Arcibiskup Vasiľ o Slovensku: Politické elity sa odtrhli od každodenného života

Príležitosť zhovárať sa so sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskupom Cyrilom Vasiľom priniesla šancu spýtať sa ho aj nepríjemné otázky. Tento rozhovor plynule nadväzuje na jeho prvú časť, no rozprávanie je doplnené o pálčivé témy: stále bolestnú kauzu Bezák a aktuálne rozpačitú situáciu na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Dejiny dvadsiateho storočia priniesli pre slovenský národ mnoho významných rokov ako 1918, 1938, 1948, 1968, 1989. Od Nežnej revolúcie ubehlo dvadsaťpäť rokov. Čakajú nás „revolučné“ zmeny? Alebo už sa dejú? Alebo sme ich nepostrehli? 

Isteže, mohli by sme povedať, že dejiny sa pohybujú akoby skokmi. Istý jav postupne dozrieva, potom dôjde k jeho výbuchu, či prevaleniu sa v nejakú radikálnu udalosť a tá má potom dlhšiu dobu svoje dozvuky, ovplyvňujúce ďalší chod dejín. Tieto približne 20-30 ročné obdobia medzi jednotlivými význačnými udalosťami asi nebudú len celkom náhodné – je to obdobie výmeny generácie. Väčšina dôležitých udalostí a rokov, ktoré ste uviedli nie sú len našimi slovenskými medzníkmi – majú aj širší, celoeurópsky, ba celosvetový kontext.

Obávam sa, že na dejinnom horizonte sa objavuje dostatočné množstvo znakov dozrievania nových, žiaľ potenciálne výbušných, situácií.

"Čo presvedčivého a príťažlivého dokážeme v duchovnej rovine ponúknuť novým vlnám migrantov? Sarkasticko-cynického Voltaira, choromyseľného Nietzscheho, alebo bradatého Marxa?"

Zdieľať

Ktoré sú to?

Na pozadí izraelsko-palestínskeho konfliktu je to otázka dlhotrvajúceho sunnitsko-šiítskeho napätia v islame. Toto napätie sa v poslednej dobe viditeľne transformuje do politicko-vojenskej eskalácie, ktorej súčasťou je aj export radikálneho islamu ako zjednodušeného, možno skôr skratkovitého, či skratového riešenia, ktoré sa ponúka miliónom obyvateľov Blízkeho Východu, severnej a subsaharskej Afriky. Títo sú totiž svojimi skorumpovanými vládami, alebo novými vodcami usilujúcimi sa strhnúť na seba vládu, udržiavaní v nevedomosti, sú zvieraní bezvýchodiskovou chudobou a trvalou krízou, a teda sú ľahko manipulovateľným materiálom. Stačí si pripomenúť to, čo sa deje v Sýrii a Iraku, ale aj v Nigérii, kde vyčíňa Boko Haram devastujúci školy, misie a kostoly a zakazujúci vyučovanie predovšetkým dievčat, v Afganistane, kde Taliban pretrval všetky pokusy o pacifikáciu a demokratizáciu krajiny, v Pakistane, kde vás môžu zaživa upáliť v mene zákona o rúhačstve, v Sudáne, kde vás odsúdia na smrť za odpadnutie od islamu, aj keď ste ho nikdy nevyznávali. Dnes nájdete v radoch bojovníkov tzv. Islamského štátu aj občanov Európskej únie, ktorí – možno aj ako výsledok chabých pokusov o „multi-kulti model“ sekularizovanej a odkresťančovanej Európy – dospeli k rozhodnutiu dať sa na cestu bojového teroru, využívajú know-how moderného západného sveta a súčasne chcú presadzovať šariju a džihád v najkontroverznejšej forme, odporujúcej aj samotnému Koránu. Existujú opodstatnené obavy - alebo je to už len otázkou času, miesta a formy? – že sa títo bojovníci vrátia do svojich a našich európskych domovov, aby tu pokračovali v začatom diele. Nehovorím tu ani tak o bezpečnostnej politike, ale kladiem si otázku, čím im, a ich propagande, šíriacej sa v masách neintegrovaných migrantov uzatvárajúcich sa do kultúrnych i skutočných, neustále sa rozširujúcich giet, budeme na duchovnej rovine čeliť.

Vaše slová neznejú veľmi optimisticky.

Čo presvedčivého a príťažlivého dokážeme pri tomto novodobom „sťahovaní národov“ ponúknuť novým vlnám migrantov, od ktorých v skutočnosti závisí ekonomická i demografická budúcnosť Európy? Sme naozaj presvedčení, že im ponúkame lepšiu a príťažlivejšiu alternatívu, keď sa im prezentujeme so sarkasticko-cynickým Voltairom, choromyseľným Nietzschem, alebo bradatým Marxom, teda s ideami iluministického antiklerikalizmu, über-menschovského národného socializmu, materialisticko-ateistického komunizmu, či novodobými antropologickými excesmi liberalizmu, teda ponukou eutanázie, či všadeprítomným vtieravým lobingom za neustále rozširovanie domnelých ľudských práv abecedno-písmenkového genderového miš-mašu, alebo si myslíme, že ich prevalcujeme tým, že na nich pustíme Rolling Stones?!

Je svet v kríze?

Po viac ako dvoch desaťročiach idylickej ilúzie, že americký orol, ruský medveď a novo-európske čosi „ani ryba-ani rak, a súčasne trochu ryba-trochu rak“ budú spoločne ťahať káru ľudstva a budovať pritom spoločný domov po oboch stranách Atlantiku až po Ural, či Kamčatku, sme sa jedného rána prebrali z ružového sna a neveriacky si pretierajúc oči, mlčky a rozpačito sa prizeráme, ako sa v akomsi „zástupnom konflikte“ darí trhať na kusy „bratskú krajinu“, štát, ktorého nezávislosť a zvrchovanosť mali garantovať spomenuté veľmoci. Jedna z nich si už z tela tohto nášho spoločného suseda postupne odtrháva jeden krvavý kus za druhým a ostatné sa zmohli len na pohoršené pokývanie hlavou a akési demonštratívne sankcie, ktoré sú asi tak účinné, ako zastavenie dodávok sódy bikarbóny, aby sme prekazili agresorovi príliš rýchle strávenie nových územných ziskov. Všetci pritom úzkostlivo sledujú predpoveď počasia, agresor s nádejou, obeť s úzkosťou, susedia s kalkulačkou v ruke, lebo už raz darmo, zima je zima. V tomto roku, keď je 25. výročie pádu berlínskeho múru, sa črtá nová studená vojna a rastie obava, že keď nám aj naďalej pôjde len o to, aby sme mali cez zimu v našich domoch teplo, tak aj táto nová, nateraz tzv. hybridná a studená vojna nemusí ostať dlho len studenou a že nám zakrátko môže byť všetkým až príliš horúco.

Aké miesto v tomto svete nachádza naša krajina?

Tieto vonkajšie krízy sa možno dotýkajú nateraz Slovenska len okrajovo. Možno sa tým tak trochu aj utešujeme. Pamätám si na taký trápny vtip, ktorý hovorí o tom, ako paradajka, ktorá sa skotúľala z okenice na jedenástom poschodí paneláku, padajúc závratnou rýchlosťou nadol, pozerá sa na mihajúce sa okná a blížiaci sa betónový chodník a v duchu si hovorí: „deviate poschodie a ešte stále je všetko v poriadku,.. ôsme poschodie a stále je všetko v poriadku, siedme poschodie a stále je všetko v poriadku, šieste poschodie a v podstate je ešte stále všetko v poriadku ...“

"Nie je to vari nebezpečná tragédia súčasnej fázy demokracie, že sa necítime dostatočne 'reprezentovaní' tými, ktorí nás reprezentujú – v Európe, alebo i v Bratislave?"

Zdieľať

Tretia kríza, pandemická, nákazlivá a tak ťažko liečiteľná ako ebola, je kríza dôvery v súčasný demokratický model a systém vlády. Zdanlivá alebo skutočná odtrhnutosť politických elít od problémov každodenného života, resp. neschopnosť adekvátne ich riešiť primeranými politickými a hospodárskymi nástrojmi, privádza voličov k nedôvere, apatii, strate záujmu o veci verejné. Výrečným ukazovateľom tejto krízy je napríklad aj len 13-percentná účasť slovenských voličov vo voľbách do európskeho parlamentu, v ktorom sa rozhoduje aj o našej budúcnosti, či stále nižšia účasť na komunálnych a administratívnych voľbách. Po desaťročia sme sa povinne zúčastňovali na fingovaných voľbách, pri ktorý sme o ničom nerozhodovali a teraz, keď máme právo a možnosť skutočnej voľby, rezignujeme na ňu s akýmsi rebelantsko-filozofickým vnútorným pocitom, že „tí hore“ nás aj tak vždy obabrú a v podstate sa nedá veriť nikomu, pretože „všetci sú rovnakí“.

Aj to je obraz doby ...

Nie je to vari nebezpečná tragédia súčasnej fázy demokracie, že sa necítime dostatočne „reprezentovaní“ tými, ktorí nás reprezentujú – v Európe, alebo i v Bratislave? Prečo však na nich iba svorne pri pive nadávame a potom ich veselo volíme ďalej? Vari nie preto, že sú neraz naším verným obrazom? Naozaj moc korumpuje všetkých a všetko a ten, kto po nej túži, ju často chápe nie ako službu účasti na správe vecí verejných, ale ako možnosť na prezentovanie svojho Ega, podporeného svorkou finančných žralokov tešiacich sa na lov v mútnych vodách štátnych objednávok.

Pred časom som kdesi čítal drsný a zamyslenia hodný aforizmus, ktorý okrem sarkastickej pichľavosti v sebe skrýva aj strašné a bezvýchodiskové sklamanie, pretože definoval súčasnú demokraciu ako rituál, pri ktorom sa črieda oviec klania svorke šakalov.

Nebude to možno aj preto, že z našich sŕdc, z našich spoločenstiev, z verejného života i z našich inštitúcií postupne symbolicky i doslovne vyhadzujeme obraz toho, ktorý sa definoval ako Dobrý Pastier, teda ako taký vzor zodpovednej starostlivosti vedúceho predstaviteľa, ktorý dá svoj život za stratenú ovečku, ktorý ju vyhľadá  a odnesie na svojich ramenách?!

Čo ste robili a kde ste boli počas Nežnej revolúcie?

V novembri 1989 som prakticky začal svoj tretí rok pobytu v Taliansku. Navštevoval som vtedy doktorandský kurz na  Fakulte východného cirkevného práva Pápežského východného inštitútu. Do Ríma som prišiel ešte v septembri 1987 ako mladý, čerstvo vysvätený 22-ročný kňaz. Doma boli z môjho odchodu problémy a samozrejme v neprítomnosti aj konfiškácia a súd, ale to bol rituál, ktorý sa aplikoval na všetkých „zradcov socializmu“, hoci išlo v podstate o ľudí, ktorí  si povedali podobne ako aj ja, že zákony o zákaze sťahovania nevoľníkov boli zrušené už v osvietenstve a cítili sa vnútorne slobodní napriek ostnatému drôtu železnej opony. Problémom bolo, že pre takýchto ľudí existoval iba jednosmerný lístok – a aj ten bolo možné dostať len s istým rizikom.

Vďaka všetkým tým, ktorí sa k neodhodlali emigrácii, ale niesli v sebe zapálenú túžbu po nielen vnútornej ale i vonkajšej slobode a v novembri 1989 pochodňou tejto vnútornej slobody zahriali, ba zapálili zamrznuté námestia našich miest i srdcia mnohých zatvrdilých, či ľahostajných, vďaka zmenám, ktoré nastali po Nežnej revolúcii som sa mohol neskôr z môjho „študijného exilu“ vrátiť na Slovensko. Jednotlivé fázy Nežnej revolúcie som teda prežíval s uchom prilepeným na rádioprijímač, s tým istým pocitom vzrušenia a nádeje, ako asi všetci tí, ktorí po takejto zmene celým srdcom už dlho túžili, ale nevedeli si celkom dobre predstaviť, ako a kedy nastane.

Vo svojom vnútri som sa nikdy necítil emigrantom – môj „ilegálny“ odchod na štúdiá som chápal ako nevyhnutnosť i ako prejav tej slobody, ktorú si každý môže uchovať v srdci, aj keď je silou okolností táto sloboda načas uväznená či obmedzená.

Môj návrat v decembri 1989, keď som opäť mohol s rodičmi zasadnúť pri štedrovečernom stole, sa niesol v duchu 126. žalmu, ktorý sa odvtedy modlím s veľkým dojatím.

Na Slovensku ste vzbudili pozornosť tým, že ste sa nebáli kriticky sa vyjadriť k rozličným domácim témam, napríklad ste sa venovali cyrilo-metodskému kultu a položili ste si otázku, či je naozaj na Slovensku reálne prítomný, či sa napríklad len formálne naň neodvolávame v Ústave – bez presahu do bežného života. Doma nie je nikto prorokom. Je možné byť skôr prorokom spoza hraníc?

Žiaden prorok si nenaplánoval, že bude prorokom. A nemám to v pláne, či popise práce ani ja – teda aspoň nie v miere, ktorá presahuje prorockú úlohu každého kresťana.

Treba totiž pamätať na to, čo nás učí katechizmus, keď hovorí, že celý „Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade“ najmä nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je vlastný všetkému ľudu, laikom a hierarchii, keď „sa neochvejne pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým“, prehlbuje jej chápanie a stáva sa Kristovým svedkom uprostred tohto sveta. 

Na plnenie takto chápanej „prorockej úlohy“ nemajú vplyv hranice, či iné sekundárne okolnosti.

Nie je to len obligátna otázka, keďže ste vysoký cirkevný funkcionár. Je to aj otázka, ktorú sa pýtajú azda aspoň tí, čo ešte nezabudli. Ako sa ďalej vyvíja „kauza Bezák“? A ako sa vodí Mons. Róbertovi Bezákovi?

"Otázka o Mons. Bezákovi je nielen obligátna, ale aj pochopiteľná a oprávnená a kladiem si ju aj ja. Verím, že si ju kladú aj tí, ktorí by boli radšej, keby sa už na niektoré veci tak trochu zabudlo. Je však položená na nesprávnu adresu."

Zdieľať

Otázka je to nielen obligátna, ale aj pochopiteľná a oprávnená a kladiem si ju aj ja. Verím, že si ju kladú nielen tí, čo ešte nezabudli, ale aj tí, ktorí by boli radšej, keby sa už na niektoré veci tak trochu zabudlo. Je však položená na nesprávnu adresu, z ktorej nemôže prísť žiadna adekvátna a konkrétna odpoveď, ktorá by nebola len mlátením prázdnej slamy, omieľaním už mnoho razy povedaného, alebo fantazírovaním.

Ale, keď sme už pri tom, tak mi dovoľte malú poznámku na margo vašej otázky. Pokladáte ma za vysokého cirkevného funkcionára.

A nie ste vysoký cirkevný funkcionár?

Vyvoláva to vo mne zmiešané pocity. Na jednej strane mi lichotí prvý prívlastok. „Vysoký“. Tak ma už dávno, ba vlastne, keď tak rozmýšľam, tak ešte nikto-nikdy neoznačil. V skutočnosti som so svojimi 170 cm mal väčšinu života pocit, že som skôr stredno-menší, než vysoký. Nuž, dobre, nemusí to byť pravda, ale znie to lichotivo. Ďakujem.

No ale ten posledný prívlastok „funkcionár“? Tým ste mi teda veľmi nepolichotili – aby som nepovedal rovno, že ste to „zabili“ (smiech). U nás na dedine sme mali straníckych funkcionárov, funkcionárom bol predseda JRD a niekedy sa za funkcionárov považovali aj vedúci brigád socialistickej práce.

A ja som si stále doteraz naivne myslel, že kňaz, či biskup, by nemal byť chápaný ako funkcionár – nuž, ale „de gustibus non est disputandum“.

Nechajme teda funkcionárov na pokoji (smiech). Je tu ešte iná citlivá téma, ktorá rezonuje zvlášť v posledných mesiacoch. Na Katolíckej univerzite v Ružomberku ste prednášali o téme, ako by sa katolicita mala praktizovať vo všeobecnosti na katolíckych univerzitách. Ste členom vedeckej rady KU. Ako sa pozeráte na súčasnú situáciu, ktorou si táto katolícka inštitúcia prechádza?

Vedecká rada univerzity má svoje špecifické kompetencie a z pozície jej člena sa môžem vyjadrovať len k veľmi obmedzenému a presne vyčlenenému okruhu otázok, ktoré sa prejednávajú na vedeckej rade. Ďalšie otázky, najmä tie, ktoré sa týkajú praktického, zvlášť administratívneho, či pracovno-právneho chodu univerzity vnímam väčšinou len cez prizmu filtrovaných informácií podobne ako väčšina slovenskej akademickej verejnosti a k ich objektívnemu hodnoteniu mám teda len relatívne schopnosti i kompetencie. V každom prípade však môžem povedať, že napätia a spory, ktoré sa objavili od istého času na Katolíckej univerzite, vnímam ako bolestný, nešťastný a negatívny jav, pretože, hoci sa týkajú len niekoľkých osôb a konkrétnych situácií, poškodzujú dobré meno celej univerzity, narúšajú harmonickú atmosféru, ktorá by mala charakterizovať chod každej akademickej inštitúcie, vytvárajú nedefinovaný, ale o to vtieravejší dojem, že na univerzite „nie je niečo v poriadku“, a najmä sú v protiklade s tým svedectvom, ktoré by mal univerzita s prívlastkom „katolícka“ vnášať do života spoločnosti.

"Ak sa spory zbytočne vyhrocujú, ak sa názorové rozdiely pretavujú do osobných invektív, uzatvára sa postupne cesta k ich vyriešeniu. V takomto prípade už ostáva len cesta hľadania vonkajšieho arbitra."

Zdieľať

Má byť katolícka univerzita vždy len jednotná?

Samotná odlišnosť názorov – to ešte nemusí byť sám osebe negatívny jav. Podmienkou je, aby všetky zúčastnené strany boli ochotné riešiť ich v duchu pravdy, lásky a spravodlivosti. Ak sa spory zbytočne vyhrocujú, ak sa názorové rozdiely pretavujú do osobných invektív, uzatvára sa postupne cesta k ich vyriešeniu a nakoniec už existuje len kontrapozícia – buď alebo. V takomto prípade už ostáva len cesta hľadania vonkajšieho arbitra – v duchu cirkevných i svetských zákonov. Kontrola legality je prvým, ale nie jediným kritériom každej činnosti. Nestačí mať dobrý úmysel – ten musí byť prevedený aj v zhode so zákonom. Rovnako nestačí, aby bolo niečo vo formálnej zhode so zákonom – pretože každé rozhodnutie by malo byť okrem toho aj zmysluplné, užitočné a zodpovedajúce aj duchu pravdy i „lásky“.

Chcem však vyjadriť nádej, že pod starostlivým dohľadom Konferencie biskupov Slovenska sa dokáže nájsť riešenie zodpovedajúce spravodlivosti, pravde a láske – ale aj v duchu hesla- padni, komu padni. Kto sa previnil, nech si to uzná a koná pokánie, komu bolo ukrivdené, nech sa mu vysloví ospravedlnenie a zjedná náprava. Nech teda každý koná podľa svojej kompetencie – svetské i cirkevné úrady.

Vaším biskupským heslom je Parati semper, teda Stále pripravený. Skauti hovoria: Buď pripravený. Prevzali ste ho od skautov?

V skutočnosti je správny preklad môjho latinského hesla „Stále pripravení“, pretože Parati semper je v množom čísle, a tieto slová sú prevzaté z Prvého listu sv. Petra: „Neľakajte sa ... a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť, sa pred každým kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (porov. 1 Pt 3, 14-15).

"Kto sa previnil, nech si to uzná a koná pokánie, komu bolo ukrivdené, nech sa mu vysloví ospravedlnenie a zjedná náprava. Nech teda každý koná podľa svojej kompetencie – svetské i cirkevné úrady."

Zdieľať

Ide pritom aj o tému, ktorú som prevzal od pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý takto nazval  svoj Apoštolský list Parati semper - Mladíkom a dievčatám celého sveta, pri príležitosti Medzinárodného roku mládeže 1985. Tento list som s veľkou pozornosťou čítal ešte ako bohoslovec a veľmi na mňa duchovne zapôsobil. Sekundárne som túto mne milú tému znovuobjavil aj v skautingu – a tak by bolo správnejšie hovoriť o viacerých zdrojoch inšpirácie pre moje biskupské heslo.

Čo vám dal skauting?

Učím sa v ňom pokore, jednoduchosti a trpezlivosti, schopnosti tešiť sa zo zdanlivo všedných, ale pritom tak krásnych vecí, ako je západ slnka, smiech detí, trblietanie rosy na pavučine babieho leta, či večerná modlitba ruženca pri táboráku. Dal mi možnosť spoznať množstvo krásnych ľudí, ktorých vzorný kresťanský život je pre mňa inšpiráciou. Stal sa pre mňa, popri mojej akademickej a teraz aj cirkevno-administratívnej činnosti, jednou z hlavných foriem priamej kňazskej pastoračnej práce. Ten zoznam by bol  ešte dlhší, ale ušetrím vás od ďalších detailov, aby som nevzbudil podozrenie, že  tu chcem robiť reklamu katolíckemu skautingu, alebo Federácii skautingu Európy, aj keď nepopieram, že  takým dobrým veciam som ochotný urobiť reklamu vždy a všade. (úsmev) Len tak mimochodom – vedeli ste, že každodenná modlitba skauta je tá, ktorá sa pripisuje sv. Ignácovi?

Netušil som to.

Že by to bola náhoda? Preto je blízka srdcu každého jezuitu:

Jednorodený Syn Boží, 
nauč nás pravej veľkodušnosti. 
Nauč nás Tebe slúžiť, 
ako si to právom zasluhuješ. 
Aby sme dávali a nepočítali, 
aby sme bojovali a nedbali na rany, 
aby sme pracovali a netúžili po odpočinku, 
aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu 
ako vedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu.
Amen

Ste asi jediný biskup, ktorý do svojho erbu vložil skautskú vlajku. Alebo máte ešte iných kolegov-biskupov skautov?

Do môjho biskupského erbu som vložil viaceré motívy spájajúce pripomienku i záväzok voči všetkým tým duchovným i ľudským skutočnostiam, ktorým som vo svojom živote vďačný. Počnúc zdola sú to tri ľalie, ktoré som prevzal z erbu mesta Košíc, metropoly východu v ktorej som sa narodil, kde som študoval a do eparchie ktorej  svojim pôvodom patrím. Tieto tri ľalie, ktoré mi budú stále pripomínať rodný kraj, môj rodný Nižný Čaj, farnosti Zdoba i Bohdanovce, moju širšiu rodinu, príbuzných a známych na Slovensku a našu miestnu gréckokatolícku cirkev sa nachádzajú v čierno-bielom poli prevzatom zo zástavy federácie skautingu Európy, v ktorom vykonávam duchovnú službu už 22 rokov. V hornom modrom poli erbu, pripomínajúcom svojou farbou našu nebeskú matku, Pannu Máriu, je umiestnené slnko s 32 lúčmi prevzaté z erbu Spoločnosti Ježišovej, do ktorej patrím už 24 rokov a v rámci ktorej som s Božou pomocou realizoval svoju túžbu po rehoľnom živote. Na tomto slnku sa vyníma znak kríža, v štylizovanej podobe používanej na byzantských liturgických rúchach – znak kríža na slnku v konštantínovskej legende sa spája s dôverou vo víťazstvo– v tomto znamení zvíťazíš - a je len potvrdením môjho životného presvedčenia, že jedine v Kristovom kríži sa nachádza spása a konečné víťazstvo pre každého z nás. Teda, ako vidíte, ten erb je trochu komplikovanejší a takpovediac viacvrstvový, poskytuje viacero výpovedí,  ale pritom pôsobí, aspoň dúfam, vyvážene a harmonicky.

"V skautingu sa učím pokore, jednoduchosti a trpezlivosti, schopnosti tešiť sa zo zdanlivo všedných, ale pritom tak krásnych vecí, ako je západ slnka, smiech detí, trblietanie rosy na pavučine babieho leta, či večerná modlitba ruženca pri táboráku."

Zdieľať

Je veľa skautov medzi biskupmi?

Predpokladám, že vo svete je množstvo biskupov, ktorí v rámci svojej formácie prešli skautingom, alebo, ktorí sa pastoračne venovali skautom na rôznych úrovniach. Na Slovensku je ďalším „skautským“ biskupom môj spolubrat vladyka Milan Lach, pomocný prešovský biskup. Spolu sme pracovali ako skautskí duchovní v Taliansku, spolu sme boli pri zakladaní slovenského Združenia katolíckych vodkýň a skautov patriacich do Federácie skautingu Európy, spolu sme sa zúčastňovali na viacerých skautských táboroch, slovenských, talianskych i medzinárodných. Naposledy sme obaja slúžili otváraciu liturgiu na celoeurópskom stretnutí Eurojamboree 2014 v auguste  v Normandii, kde sa zišlo 12 000 skautov z celej Európy.

Budúci rok budete mať okrúhle narodeniny – päťdesiatku. Ako sa cítite?

Asi tak ako každý päťdesiatnik, ktorý síce vie, že má päťdesiatku, ale radšej si o sebe myslí, že má ešte tých dvadsaťpäť, na ktorých sa cíti.

Cítim sa ako veriaci kresťan, ktorý čím viac starne a blíži sa ku chvíli, keď sa pohár života naplní a stane sa z neho povestná východniarska „kapurková“ (východniari vedia, o čom hovorím a západniari nech si to nechajú preložiť...), tak tým viac si je vedomý, že šancu na to najlepšie má ešte len pred sebou.

Cítim sa teda ako nenapraviteľný optimistický realista, alebo realistický optimista.

Ako sa vám zatiaľ žilo v prvom polstoročí Cyrila Vasiľa?

V Božej milosti a s Božou milosťou, teda nezaslúžene dobre.

Matúš Demko

Foto: Martin Buzna

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo