"Do našej krajiny prišli vojenské zložky druhých štátov – Oseti, Čečenci, Rusi – a začali manipulovať ľuďmi na Donbase. Vštepovali im, že Ukrajina nenávidí Rusov, a preto im treba chrániť svoje domovy a rodinu."

Zdieľať

Lida: Do našej krajiny prišli vojenské zložky druhých štátov – Oseti, Čečenci, Rusi – a začali manipulovať ľuďmi na Donbase. Vštepovali im, že Ukrajina nenávidí Rusov, a preto im treba chrániť svoje domovy a rodinu. V Donecku existujú ľudia, ktorí bojujú za ruskú ideu, ale je veľa ľudí, ktorí vzali do ruky zbraň za peniaze. Mesto je obývané ozbrojenou armádou, ktorá plieni, vykráda domy a autá, beztrestne zabíja a robí, čo chce. Skladá sa z alkoholikov, narkomanov a väzňov, ktorých oslobodili teroristi na území Doneckej alebo Luhanskej národnej republiky. Je veľmi desivé takto žiť, báť sa o seba, svoje deti a blízkych.

Natasha: Keď sa udalosti na Majdane blížili ku koncu a bolo zabitých veľa ľudí, ľudia z Donbasu sa postavili proti korupcii a oligarchom, ktorí majú moc. Na juhu chceli usporiadať referendum, no prišla armada zo susednej krajiny „ochraňovať ľudí“ a bombardovať mesto. Bojujú proti teroristom, ale pre bombardovanie umierajú ženy a deti, ktoré nemali kam vycestovať. Koniec vojny závisí na politikoch, ktorí sa nemôžu dohodnúť a nemyslia o obyčajných ľudí.

Dana: Môj muž teraz prišiel z východu za nami, snažil sa doma chrániť náš dom. Strieľa sa tam stále viac. V našom meste je ukrajinská armáda, ale v susednom meste sú teroristi a ruskí nájomníci. Už tam zavádzajú ruské ruble namiesto ukrajinských hrivien. Nič sa nedá kúpiť, ľudia zomierajú od hladu. Aj keď príde humanitárna pomoc, tú separatisti ľuďom neodovzdajú, ale na nej zarábajú. Nikto z nás nechce odísť do Ruska. Tí, ktorí boli demonštrovať za Rusko, boli kúpení a dobre zaplatení, privážali ich autobusmi priamo z Ruskej federácie. Nijakých Američanov sme tam nevideli. Svet verí rozprávkam o vplyve Západu, ale my vieme, že sa proti nám postavil náš „bratský národ“. Ja som sa dlho schovávala v pivnici s dieťaťom, ale dlhšie som už nemohla... Môj manžel pracoval v bani. Teraz sú všetky bane zničené. Pred mojimi očami predstavitelia Doneckej národnej republiky unášali chlapcov s vrecami na hlave. Lovili ich na ulici. Koho našli, zobrali. Vyhrážali sa im samopalmi, že musia bojovať proti ukrajinskej armáde. A oni chceli zostať živí...

Svedectvo Vadima Ilyina

Štyridsaťročný Vadim Ilyin, prisťahovalec z Donecka, v súčasnej dobe žije v Užhorode so svojou ženou a dcérou Angelou Anastasiou.

V júni tohto roku v dôsledku tragických udalostí, ktoré sa odohrali v jeho meste, bol nútený opustiť všetok majetok získaný v priebehu rokov a presťahovať sa do neznámeho mesta a začať znovu. S bývaním v Užhorode mu pomohol kamarát, tiež emigrant, ktorý odišiel ešte pred Vadimom. Za nejaký čas našli robotu, Vadim sa zaoberá farbením áut, manželka predáva v kvetinárstve a dcéra chodí do školy.

Vadim hovorí, prečo vlastne bol nútený opustiť mesto Doneck, svoj rodný dom. „Vždy som bol a budem za Ukrajinu. V Donecku v tomto ťažkom období bolo niekoľko mítingov za jednotnú Ukrajinu, ktorých som sa zúčastnil. Mítingov bolo viac a ešte dlho si ich budeme pamätať. Na prvom mítingu, kde sme prišli zastať sa našej krajiny – proruskí aktivisti nás ohádzali vajcami, zemiakmi a inými vecami. Bolo to veľmi nepríjemné, ale to sa nedá porovnať s tým, čo bolo na nasledujúcom mítingu. Druhý míting bol v máji. Nebolo nás tak veľa, ako na prvom, ľudia sa báli o svoj život. Proruskí aktivisti sa snažili robiť nám zle: napadli na nás päsťami a pendrekmi. Bili nás a my sme utekali, kto kde mohol. V ten deň bolo veľa ranených a jedného tam dobili na smrť. To bola prvá obeť za Ukrajinu v našom meste. Na treťom mítingu nás bolo 5-tisíc ľudí, ochraňovala nás polícia od proruských poslancov nášho bývalého prezidenta Janukoviča. Ukázalo sa, že polícia nás zradila, bola zaplatená z druhej strany. Dovolili aktivistom prejsť k nám, aby nás mohli ponižovať, biť a zneužívať nás... V ten deň sa prelialo veľa nevinnej krvi, ja som sa zachránil len zázrakom. Vtedy som pochopil, že tu nič dobrého nebude, mne a mojej rodine treba utekať čím ďalej...

Je mi ľúto, že sa veci zvrhli až tak ďaleko a v našom kraji je medzinárodná vojna. Je mi ľúto, že zomierajú nevinní ľudia, mladí chlapci. A naši východní susedia namiesto toho, aby nám pomohli nastoliť pokoj, podporujú separatistov a aktívne bojujú proti ukrajinskej armáde. Každý z nás vie, že veľa ruských tímov je v našej zemi, sami sme ich videli, vojaci sa verejne priznávajú, nielen vtedy, keď sa dostávajú do zajatia.

Naša rodina v mene všetkých utečencov ďakuje organizácii Charitas Slovensko za pomoc, ktorú nám poskytuje. Po tom všetkom, čo som prežil, čudujem sa, že sú dobrí ľudia, organizácie, ktorým nie sú ľahostajné problémy druhých ľudí.

Modlím sa za pokoj, chceme žiť v pokoji a v istote. Som Ukrajinec a mám právo na svoju zem. Milujem svoj národ a svoju krajinu. Nech Pán žehná každému, kto si v hĺbke duše spomenie na našu biedu a utrpenie...“

Ilustračné foto: en.migraciya.com.ua

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo