Tri veci, ktoré ma naučil Klub nerozbitných detí

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tri veci, ktoré ma naučil Klub nerozbitných detí

Odkedy som vydala knihu, zažívam rušné mesiace plné stretnutí s rodičmi, vychovávateľmi či učiteľmi. Mnohému ma naučili.

Kniha Klub nerozbitných detí, ktorú sme vydali začiatkom jesene, sa stala slovenským bestsellerom. Presadila sa nielen medzi čitateľmi a fanúšikmi Postoja, ale aj v širšej verejnosti, objavila sa aj na čelných miestach v rebríčkoch najväčšieho internetového kníhkupectva Martinus.
    
Rozprúdila debaty medzi rodičmi, vychovávateľmi či učiteľmi. A  čo je najdôležitejšie, podľa reakcií mnohých čitateľov sa stala inšpiráciou k zmene v mnohých slovenských rodinách.

Dialóg medzi autorom a čitateľmi však nie je jednosmerný. Aj autorka knihy Slávka Kubíková má za sebou rušné mesiace. V tomto článku píše o troch veciach, ktoré ju naučila jej vlastná kniha.

Keď obuvník šije oblek 

Klub nerozbitných detí je moja prvá kniha. Ako správny neskúsený autor som si našla zopár spisovateľských blogov. Sľubovali zaručené rady, ako napísať dobrú knihu. V skutočnosti boli tie rady presne také, ako internetové rady v rozsahu desiatich odrážok bývajú. Zneli múdro, ale štylistiku vám nevylepšia, koncept nenavrhnú a knihu nepredajú. 

Jedna z nich ma ale zaujala: „Pripravte sa na to, že sa z vás stane verejná osoba.“ 

To nehrozí, pomyslela som si. Aká verejná osoba, čo za verejná osoba? Veď všetko, čo som chcela, som napísala do knihy. To nestačí?

No ukázalo sa, že nestačí. Významná verejná osoba sa zo mňa síce nestala, ale ponúk na diskusie a prednášky začalo pribúdať. „Oni si asi neuvedomujú, že písať a rozprávať sú dve rozličné schopnosti,“ vravela som si. Je to akoby sme od obuvníka chceli, aby ušil oblek. Párkrát som sa ale šitiu nevyhla a to bolo dobre. Lebo tá skúsenosť priamej diskusie s rodičmi ma mnohému naučila.

 

1. Najťažším bojom rodičov je boj proti displejom

Jednou z nosných tém Klubu nerozbitných detí sú práve digitálne médiá – čo fičanie na mobiloch a iných displejoch s deťmi robí a ako sa s tým pri výchove vyrovnať. A je to práve táto téma, ktorá medzi čitateľmi rezonuje najsilnejšie. Ak by sme mali zostaviť rebríček dôvodov rodičovských šedín, na prvom mieste by sa vyškerovali tablety so smartfónmi. 

Bola som veľmi milo prekvapená, že skupina rodičov, ktorí o digitálnych médiách rozmýšľajú kriticky, začína narastať. Sú medzi nimi aj takí, ktorí si vážnosť tejto témy neuvedomovali a spočiatku to ponechali u svojich detí na voľnobeh. Po predostretí argumentov riziká veľmi rýchlo pochopili a nastolili zmeny.

Displejový bolehlav však neostáva len v rodinách. Digitálne médiá sa stávajú pravidelnou témou na učiteľských poradách. Problém plazivo prerastá do škôl a príbehy, ktoré odtiaľ idú, nie sú veľmi veselé.

„Moja úžasná manželka začala čítať knihu Klub nerozbitných detí. Referuje mi zaujímavé postrehy, ktoré v knihe našla. Jeden sa týkal práve obrazoviek. O tom, ako pohyblivé obrázky na displeji malému dieťaťu hovoria, že reálny svet je vlastne nudný, pretože v ňom sa tak rýchlo „nehýbu obrázky“. Rozhodli sme sa to vyskúšať – deťom nepustiť žiadnu rozprávku – kým to pôjde.
Dnes je štvrtý (alebo piaty?) deň – deti síce úplne nestratili prístup k rozprávke, ale čas strávený za displejom by som za týchto päť dní zmestil do desiatich minút. Možno aj menej. Deti sa znovu začali hrať s hračkami a my sme zistili, že ony tie rozprávky vlastne vôbec nepotrebujú.
Tiež sme to pushli na ďalší level – zo svojich telefónov sme odstránili hry, ktoré sme hrali napr. pri káve (kým deti pozerali YouTube) alebo len tak, keď sme chceli mať chvíľu pre seba. Telefón – aj len tak položený nablízku – je naozaj bariéra komunikácie. Nachádzame zatiaľ len pozitíva, vyskúšajte aj vy.“
(Reakcia čitateľa)

 

2. Záplava informácií a výchovných rád rodičov zneisťuje

„Vy vravíte, že keď dieťa príde zo školy, má si ísť pobehať von, niečo doma pomôcť, zjesť spoločnú večeru a potom sa mu máme trošku povenovať a polhoďku si s ním čítať?“ spýtala sa ma mladá mamička na besede.

„Presne. Jednou vetou ste vystihli podstatu mojej knihy,“ odpovedám. V tom momente sa ozval spontánny potlesk, publikum ocenilo skvelý postreh tejto mamy. Ja som síce už vyše dvadsať minút rozprávala svoju vypointovanú prednášku a spontánny potlesk nikde, ale veľmi som jej to v tej chvíli dopriala.

Lebo má úplnú pravdu: vôbec to nie je zložité. 

No záplava informácií a zaručených rád, ktorá sa na nás sype zovšadiaľ, nás presviedča o opaku. Spomína sa v nich všetko možné – od výberu plienok cez správne hračky, očkovanie až po abstraktnejšie témy, akými sú príliš nahnevané alebo, naopak, príliš šťastné deti. Záplava týchto problémov rodičov zneisťuje. A je pre nich ťažké rozlišovať podstatné otázky od podružných. 

Na čo sa majú zamerať, ktoré veci riešiť, ktoré neriešiť a ako?

Riešenie je pritom bližšie, ako sa zdá. Z väčšej časti je ním držať sa zdravého rozumu a osvedčených právd, ktoré platia v každej dobe.

3. Aj veselá kniha môže mať v sebe trochu smútku

Snažila som sa Klub nerozbitných detí písať nadľahčene a s humorom. A zvláštna vec. Dostala som ohlasy o tom, že z nej boli niektorí čitatelia smutní. Keď sa pri nej zamysleli, pocítili, že niektoré podstatné veci im dlho unikali. A keď sa tá kôpka nazbiera, človeka to môže dosť zdeptať.

Svojím spôsobom je to pre knihu väčší kompliment ako reakcie o tom, ako dobre sa niekto pri čítaní pobavil. Ten smútok svedčí o tom, že napriek hravému jazyku sú témy v knihe dostatočne vážne.
 
Preto najväčší kompliment pre knihu bude to, keď rodičia prejdú z fázy emócií do fázy akcie. A dokážu na veciach, s ktorými nie sú spokojní, zapracovať. Držím palce!

Napriek tomu, že sa tam nájdu niektoré veci, s ktorými nesúhlasím (to by som nebol ja), tak ju úprimne odporúčam. Má príjemný, odľahčený jazyk, autorka používa vtipné prirovnania, takže často sa smejem.
(zdroj: martinus.sk)

Pestrá spoločnosť

S mojou knihou to bolo ako s dieťaťom. Dlho žila len vo mne a so mnou, potom sa narodila a odvtedy žijeme každá svojím vlastným životom. Síce sa nám preplietajú, ale sú to už dva odlišné životy. Občas sa čudujem, kde všade sa túla a akých kamošov mi nosí domov. 

Sú medzi nimi rodičia šatkujúci aj rodičia kočíkujúci. Konzervatívci aj liberáli. Ateisti aj ľudia veriaci v čakry. Ale tiež mnoho kresťanov a – s čím som vôbec nerátala – jej ambasádormi sa dokonca stali kňazi a rehoľníci. 

S všelikým sa zoznámila tá moja kniha, zakazovať jej to nebudem. Vlastne sa teším. Dáva mi to nádej, že napriek všetkým rozdielom sa stanú deti na Slovensku aspoň o kúsok viac nerozbitnými.

 

Našim čitateľom ponúkame Klub nerozbitných detí so zľavou 15 %  v našom obchode.  Recenzie odborníkov si môžete prečítať aj tu.

 

Slávka Kubíková rozpráva o svojej knihe.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo