Venezuelský boj o všetko

Venezuelský boj o všetko

Na snímke z 11. januára 2019 predseda opozíciou vedeného venezuelského parlamentu Juan Guaidó počas prejavu na ulici v Caracase. Foto TASR/AP

Čo sa môže stať v krajine, kde sa dva znepriatelené tábory obviňujú zo štátneho prevratu a kde stoja proti sebe záujmy USA a Ruska.

Stále sa prehlbujúca ekonomická kríza, hyperinflácia prekračujúca miliónové hodnoty či obrovské masy ľudí opúšťajúce vlastnú krajinu. Po novom však s dvomi prezidentmi. Aj to je nová skutočnosť v štáte s najväčšími zásobami ropy, ktorý čelí najhoršej hospodárskej a humanitárnej kríze vo svojej histórii.

Na západe čosi nové

Minulý týždeň sa vo Venezuele obnovili masové protivládne demonštrácie a pomerne rýchlo nabrali nový rozmer. Do zúfalej politickej prázdnoty kedysi bohatého ropného národa vstúpil nový vodca, šéf parlamentu Juan Guaidó, ktorý sa po slede udalostí v minulú stredu vymenoval za dočasného prezidenta.

Stredu 23. januára si opozičný líder zvolil symbolicky. Ide totiž o výročie povstania, pri ktorom sa v roku 1958 Venezuelčanom podarilo zvrhnúť diktátora Marcosa Péreza Jiméneza.

Hoci daný krok znie ako celkom podarená opozičná exhibícia, ide o krajný postup, no v súlade s venezuelskou ústavou a s nečakane veľkým úspechom. Svedčí o tom najmä zahraničná podpora USA, Kanady, väčšiny latinskoamerických krajín, a to najmä Brazílie, Kolumbie, Argentíny a Peru.

Pridali sa aj čelní predstavitelia Európskej komisie a štáty Európskej únie ako Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko či v regióne dodnes vplyvné Španielsko, ktoré dali v sobotu Madurovi osemdňové ultimátum na usporiadanie nových prezidentských volieb. V opačnom prípade sú pripravené uznať predsedu parlamentu Juana Guaidóa za legitímneho prezidenta. Maduro však túto výzvu odmietol a označil ju za „úplnú nehanebnosť“.

Ako sa Venezuela dostala do tohto štádia?

K patovej situácii sa krajina dopracovala po tom, čo novozvolený Nicolás Maduro, v minulosti vodič autobusu, zložil 10. januára prezidentský sľub, ktorým odštartoval svoje druhé šesťročné funkčné obdobie.

Nielen opozičné sily, ale aj viaceré latinskoamerické štáty totiž neuznávajú výsledky minuloročných prezidentských volieb. Madurovu výhru sprevádzala okrem bojkotu opozície a podozrení z volebných podvodov aj nízka účasť.

Dôvodom na odstúpenie je však najmä Madurovo kontroverzné zloženie sľubu. Podľa ústavy malo k nemu dôjsť pred parlamentom, v ktorom má však od volieb v roku 2015 väčšinu opozícia. Keďže túto inštitúciu prezident Maduro neuznáva, sľub nakoniec skladal pred Ústavným súdom, ktorý je pod kontrolou jeho stúpencov.

V takom prípade má parlament právo začať konanie, na ktorého konci vymenuje za prezidenta krajiny svojho predsedu. A keďže funkcia prezidenta bola formálne uvoľnená po tom, čo parlament schválil rezolúciu, ktorou prestal uznávať vládu Nicolása Madura, mal Juan Guaidó voľnú ruku vyhlásiť sa za dočasného prezidenta.

Guaidó zároveň počas ceremoniálu v Caracase sľúbil, že ako dočasný prezident zostaví prechodnú vládu a krajinu pripraví na slobodné voľby, ktoré má v pláne zorganizovať už v máji. Svedkom mu bol dav desiatok tisíc ľudí, ktorí mávali vlajkami a skandovali „Maduro, vypadni!“.

Išlo o najväčší protivládny protest od vlny nepokojov v roku 2017, ktoré po sebe v uliciach zanechali viac ako 150 mŕtvych. Aj táto demonštrácia si však vyžiadala minimálne 20 obetí na životoch a viac ako 350 zadržaných.

Madurovi spojenci

Maduro krok opozície označil za pokus o štátny prevrat. Na jeho stranu sa postavili najmä ľavicové a autoritárske režimy ako Kuba, Bolívia, ale i Čína a Sýria. Rovnako tiež štáty známe ohýbaním demokratických princípov ako Rusko, Turecko a Irán, ktoré sa postavili proti „uzurpácii moci“ zo strany opozície. Moskva taktiež varovala USA pred vojenskou intervenciou vo Venezuele.

Washington je podľa nej zodpovedný za rozdúchavanie pouličných protestov vo Venezuele. Je dôležité pripomenúť, že Rusko je hlavnou zainteresovanou stranou vo venezuelskom energetickom sektore a vláde Nicolása Madura už vyplatilo viac ako 10 miliárd dolárov.

Prekvapujúcou preto nie je ani správa o vycestovaní súkromných ruských žoldnierov na Madurovu ochranu, i keď Putin túto informáciu popiera. Za čínskou podporou sú zas nemalé finančné prostriedky za budúce príjmy z venezuelskej ropy, ktorá dnes do Číny prúdi na dlh.

Kto je prezident č. 2?

35-ročný priemyselný inžinier, dnes dočasný venezuelský prezident Juan Guaidó bol do začiatku tohto roku len jedným z opozičných poslancov, 5. januára sa však stal predsedom parlamentu.

Luis Vicente Leon, šéf caracaskej agentúry Datanalisis uviedol, že Guaidó bol taký neznámy, že dokonca ešte ani nemerali jeho verejnú podporu. Napriek tomu v ňom ľudia vidia človeka silného zjednotiť opozíciu a schopného dodať jej druhý dych.

Raketový štart jeho politickej kariéry zapríčinila kolízia na diaľnici, keď ho cestou na stretnutie zastavilo komando štátnej tajnej služby. I keď ho po vypočutí krátko nato prepustili a Madurova vláda sa od tohto kroku agentov dištancovala, stalo sa to len dva dni po tom, čo oznámil, že je ako predseda parlamentu pripravený dočasne prevziať prezidentské právomoci.

Juan Guaidó je zároveň pravou rukou Leopolda Lópeza, predsedu hnutia Vôľa ľudu a najznámejšieho venezuelského opozičného vodcu, ktorý je v súčasnosti v domácom väzení.

Guaidó v nedávnom rozhovore pre The Associated Press povedal, že nemá strach z rovnakého osudu, aký postihol jeho politických spojencov. Poukázal na jazvy na krku, ktoré mu spôsobili gumové náboje vystreľované počas demonštrácií proti Madurovi v roku 2017. V minulosti sa zúčastňoval aj na protestoch proti vláde Huga Cháveza.

Čo možno ďalej očakávať?

Podľa všetkého je jasné, že Nicolás Maduro sa nechce svojej moci vzdať. A kým budú stáť na jeho strane aj armáda a polícia, len ťažko možno očakávať zmenu na čele štátu. Hoci opoziční poslanci odsúhlasili aj prípadnú amnestiu pre štátnych úradníkov a vojakov, ktorí pomôžu v krajine obnoviť ústavný poriadok, zatiaľ nie je isté, či dôjde ku skutočnej zmene pomerov.

Na začiatku minulého týždňa došlo k zatknutiu skupiny vojakov, ktorá sa vzbúrila proti Madurovi a zverejnila video, v ktorom ľudí vyzvali vyjsť do ulíc. Ďalším z náznakov môže byť zmena postoja venezuelského vojenského atašé vo Washingtone Josého Luisa Silvu, ktorý počas víkendu oznámil, že už neuznáva vládu Nicolása Madura. Vo svojom vyjadrení vyzval svojich „bratov v armáde“, aby podporili predsedu parlamentu Juana Guaidóa ako dočasného prezidenta.

Dokonca samotný Guaidó povedal, že zváži udelenie amnestie Madurovi a jeho spojencom, ak pomôžu do Venezuely navrátiť demokraciu. Opätovne tiež vyzval armádu, aby sa postavila na jeho stranu, zbavila sa Kubáncov, ktorí sú v jej radoch a umožnila prístup humanitárnej pomoci do krajiny.

Guaidó tiež avizoval, že zorganizuje slobodné voľby, ktoré by sa mali uskutočniť v máji tohto roku. Ide však o ideálny scenár, ktorý je naplniteľný len v prípade Madurovho odstúpenia alebo po dohode opozície so socialistickou vládou. To však vyzerá skôr nepravdepodobne. Možné sú aj voľby, ktoré by zorganizovala opozícia, ale v takom prípade by zrejme nemali veľkú šancu na úspech.

Venezuela sa tiež môže premeniť na jednu veľkú protestnú ulicu, no po skúsenosti z roku 2017 a jej dôsledkoch sa nedá vylúčiť, že Maduro využije ešte tvrdšie nástroje na jej potlačenie a zároveň dlhodobejšie verejné zastrašenie.

Následne sa bude zrejme pokračovať aj s ďalšími perzekúciami nielen voči demonštrantom, ale najmä proti opozičným politikom parlamentu a samotnému Juanovi Guaidóovi.

Veľká podpora západných štátov pre opozičné sily však môže viesť k ešte radikálnejším sankciám voči režimu. Maduro by tak mohol padnúť na kolená a odísť, pričom nemusí byť vylúčená ani vojenská intervencia. V takom prípade však hrozí, že sa vo Venezuele rozhorí plameň studenej vojny s celkom iným svetlom, do ktorého by sa okrem USA a Ruska kvôli silným hospodárskym záujmom zapojila aj po rope večne hladná Čína.

Možností je na stole viacero. Venezuela tak či tak nevyhnutne potrebuje riešenie, ktoré zastaví zatiaľ najväčšiu utečeneckú krízu v krajine (približne 2,3 milióna venezuelských utečencov opustilo krajinu a ich počet sa neustále zvyšuje), naštartuje a diverzifikuje ekonomiku založenú na exporte jedinej komodity – ropy (tvoriacej vyše 95 %) a zatočí s korupciou a politickou mafiou napojenou na vládnu stranu.

Rovnako zabrzdí miliónovú hyperinfláciu, zastaví nárast podvýživy a detskej úmrtnosti, pozdvihne domácnosti z chudoby (približne polovica ich žije v chudobe), prestane zatýkať ľudí s opačným politickým názorom a dá ľuďom „luxus“ nečakať v nekonečných radoch na základné hygienické potreby, ako sú toaletný papier či vložky.

Alebo im aspoň umožní  kúpiť si párkrát za týždeň okrem cestovín aj mäso a ovocie, ktoré si dnes v ropnej veľmoci môže dovoliť skutočne len málokto.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo