Bol nádherný deň. V škole, v siedmej triede pán farár učil náboženstvo v popoludňajších hodinách. V čase totality bola to jediná miestnosť na škole, kde mohol učiť katechizmus. Učili sa v nej žiaci z nižších ako aj z vyšších ročníkov. V nej ho napäto počúvali tretiaci. Cez veľké okná pozerali do úzkeho parku blízko školy, lebo ich zaujal pestrofarebný malý vtáčik na strome. Sedel na konári a zvedavo pozeral na všetky strany okolo seba a ustavične vyspevoval. Keď ho pán farár zbadal, hneď mal pre deti pripravenú otázku. „Čo myslíte deti? Kto mu tak vymaľoval pierka?“  Deti uchvátené nádhernými farbami operenca mlčali. Pán farár prerušil mlčanie: „Stvoriteľ mu dal všetky tie krásne farby!“ a pokračoval vo vyučovaní. Z vonku ktosi nervózne zaklopal na dvere. Zdalo sa, že nechce počkať, kým sa pán farár ťarbavo presunie k dverám. Rozleteli sa skôr, než vstal zo stoličky. Rozrušení žiaci začuli rýchly pozdrav a potom správu: „Horí!“ Razom sa deti zdvihli a vybehli z lavíc na malú chodbu. Tu začuli opäť krik: „V blízkosti školy horia domy!“ Vtedy cez chodbové okná prvý raz uvideli veľké plamene. Deti razom zbehli po schodoch na veľkú chodbu a zamierili k vonkajším dverám.

  Osemmetrová ohnivá beštia vystrájala v najhustejšie v obývanej časti, rovno v strede dediny. Na osem horiacich domov hasiči striekali vodu zo všetkých strán a zdalo sa akoby na plamene prilievali olej. Oheň sa vzdúval a vybuchoval do výšky, pažravo hltal humná s veľkým obsahom slamy a sena. V maštaliach horel dobytok, ošípané, ovce, sliepky a iné zvieratá uväznené v chlievoch. Ktorýsi gazda nabral odvahu a vošiel do svojej maštale. Snažil sa odviazať z reťazí dobytok. Nestihol. Ohnivá strecha sa naraz zrútila a za pár sekúnd sa prepadla aj povala maštale. Plamene pohltili všetko, čo im prišlo do cesty.

 Z vrchov a zo svojich polí sa zbiehali ľudia, ktorých vydesila žiara ohňa v dedine. Ratovali to, čo sa ešte ratovať dalo. Z krajného, dreveného domu stihli vyniesť dymom pridusenú a zamdletú ženu. Dobrí ľudia sa o ňu postarali. Keď sa prebrala, povedala: „Nemám už celkom nič, okrem šiat, v ktorých som oblečená. Dom, nábytok, peniaze, maštale, dobytok všetko je v plameňoch.“

Ohnivé jazyky začali olizovať školu, obchod, obecný úrad a zastrešené drevené schody vedúce ku kostolu. Hasiči už minuli takmer všetku vodu z cisterny. Snažili sa oheň udržať v jednom bode. Za chvíľu mali cisterny prázdne. Rozhodli sa čerpať vodu z neďalekého potoka. Ale tento deň bol tok vody slabý. V slabom vánku plamienky ohňa preskakovali na drevené šindle vzdialenejších domov a humien. Tie hneď vzbĺkli, trochu otleli, ale našťastie sa nevznietili. Ženy a deti, keď to videli, nahlas plakali. Iní ľudia zalamovali rukami a hovorili: „Ak nás Boh neochráni, zhorí celá dedina.“

Hasiči mali stále ten istý zdroj vody na hasenie ako predtým, takmer vyschnutý potok. Títo obetaví ľudia pri požiari urobili naozaj veľký kus práce. Vyzvali na pomoc aj okolité dediny. V tom čase ľudia pracovali na svojich poliach. Odpovedali na výzvu ako najrýchlejšie mohli. Potrebovali však viac času, aby prekonali niekoľko kilometrovú vzdialenosť.

V letnej horúčave, s trochou vody v potoku, ľudsky bolo nemožné uhasiť obrovský požiar. Niektorí sa bezradne rozbehli po drevených schodoch do kostola, prosiť Pána o pomoc. V kostole našli pána farára kľačať pred svätostánkom. Ticho sa modlil a oni si prikľakli k nemu. Za malú chvíľu sa kostol naplnil ľuďmi. On začul ich šuchot, preto vstal a povzbudil ich k spoločnej prosebnej modlitbe. Súhlasili, modlili sa spolu. Po krátkej modlitbe pán farár zamieril ku svätostánku. Vybral Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu a požehnal ňou ľudí. S monštranciou prešiel cez kostol na nádvorie.  Z každej strany požehnával dedinu. Vonku, keď ľudia zbadali kňaza so Sviatosťou v rukách padali na kolená - do prachu, na skaly, do trávy, na schody, na cestu... a gazdovia úctivo skladali klobúky z hlavy. Pán farár niekoľko krát prešiel okolo kostola a ľudia mlčky kráčali za ním. Ktosi zo zástupu zakričal: „Zázrak!“ Plamene sa očividne zmenšovali a začali ustupovať. Ľudia v nemom úžase sa prizerali na miznúci oheň. Pohroma bola zažehnaná. Práve dorazili aj hasiči z iných dedín s plnými cisternami vody. Vystriedali unavených ľudí a rýchlo pracovali. Po necelej hodine tleli už len žeravé brvná. Pri závane vánku sa z nich iskrilo ako z vianočnej prskavky. Zostali na mieste nešťastia celú noc. Rozpálené brvná polievali vodou. V tom čase i malá iskra by mohla roznietiť ešte väčší požiar ako bol.

 Dodnes sú ľudia presvedčení, že tajomným hasičom obrovského ohňa, bol sám Pán Ježiš.  Pán žasol nad vierou a pokorou úbohých ľudí. Všimol si ich volanie o pomoc, zasiahol a pomohol.

Ján 14, 13-14

A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby Otec bol oslávený v Synovi. Keď ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to urobím.