Slovenský štát a Rusko. Nové fakty zo sovietskych archívov

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Slovenský štát a Rusko. Nové fakty zo sovietskych archívov

Ferdinand Ďurčanský (uprostred dole) sa snažil ukotviť samostatné Slovensko medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom a tým posilniť jeho nezávislosť.

Sovietske archívy ukazujú, že pre Slovákov boli na prelome 30. a 40. rokov minulého storočia Rusi prijateľnejší ako Nemci.

Vždy je zaujímavé, keď sa z vonkajších zdrojov dozviete niečo o spoločnosti, v ktorej žijete. Presne tento pocit som zažil nedávno, keď sa mi do rúk dostala vďaka jej majiteľovi kniha ruskej historičky Valentiny Marjiny s názvom ZSSR – Slovensko 1939 – 1945: vojensko-politické aspekty.

Historička sa ako prvá v Rusku podrobne zaoberá vzťahmi medzi Sovietskym zväzom a Slovenskom počas obdobia jeho prvej samostatnosti. Využíva nové informácie z ruských archívov. Z knihy prevláda dojem, že Slováci sa v tomto období primkýnali k Moskve. Napriek podriadenému postaveniu k Nemecku hľadali cesty, ako sa zblížiť so Sovietskym zväzom, za ktorým stále videli predovšetkým Rusko.

Ani zďaleka to neplatí len o slovenských komunistoch, ktorých centrála sa stále nachádzala v Komunistickej internacionále a neskôr priamo v ruskej boľševickej strane v Moskve. Príklon k Rusku vidíme u bežných ľudí a dokonca priamo u najvyšších predstaviteľov prvej Slovenskej republiky.

Sovietsky zväz uznáva Slovensko

Po 14. marci 1939 sa najvyšší slovenskí predstavitelia snažili presvedčiť čím väčší počet štátov, aby uznali nový útvar. Sovietsky zväz nebol výnimkou, ba naopak, bol cieľom azda najväčších snáh. Tu nešlo o nejaké rusofilstvo, ale o zámer vyvážiť dominantný vplyv Nemecka v strednej Európe silným partnerom z Východu.

Sovietsky zväz dlho tieto signály ignoroval. V Moskve stále sedel bývalý československý vyslanec Zdeněk Fierlinger a čakalo sa, ako sa tamojšia vláda definitívne postaví k rozdeleniu Československa. To bolo kľúčové – uznanie samostatného Slovenska by znamenalo zo strany Sovietov pochovanie bývalého spoločného štátu.

O všetkom sa rozhodlo uzavretím priateľskej zmluvy medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom v auguste 1939, známym pod názovom pakt Molotov–Ribbentrop. Obe strany si podelili sféry vplyvu v páse od Baltského mora po Čierne more. Vypuknutie druhej svetovej vojny v septembri a následné rozdelenie Poľska len potvrdili, že stredná Európa sa rozčesla medzi tieto veľmoci.

Práve na pozadí úvodnej etapy druhej svetovej vojny nachádza úspech požiadavka slovenskej vlády na uznanie štátu zo strany Moskvy. Podporuje ju už aj Berlín, kde slovenský vyslanec Matúš Černák žne plody predchádzajúceho úsilia. No rozhodujúca bola dohoda medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom o podelení strednej Európy.

Darmo sa Fierlinger v závere druhej septembrovej dekády snažil apelovať na sovietske ministerstvo zahraničných vecí, aby neuznával samostatný slovenský štát. Podľa historičky Marjiny by dokonca uvítal, ak by Sovietsky zväz pri vojenskom postupe cez Poľsko na západ obsadil aj Karpatskú Ukrajinu (Podkarpatskú Rus), ktorá bola do marca 1939 súčasťou Česko-Slovenska. Nepochodil a Sovieti uznali nový samostatný štát.

Bratislava medzi Berlínom a Moskvou

Uznanie samostatného Slovenska bolo pre ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského signálom, aby hľadal užšie spojenie so Sovietskym zväzom. To by Slovensko vymanilo spod jednostrannej podriadenosti Nemecku. Domáca verejná mienka mu bola naklonená. Hovorilo sa dokonca o angažovaní zakázaných komunistov v diplomatických službách.

V rozhovore so sovietskym diplomatom v tomto období to uviedol komunista Gustáv Husák. Historička Marjina cituje slová zo zápisu s ním, podľa ktorých sa v Bratislave šírili zvesti, že slovenským vyslancom v Moskve sa mal stať jeden z dvojice komunistov Vladimír Clementis, Štefan Major. Keďže v tom čase žili v emigrácii, povrávalo sa, že to môže byť naopak – jeden z dvojice sa stane sovietskym vyslancom v Bratislave.

Husák podľa tohto záznamu tvrdil, že ľudia na Slovensku sú orientovaní prorusky. Ak by sovietsky vyslanec v Prahe sledoval šikovnú politiku, ľahko získa v prospech Sovietskeho zväzu „mnoho ľudí z vládnych kruhov, ktorí snívajú o tom, že nájdu podporu v slovanskom štáte s cieľom chrániť pred nemeckou hegemóniou“.

V tomto období získava samostatný štát na popularite. Sám Husák v závere roka 1940 sovietskemu diplomatovi povedal, že nálada Slovákov sa výrazne zmenila a že „Slováci si zvykli považovať sa za nezávislý národ“. Diplomata nabádal, aby sovietske rádio nepoužívalo termín Československo.

Vo februári 1940 prichádza do Bratislavy sovietsky vyslanec Grigorij Puškin. Ten istý mesiac posiela do Moskvy správu poukazujúcu na zmierlivosť režimu Jozefa Tisa voči komunistom. To súviselo so zvýšeným záujmom o príklon k Sovietskemu zväzu a nepriamo benevolentným postojom k jeho komunistickému režimu.

Puškin napísal, že Ďurčanský, ktorý zastával popri šéfovi diplomacie aj post ministra vnútra, „nereaguje na Hitlerovu politiku týkajúcu sa komunistickej strany. Komunistická strana na Slovensku je zakázaná, no napriek tomu väčšina komunistov je slobodná a pracuje ďalej v slovenských štátnych inštitúciách“.

O pár mesiacov neskôr Ďurčanský podľa sovietskeho diplomata zintenzívnil svoje aktivity s cieľom implementovať myšlienku návratu území odtrhnutých k Maďarsku za pomoci Sovietskeho zväzu. Slovensko bolo v tom čase plné povestí, že Sovietsky zväz je pripravený prevziať Karpatskú Ukrajinu od Maďarska. Potom, keď sa stane priamym susedom Slovenska, pomôže mu vrátiť južné a východné územia.

Puškin dokladal jednoznačnosť týchto tendencií osobnou výpoveďou Ďurčanského na jednej z recepcií v máji 1940. Ten mu navrhoval, že ak Nemci vojensky vystúpia proti Rumunsku, potom by mal Sovietsky zväz v tom istom čase obsadiť Karpatskú Rus a Besarábiu. Sovietsky zväz obsadil Besarábiu, dokonca aj severnú Bukovinu, ale ku Karpatskú Ukrajinu zaujal až v závere druhej svetovej vojny.

Ako vidíme, otázka Podkarpatskej Rusi sa stala v rukách diplomatov od Edvarda Beneša i Jozefa Tisa iba nástrojom na presadzovanie vplyvov, čo predznamenalo jej budúcnosť mimo zväzku so Slovákmi a Čechmi.

Slovenské aktivity tlmil Hitler

Akú rolu v tomto období zohrávali slovenskí komunisti? Dalo by sa čakať, že by sa mohli stať akýmisi prostredníkmi medzi Moskvou a Bratislavou. Na diplomatické posty sa napokon nedostali a Nemci by to ani nepovolili. Ak by  sa Sovieti chceli ozaj oprieť o slovenských komunistov, nedalo sa, lebo boli slabí.

Pre Sovietov vtedy navyše nebolo podstatné, cez koho prezentujú svoje záujmy. Napríklad Hitlerovi bez váhania vydali stovky exilových komunistov, lebo v tomto momente histórie pre nich boli dôležitejšie mocenské záujmy ako ideologické pohnútky.

Bolo to nezvyčajné. Slovenská vláda a ilegálne komunistické hnutie sa ocitli po septembri 1939 na tej istej strane barikády. Sovietsky zväz mal byť spojencom. Z pohľadu Nemecka, s ktorým malo Slovensko podpísanú úslužnú ochrannú zmluvu, mali kontakty so Sovietskym zväzom limity.

Ďurčanský bol vytrvalý a ešte v júli 1940 tesne pred svojím odvolaním na Puškina stále naliehal, kedy už Sovieti zaberú Karpatskú Ukrajinu. V Sovietskom zväze dokonca Ďurčanský videl budúceho vojenského patróna Slovenska. Historička Marjina k tomu poznamenáva, že išlo o ťažko realizovateľné požiadavky, pretože Nemecko by nedovolilo žiadnej inej mocnosti preniknúť do Karpát bez boja.

Tým nepriamo naznačila, akú vysokú strategickú hodnotu malo pre Hitlera Slovensko – nachádzalo sa priamo na karpatskom pohraničí. Nie nadarmo ho sovietski stratégovia, podobne ako nemeckí, zahŕňali do jednej oblasti juhovýchodnej Európy, ktorej severnú a východnú hranicu tvorili Karpaty. Po rozvinutí vzájomných vzťahov sa Slovensko stalo pre Sovietsky zväz „pozorovateľským miestom“, odkiaľ podľa Puškina Moskva sledovala „všetky prípravy Nemcov a ich činnosť na Balkáne“.

Jozef Tiso bol jednoznačným odporcom komunizmu, ale upevňovanie vzťahov so Sovietskym zväzom pragmaticky podporoval.

Hitlerovi sa Ďurčanského aktivity nepáčili a prispeli k tomu, že v závere júla 1940 presadil v Salzburgu zmenu vlády. Ďurčanský padol a posilnil sa vplyv Vojtecha Tuku. Ten bol známy svojimi protisovietskymi postojmi. No musel sa tlmiť, lebo Nemecko nepripúšťalo otvorene kydať na spojenca.

Závislosť od Nemecka bola silná a Jozef Tiso – podľa Puškina najvýznamnejší slovenský predstaviteľ – musel k Hitlerovi vyjadrovať náklonnosť. Na druhej strane Tiso na rozdiel od niektorých ďalších katolíckych politikov podporoval rozvíjanie vzťahov so Sovietskym zväzom, lebo to posilňovalo postavenie Slovenska. „Tiso sa v tejto veci správal ako skutočný politik,“ hodnotil Puškin.

Nie vojna proti Rusom, ale proti boľševizmu

Po vytvorení diplomatických zastúpení sa vzťahy Slovenska a Sovietskeho zväzu rozvíjali vo viacerých oblastiach. V roku 1940 podpísali Moskva a Bratislava obchodnú zmluvu. Z Dubnice sa vyvážali do Sovietskeho zväzu kanóny a munícia.

Rusi boli v tomto období Slovákom stále blízki a po včlenení Slovenska do nemeckej sféry ešte bližší. Uvediem jeden potvrdzujúci príklad z pera historičky Marjiny.

Na začiatku roka 1940 prišla na Slovensko sovietska delegácia na čele s najvyšším sovietskym vládnym predstaviteľom pre vysoké školy Sergejom Kaftanovom. Zúčastnila sa na inaugurácii Vojtecha Tuku za rektora Slovenskej univerzity (predtým s názvom Komenského) v Bratislave.

V programe mala návštevu neďalekých Vajnor. Kaftanov ostal nadšený, pretože na Slovensku našiel žičlivú atmosféru, záujem o Sovietsky zväz, čo sa ukázalo aj medzi pospolitým ľudom. Vajnorania Sovietov družne privítali, nazvali ich bratským národom, spievali ruské pesničky.

Kaftanov si vypočul otázky typu „kedy si nás priviniete?“, čo spájali s výzvou, aby Sovietsky zväz obsadil Karpatskú Ukrajinu a vytvoril spoločnú hranicu so Slovenskom. Sovietsku delegáciu sprevádzal slovenský vyslanec z Moskvy Fraňo Tiso, ktorý spolu s Vajnoranmi spieval ruské pesničky. Poznali ich všetky.

Gustáv Husák mal komunistické a proruské presvedčenie a neváhal by Slovensko pripojiť k Sovietskemu zväzu a jeho režimu.

Sympatie k Rusku a Sovietskemu zväzu boli na Slovensku medzi bežnými ľuďmi, úradníkmi, politikmi. V júli 1940, dva týždne pred salzburskou zmenou vlády, hlásil Puškin do Moskvy, že v kruhu slovenskej inteligencie a dokonca aj vládnych predstaviteľov sa zamestnanci vyslanectva často stretávajú so slovami: „To sú naši bratia Rusi.“ Túžba mať spoločnú hranicu so Sovietskym zväzom s cieľom posilniť štátnu nezávislosť krajiny a zároveň oprieť sa o Sovietsky zväz „je možno najsilnejšou túžbou Slovákov, ktorí nie sú v službách Nemcov“.

Rozvíjanie vzájomných vzťahov pokračovalo až do osudného 22. júna 1941. Vtedy Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Končí sa priateľský pakt medzi Stalinom a Hitlerom. Slovensko sa na základe ochrannej zmluvy pridáva k nemeckej armáde.

Proti komu idú Slováci bojovať? Proti Rusom, ktorí sú im takí blízki? Minister národnej obrany Ferdinand Čatloš dobre vie, že s takouto doktrínou by nepochodil. Slováci si podľa neho idú plniť „veľkú svoju povinnosť štátu a kresťanstvu“. Rusov majú oslobodiť od boľševizmu.

O tri roky neskôr, keď sa front vracia naspäť a kanóny dunia tesne za Karpatmi, Čatloš ponúka Červenej armáde spojenectvo. V poslednej chvíli, tesne po vypuknutí Slovenského národného povstania, od plánov ustupuje a dostáva sa do sovietskeho väzenia. No nezlikvidujú ho. Po piatich rokoch ho púšťajú domov. Vtedy už kvitne medzi Sovietskym zväzom a obnoveným Československom komunistická forma slovanského bratstva.

Foto: Archív TASR/Wikimedia.org

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo