Pokrok sa rodí v konflikte s liberalizmom

Pokrok sa rodí v konflikte s liberalizmom

Mark Zuckerberg. Foto: Alessio Jacona/flickr.com

Krátka úvaha o svete, kde 26 ľudí vlastní toľko, čo chudobnejšia polovica planéty.

Veľká americká firma General Electric mala v 50. a 60. rokoch reklamný slogan, ktorý vyjadruje vieru Západu: „Naším najdôležitejším produktom je pokrok.“ Slogan smeroval na masy a ich pokrok, neskôr ho rád používal Ronald Reagan. Doba sa zmenila a pokrok má dnes iný význam, ani reaganomika už nie je odpoveď na problémy doby.

Ako píše vo svojej novej knihe Súmrak západného liberalizmu Edward Luce, hlavný komentátor Financial Times v Amerike, „pravdepodobnosť, že sa americký sen stane skutočnosťou, je dnes v Amerike nižšia než inde“. Luce vysvetľuje, že na rozdiel od dôb priemyselnej revolúcie rast príjmovej nerovnosti nie je sprevádzaný obdobnou mobilitou z nižšej spoločenskej triedy do vyššej, pre Ameriku to platí viac ako pre iné krajiny, ale trend je badateľný všade. Meritokratická spoločnosť sa mení na dedičnú meritokraciu. Dôležitejšia ako príležitosť alebo vzdelanie je rodina, do ktorej sa narodíte.

Lucova kniha je kritikou stavu liberálnych spoločností z pohľadu liberála, autor patrí do skupiny tých, ktorým zvolenie Trumpa otvorilo oči (či skôr jedno oko). Všimol si rad vecí, ktoré predtým nevnímal. Napríklad rolu miest, tradične ťahúňov pokroku, o ktorých dnes píše, že „čím liberálnejšia je mestská politika, tým vyššia je miera nerovností“, pre Ameriku to opäť platí zvlášť. Alebo že „územné rozširovanie miest už dnes neznamená rast, ako to bolo kedysi (...). Znamená izoláciu.“ V centrách metropol rastie počet neobývaných priestorov, žijú tam extrémne bohatí ľudia, dostupnosť bytov aj pre vyššiu strednú triedu prudko klesá, pretože miliardári investujú do realít, zároveň platí, že táto „davosská trieda“ tam nežije, minimálne veľkú časť roka, ale pendluje, podaril sa mu aj bonmot: „Karol Marx sa mýlil – tým, kto nemá vlasť, je bohatá vrstva, nie proletariát.“ Tento jav vysvetľuje aj tzv. toil-index, ktorý hovorí o počte hodín, ktoré musí odpracovať človek s priemerným platom, aby si mohol dovoliť nájom priemerného bytu v americkom veľkomeste: „V roku 1950 to bolo 45 hodín mesačne. V nasledujúcej generácii sa to zvýšilo na 56 hodín. Dnes je to 101 hodín.“ (Prepočet je z knihy Robert H. Frank: Success and Luck, Princeton 2016.)

Keď bol zvolený prezident Trump a voči Davosu a jeho hodnotám sa obrátil chrbtom, rečníkom číslo jeden sa stal čínsky prezident Sin Ťi-pching, je na tom niečo príznačné. Čínske záujmy dnes nereprezentuje len čínska vládna trieda, čínsky exil, ale aj globálne firmy závislé od čínskej pracovnej sily a/alebo exportu do Číny.

To je úvod, prečo treba zvyšovať pozornosť na rôzne rich-listy o stave nerovnosti vo svete. Vypovedajú o veľkom konflikte o moc a vplyv, najmä kto v ňom víťazí.

Jeden z tých najrešpektovanejších robí organizácia Oxfam, zverejnila ho aj tento týždeň, ale téme robí do značnej miery medvediu službu. Okrem opisu reality totiž navrhuje absurdné a neefektívne opatrenia.

Najskôr to prvé. Oxfam tvrdí, že 26 najbohatších ľudí sveta vlastní rovnaký majetok ako chudobnejšia polovica obyvateľov zeme. Používal dáta Svetovej banky a Credit Suisse, Švajčiari odhadujú počet miliardárov s rovnakým kritériom na 42. Dolárových miliardárov je na svete 2 208, ich majetok rastie denne o 2,5 miliardy. Pozor: od vypuknutia recesie v roku 2008 sa počet miliardárov takmer zdvojnásobil. Bohatstvo miliardárov rastie od roku 2010 v prieme o 13 percent ročne, zatiaľ čo príjmy bežných pracujúcich v rovnakom čase priemerne o 2 percentá ročne.

Niečo tu nesedí. Presnejšie narážame na celý rad problémov, od nárastu burzových indexov, ktoré sú v USA na rekordných úrovniach (Ruchir Sharma to nazval Peak America), cez dosah kvantifikovaného uvoľňovania, čo je monetárna politika, ktorá tlačí peniaze do ekonomiky (západný liek na poslednú recesiu), z ktorej neproporčne bohatnú bohatí, až po dotovanie miliardárov chudobnejšími štátmi (viď investície a stimuly pre nadnárodné firmy), resp. nárast významu monopolov, ktoré sa už nevolajú železnice, oceliarne atď., ale Facebook, Google, Amazon...

Globálny kapitalizmus chráni niečo nelegitímne: zatiaľ čo veľká časť spoločnosti zažíva stagnáciu, v Amerike sa znižuje príjem aj absolventom vysokých škôl, bohatí bohatnú.

Liberálna spoločenská trieda a globálny kapitalizmus patria k sebe. Zuckerberg alebo Soros sú šampióni úspechu a kazatelia tejto triedy, žiadny významný liberál dnes neopakuje varovanie Adama Smitha, že najväčším ohrozením kapitalizmu je – monopol. Naopak, sociálne médiá boli dlho výlučne ospevované, napr. pre revolučný potenciál, a ak sa už objaví kritika, tak lídri liberálneho svetového poriadku ako Macron či Merkelová – ak už majú výhradu k Facebooku –, je to tlak na represiu voči názorom, s ktorými nesúhlasia.

Táto trieda drží spolu, pozrite si, koľko miliardárov ako Peter Thiel podporilo Trumpa a na čo potom narazili. Alebo ako každý jeden zo 493 najbohatších volebných obvodov volil Hillary Clintonovú (číslo uvádza Edward Luce). Alebo na logiku zrážky medzi žltými vestami a prezidentom Macronom, príkladov je viac.

Čo s tým?

Oxfam navrhuje zdanenie bohatých a niekoľko podobných opatrení z učebníc minulosti. Pôsobí to ako výsmech voči tým, ktorých sa organizácia zastáva.

Dane sú do veľkej miery prežitkom minulej doby. Neznamená to, že na ne treba rezignovať, bez daní nemožno financovať štát, ale od daní nemožno očakávať to, čo v minulosti.

Bohatí sa im totiž vedia vyhýbať.

Poznáme to aj na Slovensku. Spomeňte si, ako Jozef Mihál radil podnikateľom, ako sa majú vyhýbať plateniu daní, ako ich efektívne znižovať. Vo svete to platí na tretiu. Superbohatí ľudia síce z času na čas robia kampane, že chcú platiť vyššie dane, ale súčasne najlepšie vedia, ako sa daniam vyhýbať. Cez nadácie, charity, tretí sektor, daňové raje.

Problém nerovnosti je, že sa bohatne stále viac z finančných aktív, prípadne špekulácií, a nie z práce a miezd. Zbohatnutie Západu po druhej svetovej vojne bolo pritom založené na opaku. Plutokracia na Západe má obdobu aj vo zvyšku sveta, v Putinovom crony-režime bohatne elita naviazaná na Putina, spomedzi ukrajinských oligarchov najviac bohatne oligarcha-prezident, o bohatstve členov čínskeho politbyra máme len hmlisté predstavy, podobne ako o Saudoch.

Veľa zo štatistík minulosti má dnes mizivú výpovednú hodnotu. Americký ekonóm Nicholas Eberstadt vo vynikajúcej eseji ukázal, ako málo sa dozvieme z percenta o nezamestnanosti – na jedného nezamestnaného muža vo veku 25 – 55 rokov v štatistike pripadajú až traja nezamestnaní mimo štatistiky (dôležitejší je údaj o zamestnanosti), podobne je to s číslom, ktoré hovorí o inflácii, spomínaný Luce ho nazýva „zastaraným číslom, ktoré už pre priemerného obyvateľa Západu veľa neznamená“, v Amerike je inflácia nízka, dlhodobo na úrovni jedného percenta, ale cena služieb a tovarov dôležitých pre bežného Američana rastie o desať percent. A takto je to aj s ďalšími ukazovateľmi. Všimli ste si nejakú eufóriu v našom liberálnom svete, keď minister Kažimír azda po prvýkrát predložil vyrovnaný rozpočet? Človek sa nemôže ubrániť dojmu, že to akosi stratilo význam prikladaný v minulosti. Rovnako ako priame dane či zdanenie firiem, vždy keď vidím zoznam zverejňovaný ministerstvom, usmejem sa, ako málo firiem u nás dosahuje významnejší zisk.

Žijeme vo svete, kde sa vymenila buržoázia, resp. jej hodnoty, kde vzbura strednej a pracujúcej triedy voči kozmopolitnej elite čelí najmä výsmechu a pejoratívnym prídavkom (populizmus), kde už ani slovo krajný v spojení krajná pravica neznamená to, čo by znamenať malo (čo presne ohrozuje demokraciu na vláde Stracheho v Rakúsku?). Bohatí bohatnú, liberálny poriadok sa pomaly rúca.

Edward Luce sa v knihe, z ktorej som hodne čerpal pri tomto texte, pýta, či možno liberalizmus zachrániť pred ním samotným. Ak má byť odpoveď pozitívna, potrebujeme iný význam slova pokrok, iné poňatie kapitalizmu, ktoré bude viac ceniť prácu, a najmä nové pravidlá proti novodobým monopolom. A možno má pravdu Henry Kissinger, ktorý predpokladá, že svet, ako ho poznáme od osvietenstva a Gutenberga, sa len zmení, keď ho naplno ovládnu technológie umelej inteligencie. Najmä s jeho predpokladom v pozadí – o zbytočnosti človeka.

Ak by som mal formulovať vlastnú tézu, tak poviem, že pokrok sa pomaly (z)rodí v konflikte s liberalizmom. Veď ak dokážu Googlu či Netflixu klásť podmienky Číňania a Saudi, prečo by sme to nedokázali my na Západe?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo