Modlitba o duše (Štefan Sandtner)

Báseň kňaza, z ktorej nabehnú zimomriavky.

Štefan Sandtner
Modlitba o duše

Daj  mi duše,
ostatné si vezmi.
Da mihi animas,
caetera tolle.

To skromne začínaš.
Tu dole
nemajú duše ceny.
Nikto sa na ne nepýta.
Dnes klaniame sa starej modle
– peniazom: našej snahe podlej.
Celý svet je dnes rozbesnený
hukotom valiaceho sa koryta
zbohatnúť z cudzej roboty
a ľudské životy,
prikuté ako Prometeus
do hmoty,
sú dnes už
len mazom na zubaté kolesá,
spod ktorých zmaterializovanej luze
smeje sa
boh – zlaté teľa v ukradnutej blúze.

Daj mi duše...
Po prvé: dnes je „Žobrať zakázané!“ prikázané,
nič nedostaneš zadarmo.
Po druhé: dnes už duší vôbec niet.
Vystrieľali ich ako choré lane
a mŕtvych priviazali za jarmo.
Ťahajte káru. Zisk chce zobecnieť.

Daj mi duše...
Človeče bezduší...
bezbožný, bezcieľny, bezcitný,
bezduchý, bezhlavý, bezideový,
bezjadrový, beznádejný, bezperspektívny,
bezradný, beztvárny, bezzásadový...
Bez... bez... bez...

Človeče bezduší,
sedemdesiatsedemkrát bez
prázdnotou civie zo slovníka
a vnára sa jak ostrá dýka
do tisíc stránok života
a kazí, kántri, kastruje
a iba troska
z nás tu je...
a hlas don Bosca:
Daj mi duše...

Vykastrovaný kastról nikoho dnes nenasýti.
Vydusená žena si ty,
vydušená.

Strašná cena
žiť si blahobytne,
keď ti koreň vytne,
kto?

Lenže duša to je nezmar
/ako svedomie/,
Prežije ťa v kútiku
stále živá bez már
/ako svedomie/.
Začmudenú putiku
zjasní ako slnko bez chmár
/ako svedomie/.
Ako svedomie...
Daj mi duše...

– Zabúdaš
na Gogoľove mŕtve duše...
– No nezabúdam na živé,
uhniličkané ako oskoruše
v tom beznádejnom mrazive.

A predsa
Daj mi duše...

O duše do úmoru prieť sa
budem a pôjdem hoc aj po žobraní,
veď duša almužna je kráľovská.
Chudáci, čujte, čujte doráňaní,
don Bosca:
Daj mi duše...

Zas ožijú lane vystrieľané
a žiť sa bude...
Kriste Pane.

Amen.
 

Štefan Sandtner (1916 – 2006), kňaz salezián, básnik, prekladateľ, pedagóg a redaktor, touto vynikajúcou modernou básňou uzatvára svoju básnickú zbierku Kňaz naveky (vydavateľstvo DON BOSCO, Bratislava 2003), z ktorej som vybral text. Rád ju počúvam v prednese Štefana Bučka. Až zimomriavky mi vtedy behajú po chrbte. Som vďačný autorovi za to, že veršom zveril aj myšlienky o svojom kňazstve.

                                                                                             

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo