Keď ho v začiatkoch niekto označil ako zabávača, cítil sa urazený. Šušlajúcu postavičku si vymyslel, aby sa mohol odosobniť, ak by mu vystúpenie náhodou nevyšlo. V rozhovore vysvetľuje, prečo si stand-up nemôže vopred napísať a prečo ním nechce publikum iba rozosmievať. Hovorí tiež o tom, ako sa dá vyťažiť z trápnych momentov a že diváci v Žiline sa smejú inak v utorok ako v piatok. Juraj „Šoko“ Tabaček.
 

Pre nemalú časť ľudí, ktorí vás poznajú, ste známy vďaka improvizovaným vystúpeniam. Kedy sa to u vás zrodilo?

Najskôr asi vtedy, keď som si vôbec všimol, že existujú ľudia, ktorí improvizujú pred publikom. Ako trinásť-štrnásťroční chalani sme s kamarátmi v Žiline chodievali „čumieť“ na improligy, súťaže v improvizácii, kde to robili fantasticky. Bol to pre nás Olymp v rámci humoru, ktorý sa dal vtedy na Slovensku konzumovať.

Čo vás na tom priťahovalo?

Podľa pravidiel má súťažiaca trojica tri minúty na to, aby si pripravila improvizáciu na tému, ktorú si vytiahla, a ďalšie tri minúty, aby to zahrala. Fascinovalo ma, ako dokážu v krátkom čase priniesť taký silný „message“. Musí to byť stručné, výstižné a smerovať to k pointe, ktorá má byť navyše vtipná. Je skvelé, že mám pri tom okamžitú reakciu publika, podľa ktorej viem, či idem dobrým smerom. Netvrdím, že by som mu chcel tým pádom podliezať a aplikovať veci, ktoré zaručene fungujú, ako napríklad nadávky, to nie. A v neposlednom rade, každý kto improvizuje, je trochu exhibicionista a nebudem teda predstierať, že sa mi páčilo, keď na záver ľudia „začapkali“.

Pamätáte sa na svoje prvé vystúpenie?

Áno, bolo to na improlige u nás v Žiline. Raz sa účinkujúci opýtali publika, či to nechce niekto skúsiť. Zlanáril som ešte dvoch kamošov a išli sme na pódium. Nepamätám si už, čo sme hrali, ale viem, že to nebolo úplné fiasko. Hneď sa mi to zapáčilo a vedel som, že by som si to chcel zopakovať. Je v tom výzva, súťaživosť a adrenalín. Stovka ľudí je zrazu koncentrovaná na to, čo poviete. Vtedy som si ešte úplne neuvedomoval, že to so sebou prináša aj istú zodpovednosť, ale dnes to už viem (úsmev).

Z akej rodiny pochádzate?

Zo začiatku som si neuvedomoval, že vystupovanie pred ľuďmi prináša aj zodpovednosť. Ale dnes to už viem. Zdieľať

Otec bol dopravný inžinier, venoval sa urbanizmu. Neskôr sa stal v Žiline šéfom útvaru hlavného architekta, hoci to nemal vyštudované. Medzi odborníkmi z tohto prostredia mal však dobré meno, pretože spoločne sa snažili pracovať na tom, aby Žilina bola predovšetkým mestom pre ľudí, a nie pre dopravu. Po nástupe Mečiara však musel odísť, pretože tam bol dosadený človek lojálny vyššiemu vedeniu. Istý čas robil na úrade životného prostredia. Mal vždy blízko k prírode a k zeleným riešeniam.

Mama pracovala taktiež v oblasti dopravného inžinierstva, neskôr sa ostala starať o domácnosť a o deti, čiže mňa a moju o rok a pol mladšiu sestru. Rodičia už boli starší, keď som sa narodil.

Prejavovalo sa to vo výchove?

Určite áno, človek okolo štyridsiatky, ktorý má niečo zažité, už má iný pohľad na svet ako dvadsaťročný. Niektoré veci zbytočne nedramatizuje. Pamätám si, že vždy, keď prišiel od otca príkaz, vedel mi vysvetliť prečo. Dokonca to vedel urobiť tak, že som to pochopil, čo by som sa chcel naučiť aj ja. Veľakrát sa snažím niečo vysvetliť synovi alebo dcére, ale sám sa stratím v preklade, lebo to neviem povedať jednoducho či priamočiaro.

Tvoril sa váš vzťah a prístup k humoru už v rodine?

Doma sme odmalička mali knižky, platne či magnetofónové pásky s hrami Voskovca a Wericha, Miroslava Horníčka a zo slovenskej scény to boli, samozrejme, Lasica a Satinský či Radošinské naivné divadlo. Myslím, že tento typ humoru ovplyvnil moju prácu. Netvrdím, že robím intelektuálny humor, ale niektoré prístupy a formy som vďaka tomu nadobudol.

Najmä pred tatina som potom neskôr predstupoval s trémou, napríklad v rámci divadelno-improvizačných predstavení 3T (Tri tvorivé tvory, pozn.). S napätím som čakal, či sa zasmeje, a ak sa to párkrát počas vystúpenia stalo, tak som bol veľmi spokojný. Nie je ten typ diváka, ktorý sa zasmeje na hocičom alebo z ľútosti. Viaceré z 3T-čiek prešiel s kamennou tvárou, no na konci skonštatoval, že sa dobre pobavil.

Zvyknú vás predstavovať ako herca, moderátora a zabávača. Ktorá z týchto pozícií vám je najbližšia?

Vždy som sa chcel venovať herectvu, inklinoval som k tomu. Postupne som si však uvedomil, že nikdy nebudem veľký charakterový herec, pretože niektoré návyky nemám alebo sa mi ťažko dodržiavajú. Keď mi niekto spočiatku povedal, že som zabávač, cítil som sa urazený. Považoval som to akoby za degradujúce. Potom som si ale uvedomil, že musím prijať to, čo viem a na čo mám, a dnes sa s tým stotožňujem.

Vedeli ste si predstaviť, že sa tým raz budete živiť?

Absolútne nie. Ďakujem aj tam hore za to, že môj život sa vyvíja organicky a vchádzam doň bez veľkých očakávaní. Jednoducho len prijímam výzvy. Kamaráti okolo mňa sa občas divia, do čoho sa púšťam. No beriem to tak, že ak ma niekto osloví, asi ma trochu pozná a vie si ma predstaviť na určitom mieste. Potom je už na mne, aby som to uchopil čo najlepšie. Cez rôzne skúsenosti som sa vyprofiloval na pozíciu, ktorá sa asi dá nazvať zabávač.

Mnohí vás vnímajú predovšetkým ako stand-upistu cez postavu šušlajúceho týpka. Bolo to tak od začiatku?

Postupne som si uvedomil, že nikdy nebudem veľký charakterový herec, pretože niektoré herecké návyky nemám alebo sa mi ťažko dodržiavajú. Zdieľať

Na úplne prvý stand-up ma zavolal Jano Gordulič, ktorý ma videl hrať improvizované divadelné predstavenie v rámci 3T-čka. Myslel si, že by som to mohol zvládnuť, a tak ma pozval do Silných rečí. Nemal som o stand-upe nič naštudované, poznal som zopár britských a amerických komikov, ktorí sa mi páčili. Nebol som presvedčený, že to chcem robiť. Povedal som si, že použijem toho „šušlavca“, ktorého som mal vyvinutého z 3T-čka. Zvyknem ho volať aj kretén, ale nechcem ho príliš urážať, pretože tej postavičke vďačím za veľa (úsmev). Použil som ho aj preto, aby som sa vedel odosobniť a opäť sa vrátiť do „Šoka“, ak by to s ním nevyšlo. Mal som niekoľko pokusov prestať šušlať v stand-upe, no nedopadlo to dobre.

Vážim si, že ma ľudia volajú stand-upista, pretože keď sa pozriem na tých mladších odo mňa, ktorí sú v súčasnosti schopní generovať tri až štyri nové materiály za mesiac, mám k nim rešpekt. Ja to pri svojej pracovnej vyťaženosti nestíham.

Ako vzniká vo vašom prípade stand-up?

Nikdy si to nepíšem, skôr sa to rodí v hlave ako schéma s jednotlivými odrážkami, ktoré nie vždy špecifikujú, čo presne budem hovoriť. Sú to okruhy tém, o ktorých viem, že ich môžem na javisku otvoriť. Ak by som to mal napísané, cítil by som sa zviazaný. Keďže to hovorím priamo pred ľuďmi, vidím, čo a ako funguje, a môžem to „online“ upravovať a voliť rôzne odbočky. To, aké publikum mám pred sebou, môže neraz určiť, aký stand-up sa z môjho vystúpenia vyvinie. S publikom sa dá zaujímavo pracovať.

Ako?

Ak cítim, že padá pozornosť, nasadím vyššie tempo a spravím to údernejšie alebo, naopak, spomalím a vynútim si tým návrat ich pozornosti. Ak na niektorý môj záchytný bod  dobre zareagujú, nevraciam sa späť, ale idem po tejto odbočke ďalej, aj keď tú ďalšiu, ktorú som mal v pláne, musím preskočiť. Znie to možno sofistikovane, ale naozaj ide len o to, aby som správne vnímal publikum a netváril sa, že som múdrejší ako oni, pretože to nemám rád.


Skúste povedať príklad na nejaké záchytné body, z ktorých potom vytvoríte stand-up.

Teraz mám pripravený nový o tom, ako idem so ženou na svadobnú cestu do hotela, kde nefungujú služby. Začína sa to na železničnej stanici. Už tu sa ponúka prvá dobrá téma – vlaky. Z nej môžem využiť niekoľko odbočiek – spolucestujúci, hygiena, jedlo. V hoteli, do ktorého prídeme, je kuchár, ktorý nenávidí jedlo a varí preto, aby sa pomstil ľuďom. Takto sa dá pokračovať ďalej. V hlave si uložím tieto body, od ktorých sa potom na javisku odrážam.

Odkiaľ vám zväčša prichádzajú podnety?

Mal som niekoľko pokusov prestať šušlať v stand-upe, no nedopadlo to dobre. Zdieľať

Niekedy stačí, keď mi príde sms-ka a už mi napadne, že témou môže byť elektronická komunikácia. Inokedy iba sedím a premýšľam, cez akú tému alebo problém by som mohol v stand-upe ísť. Nedávno som rozprával napríklad o ekológii. Viem, že nepoužívam vždy presné fakty, ale snažím sa prostredníctvom stand-upov povedať aj určitý odkaz. V tom sa najviac zmenili oproti minulosti. Vtedy bol môj základný cieľ iba zabaviť divákov, dnes sa snažím priniesť okrem toho pohľad na určitú situáciu v spoločnosti, ktorá mi prekáža alebo by ju bolo potrebné zmeniť. Verím, že pomer zábavy a pokusu o apel je v mojich stand-upoch správne vybalansovaný. 

Dá sa improvizácii naučiť?

Všetci tvrdia, že nie, no ja som presvedčený, že sa to dá. Tá kvalita je už potom individuálna, ale v zásade si myslím, že ide o uvoľnenie. Každý z nás improvizuje, pretože sa stále dostávame do situácií, v ktorých sme predtým neboli, a musíme si s nimi poradiť na základe toho, čo vieme alebo sme v minulosti prežili. To, že to niektorí robíme na javisku, je len iná okolnosť, pretože musíme narábať s istým obsahom a hereckým prejavom. Doteraz pri divadelno-improvizačných predstaveniach 3T zo žartu hovoríme, že hoci vznikli pred štrnástimi rokmi, ľudia stále platia za to, že sa chodia pozerať na naše tréningy.

Základom je teda byť úplne uvoľnený...

Skúšal som si dať pred stand-upom aj panáka, ale nie je to dobré, lebo človek sa uvoľní iným spôsobom a potom to skôr vyrába stres a som v nepohode (úsmev).

V improvizácii existuje zaujímavá vec, ktorá sa volá nulový bod. Každý improvizátor má určité „šuflíky“, ktoré sú mu oporou, no môže sa stať, že ich v jednom momente minie a je zrazu v patovej situácii. V tej chvíli musí ísť sám za seba a práve vtedy sa ukazuje, aký naozaj je. Odhalí ho to na kosť a ukáže sa, či je schopný spraviť si zo seba srandu alebo nakoľko je rozhľadený. A tiež to, do akej miery je schopný priznať si, že „prepáčte, ale teraz to jednoducho nedám“.

Vtedy asi môže nastať trápna situácia.

Trápno je aspekt, ktorý vedome skúmam, venujem sa mu a v hojnej miere ho aplikujem (úsmev). Keď si ho uvedomujem, dá sa s ním dobre narábať. Ak ho pred publikom pomenujem a diváci uvidia, že som sa z neho dokázal dostať, môžem si získať jeho sympatie.

Stand-upy sú u nás v podstate nový fenomén. Ak nerátame Andera z Košíc, kto tu bol v minulosti stand-upista?

Nikto, hoci pôsobili ľudoví rozprávači. Existovali tiež rôzne estrády, kde sa jeden človek postavil do stredu a bavil ostatných vtipmi alebo zábavnými historkami. Ale čo sa týka momentálneho uchopenia, je to u nás nový zjav. Od istého momentu sa nabehlo na americko-britský systém, ktorý u nás funguje nejakých sedem rokov.

Myslíte si, že Slováci to prijali?

V tomto sú Slováci pomalí. Neobľubujú, keď je niečo kritizujúce a ukazuje prst na nich. Nemáme až tak radi cynický humor. No postupne sa to mení a je aj úlohou stand-upov obrusovať hrany a ukazovať ľuďom, čo všetko je možné.

Aj to, že vznikli Temné kecy a majú svoje miesto na trhu, je dobré. Možno sú blízke človeku, čo chodí do pivární, ale v istom momente si povie, že je toho prejedený a posunie sa ďalej. Netvrdím, že musí prejsť na Silné reči, ale dostane aspoň iný pohľad na humor.

Slováci neobľubujú, keď je niečo kritizujúce a ukazuje prst na nich. Nemáme až tak radi cynický humor.  Zdieľať

Ako by ste charakterizovali slovenský humor?

Myslím, že je na dobrej ceste. Máme silnú generáciu humoristov a ide len o to, kto je aký náročný. Čo sa týka stand-upov, ak by som mal z tejto scény odísť, tak odídem spokojný, lebo je tu veľa ľudí, čo to už vedia robiť. Zažívame istý vrchol a teraz sa bude situácia skôr triediť a vyvíjať na rôznych platformách.

Ako vidíte humor zo širšieho pohľadu? Dokážete sa zabaviť, keď si zapnete televíziu?

Nie. Málokedy. Je to začarovaný kruh. Komerčné televízie sú nastavené tak, aby triafali chúťky majoritného diváka. Tento divák nehľadá nič intelektuálne a náročné, chce si večer oddýchnuť a nechať do seba plynúť obrázky s jednoduchým dejom. Keby však začal hovoriť, že chce niečo iné, môže ovplyvniť tvorbu a tak dookola. 

Druhá vec je, že do televízie presakujú aj projekty ako S.O.S., Mafstory, Kredenc. Ide o presah humoru, ktorý robia ľudia, ktorí sú v tom humore aktuálni. Zväčša sa to skončí pri nejakých scénkach, pričom niektoré sú lepšie, iné horšie.

No nie všetky formáty sa v televízii uchytia. Taká improvizácia je takmer neprenosná do televízie. Keby sme nahrali 3T-čko a pustili ho v telke, ľudia to podľa mňa nebudú pozerať.

Prečo?

Televíznych divákov nebude zaujímať, že nám päťkrát niečo nevyšlo. Povedia si, veď sme v televízii, mali sme to naskúšať. Patent, že ide o niečo improvizované tu a teraz na mieste, nie je úplne prenosný do média, ktoré vám to pustí trikrát z reprízy.

Partička však celkom fungovala.

Čo sa týka stand-upov, ak by som mal z tejto scény odísť, tak odídem spokojný, lebo je tu veľa ľudí, čo to už vedia robiť. Zdieľať

Áno, ale bola veľmi dobre vymyslená cez krátke úsečné veci, ktoré vedia byť v krátkom čase uzavreté. Súhlasím však, že táto improvizácia sa chytila, hoci treba povedať, že ju robili ľudia znalí aj televízneho prostredia a vedeli veci správne nastaviť, aby tento humor liezol aj z obrazovky.

Keď sa bavíme o úrovni televíznej zábavy a humoru, nestretli ste sa s výčitkami typu, veď aj vy hráte toho opitého chlapa v seriáli?

Ľudia majú právo, aby mi to hovorili. Osobne som rád, že môžem robiť jednoduchého opitého Tunela v Hornej Dolnej, lebo je to moja prvá relevantná skúsenosť v televízii. Som vo výbornom prostredí so skvelými kolegami – hercami. Nehodnotím teraz výsledok, ale proces a ten je pre mňa veľmi zaujímavý. Na druhej strane, existuje skupina ľudí, ktorí ma vnímajú len cez tohto ožrana, a to je fajn.

Je však pravda, že moja osobná cieľovka je skôr štvorpercentný zástup, ktorý počúval Odveci_FM alebo chodí na predstavenia Na facku, kde roastujeme známych ľudí.

Na druhej strane, práca v televízii ma živí a nehanbím sa za to. Sú to rôzne vrstvy toho, čo človek môže robiť.

Spomenuli ste roast show. Humor je tam dosť tvrdý, až na hrane. Mali ste niekedy pocit, že ste to prepískli?

Áno, niekoľkokrát. Je tu ale, našťastie, Maťo Adámy, ktorý má prahy citlivosti v tomto posunuté oveľa ďalej, takže o seba sa až tak nebojím (úsmev).

Musíte si však uvedomiť, že toto je pôvodom americká show, ktorá fungovala už niekedy v 60. rokoch a poprední komici v nej roastovali veľké celebrity. A tam to boli tvrdé náklady.

Slovák nie je pripravený na to, že niekoho urážame na pódiu. U nás je však táto show v porovnaní s originálom určite citlivejšia.

Vy vo svojich stand-upoch nepoužívate nadávky. Je to zámerne?

Áno, som v tom vychovaný. Už keď sme hrávali improligy a tiež 3T-čko, platila u nás premisa: nebuďme sexistickí, politickí a nenadávajme. Nehovorím, že to musím mať tvrdo odsledované, ale páči sa mi robiť humor bez toho.

V čom je to výhodné?

Slovák nie je pripravený na to, že niekoho urážame na pódiu. U nás je však táto show v porovnaní s originálom určite citlivejšia. Zdieľať

Lebo v momente, keď som schopný vytvoriť nejakú zábavnú situáciu bez týchto „barličiek“, tak sa blížim k tomu, že začínam tvoriť humor, ktorý môže osloviť širšie spektrum ľudí. Bez toho, aby sa niektorí vyhranili, že im prekáža niečo, čo som spomenul.

Niekedy mám silnú chuť urobiť niečo či už politické, alebo si zanadávať, ale už som do takej miery vyprofilovaný, že jednoducho platí: Juraj Šoko Tabaček to nerobí.

A keď ste v súkromí?

V súkromí nadávam. Som človek, čo si uľaví, ale nemyslím si, že to patrí na verejnosť. Dá sa tu toho nájsť celá halda a pripadá mi celkom fér prispievať humorom, čo neobsahuje tento atribút.

Politická satira u nás takmer úplne vymizla. Nechýba vám to?

Chýba. Ale ja osobne sa necítim byť človekom, čo by to mal robiť. Nie som až tak zorientovaný v politike, musel by som sa do toho seriózne zahĺbiť a ponoriť. Hoci sú v politike jednoznačné mená, do ktorých sa môžem pustiť, lebo viem, že tam sa nedá ísť hlbšie (smiech).

Prečo sa podľa vás politický humor vytratil?

Zaujímavo to popísal Štefan Skrúcaný v našej show Na facku. Podľa neho tie televízie, čo by mohli takéto formáty tvoriť, sú niekým platené a ten si to neželá. Čiže vzniká akási cenzúra biznisu.

Keď chodíte s 3T-čkom po Slovensku, líši sa publikum regionálne?

Nepovedal by som, že je to len o regióne. Pokojne môže svoje zohrať aj deň v týždni. Napríklad v Žiline sa inak smejú v utorok ako v piatok.

Alebo pred výplatou a po výplate...

V súkromí nadávam. Som človek, čo si uľaví, ale nemyslím si, že to patrí na verejnosť. Zdieľať

Presne tak. Vstupujú tam rôzne faktory, aj počasie. Sú však miesta, o ktorých môžeme povedať, že je tam kritický divák. Chodíme napríklad do martinského Barmusea, kde je stála divadelná scéna a kvalitná, ľudia tam divadlo konzumujú. Potom sa stáva, že my máme na začiatku show dva-tri fóry, na ktorých by sa inde už smiali, ale toto publikum sa zasmeje vnútorne a na konci výstupu to ocení potleskom.

Ako to hodnotíte?

Mám rád publiká, ktoré nám naznačia, že sú vzdelané a nestačí im každý prvý plán. Tým nás špecifikujú a vzdelávajú. Pre nás je to výzva, lebo si uvedomíme: aha, toto publikum je komplikovanejšie.

Ale nemôžem povedať, že na východe krajiny je to zásadne inak ako na západe. Možno v Bratislave je divák viac hodnotiaci, ale to je spôsobené aj tým, že má veľa možností konzumovať veci aj podobného charakteru, na čo sme neboli doteraz zvyknutí.

Je pravda, že na východe sú ľudia prajní, tešia sa, keď prídeme, ale nemôžem to generalizovať.

Vystupujete aj v Česku. Ako na vás reagujú tam?

V Českej republike sú dve možnosti, no chvalabohu sme zatiaľ zažili len prvú. Im tá slovenčina pripadá taká zvláštna, taký iný zvuk, že už len to sa im zdá smiešne. A keď sú schopní odsledovať aj obsah – lebo neraz sa na nejakom slovíčku stratíme a prídeme o fór –, sú veľmi prajní a idú s nami. Hrávali sme v Olomouci, robil som nejaké stand-upy aj v Prahe. Napriek tomu, že som vystupoval ako šušlavý, tak to čítali a v zásade sa smiali na miestach, kde som v to dúfal.

Treba povedať, že divadelná improvizácia má v Česku oveľa bohatšiu tradíciu, fungujú tam improligy dlhé roky a majú charakter až športových súťaží so sofistikovanými pravidlami. Napríklad rozhodca môže dej zastaviť a určiť, aby ho dohral niekto iný, a podobne.

Mám rád publiká, ktoré nám naznačia, že sú vzdelané a nestačí im každý prvý plán. Tým nás špecifikujú a vzdelávajú. Pre nás je to výzva Zdieľať

Vlani v marci ste tiež vystúpili na proteste Za slušné Slovensko v Žiline. Čo vás k tomu viedlo?

Bol som poctený, keď ma organizátori oslovili, či by som neprečítal list brata Jána Kuciaka.

To, že sa Slovensko zdvihlo, išlo do ulíc a naznačilo systému, že haló – toto už nie je v poriadku, hodnotím veľmi pozitívne. Za posledné obdobie som nenašiel jediný moment, keď by mi robila politika radosť. Je dôležité, aby ľudia slušným spôsobom naznačovali, čo sa im nepáči. Mal som pocit, že tam mám stáť.

Je dôležité, aby sa angažovali aj herci?

V ideálnej spoločnosti by sa ľudia nemali dozvedať o politikoch a štát by mal správne fungovať. Ja ako občan by som mal s radosťou platiť dane, lebo viem, že tu všetko funguje. Toľko sen. Čo sa týka hercov, keďže sú na obrazovke a môžu osloviť nejaký počet ľudí, je fajn, keď vyjadria názor. Nejde o to, aby sa postavili len za túto konkrétnu vec. Je v poriadku, ak si niektorí herci povedia, že to vidia opačne. Lebo dialóg je tiež dôležitý, aby bolo možné o veciach rozprávať a aby si ľudia mohli vytvoriť svoj názor.

Už viete, koho budete voliť v prezidentských voľbách?

Priznám sa, neviem. Je to problém, lebo keď človek počúva rôzne prognózy, má pocit, že zase sa rútime to situácie, keď si Slovač bude voliť medzi väčším a menším zlom. No čo sa týka aktuálnej politickej situácie, cítim sa urazený.

Prečo?

Pretože čo sa týka prejavu, hovoria za nás blbci. A pritom za tým môže byť niečo dobre skryté a vykalkulované, aby sme sa my dívali inam, a nie tam, kde sa dejú nekalé veci.

 

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo