Len iná podoba strašenia

Len iná podoba strašenia

Demonštranti protestujú proti brexitu počas zjazdu britskej vládnucej Konzervatívnej strany v Birminghame 30. septembra 2018. Ilustračné FOTO TASR/AP

Manifest tridsiatich osobností, podľa ktorého populizmus a xenofóbia bezprostredne ohrozujú prežitie EÚ, je sám osebe príznakom hlbšieho problému.

K stálej výbave názorových stránok ktoréhokoľvek európskeho ľavicovo-liberálneho média patrí v posledných rokoch upozorňovanie, že populisti a nacionalisti zneužívajú strach. Priazeň verejnosti získavajú prostredníctvom cieleného vyvolávania obáv. Zväčša z utečencov, Sorosa a podobne.

No nacionálno-populistická či alternatívna scéna nemá monopol na metódu mobilizácie priaznivcov cez vyvolávanie pocitov ohrozenia alebo zveličovanie reálnych hrozieb. Dobrým príkladom je minulotýždňový manifest tridsiatich osobností európskeho kultúrneho života, ktorý uverejnil britský denník Guardian (anglická verzia TU) a francúzsky Libération.

„Myšlienka Európy je v nebezpečenstve,“ začína sa dramaticky manifest tridsiatich osobností. Medzi podpísanými sú napríklad Milan Kundera, Salman Rushdie, Elfriede Jelinek, Orhan Pamuk, Bernard-Henri Lévy, či Adam Michnik.

V máji čakajú Úniu voľby do Európskeho parlamentu a signatári majú zlé tušenie, že by v prípade víťazstva nacionalistov a populistov mohli viesť k pochovaniu samotnej myšlienky európskej integrácie:

„Pre tých, ktorí stále veria v odkaz Erazma, Danteho, Goetheho a Komenského, pôjde o potupnú porážku,“ pokračuje manifest apokalyptickým tónom. „Triumfovať bude politika pohŕdania inteligenciou a kultúrou. Nastanú výbuchy xenofóbie a antisemitizmu. Postihnú nás pohromy.“

Signatári sa považujú za „európskych vlastencov“ a sú odhodlaní nenechať to zájsť tak ďaleko. Tridsať rokov po páde Berlínskeho múru a 74 rokov po porážke fašizmu sa vraj odohráva „nová bitka o civilizáciu“. Čelíme údajne najväčšej výzve hodnotám liberálnej demokracie od 30. rokov minulého storočia. 

Manifest po nabudení čitateľa sa končí rozpačito – bližšie nešpecifikovanou výzvou k aktivizmu: „Musíme teraz bojovať za myšlienku Európy alebo vidieť, ako zaniká pod vlnami populizmu...“

Aj keď mnohí konzervatívci budú mať k niektorým signatárom výhrady, niekoľko z nich si predsa len zaslúži rešpekt a načúvanie. Autor tohto článku má napríklad rád knihy a ctí si politické postoje bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevičovej či peruánskeho spisovateľa Maria Vargasa Llosu. Obaja laureáti Nobelovej ceny za literatúru sa pod manifest podpísali.

Avšak tento dokument osobností európskeho kultúrneho života sa nielen snaží upozorniť na reálne existujúci problém, zároveň je sám príznakom často obchádzaného problému.

Hrozby trochu hypotetické

Jedna vec je, že preháňa hrozbu, ktorá vyplýva z možného víťazstva populistov a nacionalistov vo voľbách do Európskeho parlamentu. EÚ nie je parlamentná demokracia v pravom zmysle slova. Určujúce je zloženie Európskej rady, ktorej členmi sú hlavy štátov, respektíve predsedovia vlád členských krajín.   

Mimochodom, v čom by spočívalo vlastne to víťazstvo nacionalistov a populistov? Že by ich volebné prírastky narušili „veľkú koalíciu“ (či skôr politický kartel) ľudovcov a sociálnych demokratov v Európskom parlamente a tí by museli viac spolupracovať s ďalšími euro-optimistickými frakciami? To nemusí byť ani len v rozpore so záujmami zástancov čoraz tesnejšej integrácie.

A pokiaľ by aj nesúrodá masa euroskeptikov, nacionalistov a populistov z celého kontinentu náhodou získala v europarlamente väčšinu, čo sa zdá nepravdepodobné, dokázali by sa jej zástupcovia za jednotlivé národy dohodnúť na spoločnom programe – hoci by aj išlo o program negácie?

No v poriadku, nevyčítajme signatárom dramatizáciu pred voľbami do EP. Určité preháňanie a vášnivá rétorika patria prirodzene k jazyku politických manifestov. Zvlášť ak ich autormi sú prominentní literáti. Vážnejší problém manifestu je iný.

Vystupuje proti nacionalizmu a populizmu ako najväčším výzvam európskej integrácie, doslova nimi straší, no nijako sa nesnaží tieto javy analyzovať. Nekladie si otázku, čo sa ukrýva pod ich povrchom.

Či napríklad v pozadí toho „populizmu“, ktorý vraj ohrozuje demokraciu, nie je v skutočnosti pocit mnohých voličov, že politika nereflektuje na ich priority a záujmy. Inak povedané, voličom všetkých tých európskych populistov od Salviniho po AfD môže v skutočnosti ísť nie o odstránenie demokracie, ale o to, aby demokratická politika reagovala viac na ich potreby.

Aby to signatári manifestu pripustili, nemusia sa vydať ani len mimo svojej svetonázorovej zóny komfortu. Britský novinár Edward Luce (písali sme o ňom pred pár dňami TU) alebo u nás dobre známy bulharský politológ Ivan Krastev sú liberáli, no dokázali prísť s prenikavými analýzami súčasného diania, ktoré režú hlbšie než povrchné ľavicovo-liberálne slogany a frázy. Ich vysvetlenia sa neboja ani kritiky do vlastných radov.   

Takíto ľudia sa dajú nájsť aj na Slovensku. Keď minulý rok v septembri hlasovali europoslanci o takzvanej Sargentiniovej správe o situácii v Maďarsku, Slováci Dalibor Roháč TU a Tomáš Valášek TU upozornili, že dokument veľmi kontraproduktívne zmiešava prešľapy vlády v Budapešti voči demokratickým pravidlám hry s kritikou spoločenského konzervativizmu v Maďarsku.   

Ide o širší fenomén. Mnohí sociálni liberáli podsúvajú populistickým politikom, že sú nedemokratickí, hoci im v skutočnosti prekáža, že sú neliberálni. Aj keď táto „neliberálnosť“ často spočíva len v neochote populistov pokračovať na vytýčenej ceste progresívnych politík – bez toho, aby populisti mali ambíciu investovať energiu a politický kapitál do zvrátenia dosiahnutého.

Stotožňovanie demokracie s liberálnou ideológiou (či dokonca len s jej najprogresívnejšou vetvou) je zdanlivo drobný významový trik, ktorý však časť liberálov využíva, aby spochybnila legitimitu požiadaviek svojich politických konkurentov. – Platí to nielen pre konzervatívcov. Na prezentovanie liberálnej cesty ako bezalternatívnej sa sťažujú aj demokratickí socialisti.

Dovoliť voličom učiť sa z rozhodnutí

Možno aj táto zdanlivá bezalternatívnosť plodí v európskom obyvateľstve časť nespokojnosti, ktorá sa transformuje do podpory populistických strán a politikov. Riešením je nielen, aby demokratická politika viac vychádzala v ústrety potrebám a podnetom občanov. Voličom zároveň treba dovoliť robiť chyby.

Ak by sa napríklad Britom vnútilo ďalšie referendum, v ktorom by sa mali rozhodnúť „správne“, teda za zotrvanie v EÚ, Spojené kráľovstvo by sa možno v Únii udržalo, no legitimita európskej integrácie i demokratického rozhodovania všeobecne by bola ďalej podrytá. Všetci by sa pýtali: „Načo je hlasovanie, keď občania musia hlasovať dovtedy, kým nedodajú výsledok, ktorý politické, mediálne a intelektuálne elity považujú za žiaduci?“  

Najlepší pre rozptýlenie populistických nálad by bol, naopak, tvrdý brexit. Aj za cenu krátkodobého poklesu britského HDP o pár percent. Občania demokraticky rozhodli, nech teda nesú následky svojej voľby – či už pozitívne, alebo negatívne. Fungovanie tejto spätnej väzby treba obnoviť, aby verejnosť opäť viac dôverovala demokratickým mechanizmom a demokratickej politike.

Umožniť ľuďom robiť chyby nie je samoúčelné. Malo by prispieť k učeniu prostredníctvom skúsenosti. A táto skúsenosť by následne mohla prispieť k múdrejším rozhodnutiam v občianskom i politickom živote.    

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo